%20(1).jpg)
Svätý Gennaro Maria Sarnelli sa zveril spolubratovi, že pocítil vrúcnu túžbu nechať sa ťahať po zablatených uliciach Neapola. Aby vyzeral ešte viac opovrhovanejší, vždy nosil staré, otrhané šaty, dávajúc najavo, že nechce mať nič spoločné so svetom. Rodičia mu vyčítali, že takto zneucťuje svoju rodinu, ale povedal im, aby sa netrápili, pretože keby sa ho ktosi spýtal na meno, nepovedal by meno Sarnelli, ale Gennaro Maria.
Gennaro bol nielen horlivým Božím služobníkom, ktorý sa staral o spásu duší, ale tiež oddaným ctiteľom Svätého Jozefa. Práve on zložil modlitby k známej pobožnosti Sedem bolestí a radostí svätého Jozefa.
Gennaro sa narodil v Neapole 12. septembra 1702 ako syn Angelusa Sarnelli, baróna z Ciorani, a matke Catherine Scoppa. Vyrastal ako štvrtý syn v početnej rodine s ôsmimi deťmi. Svätec sa už od útleho detstva javil anjelskou skromnosťou, kvôli ktorej mal v prítomnosti žien, vrátane svojej matky a sestier, vždy sklopené oči. Rovnako príkladný bol aj poslušnosťou rodičom a keď zbadal, že nahneval otca, hneď prosil o odpustenie. Lásku k umŕtvovaniu si vypestoval už v mladosti, v duchu pokánia sa zdržiaval čerstvého ovocia a keď sa v dome rodičov usporadúvala zábava, radšej odišiel do kostola sv. Františka Xaverského, postavenom oproti domu.
Štrnásťročný veľmi prosil svojho otca, aby mu dovolil opustiť svet a mohol vstúpiť k jezuitom, ale otec usúdil, že je veľmi mladý a nedovolil mu to. Gennaro bol potom ešte horlivejší v službe Bohu. Pretože bol vždy poslušný voči rodičom, na otcovu radu vyštudoval právo a v roku 1722 dosiahol doktorát z cirkevného a občianskeho práva. Ale ani doktorát mu nezabránil, aby sa pred Najsvätejšou sviatosťou nemodlil k Bohu o osvietenie jeho povolania.
Každý deň chodil na svätú omšu a niekedy na nej aj miništroval, a popritom vstúpil do Kongregácie rytierov doktorov a právnikov, spravujúcej Zbožnými pracovníkmi svätého Mikuláša a navštevoval nevyliečiteľne chorých v nemocnici, vďaka ktorým mal neustále myšlienky k rozjímaniu. Práve pri nich mu Boh dal poznať, je povolaný k Božej službe a rozhodol sa stať kňazom. Po vysvätení sa zriekol všetkého pozemského majetku, peniaze, ktoré zdedil, rozdal chudobným a tiež svoje oblečenia. Odvtedy sa bezvýhradne odovzdal Bohu a svoj čas delil medzi modlitbou, štúdiom a pomocou blížnemu.
Aby sa mohol viac venovať Bohu a odrezal sa od sveta, odišiel do Neapolu, kde vstúpil do Kongregácie Svätej rodiny, kde spolu s ostatnými kňazmi rozjímal, študoval, vyučoval v okolí kresťanskú náuku a chodil ošetrovať aj utešovať chorých pacientov. Zakrátko vstúpil do Kongregácie apoštolských misií.
Keď sa o niekoľko rokov neskôr dopočul o Kongregácii misionárskych kňazov v Scale, ktorí sa venujú chudobným v zaostalých krajinách prostredníctvom misií a duchovných cvičení, tiež to, že sa v kongregácii prísne dodržiavajú pravidlá a okrem jednoduchých sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti zložili jej členovia aj sľub a prísahu vytrvalosti, pocítil veľkú túžbu zaradiť sa k nim.
V nej strávil svoj život do konca života v praktizovaní každej cnosti, najmä však umŕtvovania, poslušnosti a dobročinnosti. Ovzdušie v Scale však nebolo vhodné pre jeho zdravie a nadriadení ho poslali do Neapola, kde mal pokračovať v predošlých aktivitách, predovšetkým pomoci opusteným žien a tiež spáse duší. V tom čase sa zoznámil so svätým Alfonzom de Liguori, hlavným členom spomínanej kongregácie. Pretože sa svätý Alfonz musel venovať kongregačným záležitostiam na inom mieste, zveril kardinál celú zodpovednosť za misiu Gennarovi, ktorý pokračoval v tomto diele až do svojej požehnanej smrti.
Už bolo spomenuté, že sa pred svetom rád uťahoval do ticha kostola a odkedy sa stal kňazom, neustále sa venoval rozjímaniu. Aj preto sa podieľal na oprave kostola v Krížovom paláci, kde sa zatvoril v malej miestnosti za sakristiou a tam sa modlil. Práve vtedy ho ožiarila záplava nebeského svetla a počas rozjímania pocítil taký prudký svätý oheň, pri ktorom dostal aj dar sĺz, že kvôli tomu skoro oslepol. Útechu čerpal z Evanjelia: "Sotva som prečítal pár veršov, bol som tak osvietený Božskou dobrotou, že som sa rozplakal a svet sa mi potom javil ako nič iné než dym."
Často ho bolo vidieť chodiť po kostole s roztiahnutými rukami, očami pozdvihnutými k nebu a vášnivo vzdychať, až si ľudia mysleli, že sa zbláznil. Gennaro im na to povedal: "To je pravda, lebo kto nemiluje Boha, je blázon a ja ho nemilujem." Ale ako dosvedčil svätý Alfonz de Liguori, vždy, keď sa pri Gennarovi odohrával rozhovor o ľahostajných témach, veľmi ho to bolelo a snažil sa zvrtnúť reč na duchovné veci.
Mal veľkú úctu k Najsvätejšej Trojici, ku ktorej úcte slúžil svätú omšu tak často, ako len mohol a snažil sa nadchnúť k oddanosti tomuto tajomstvu aj iných. Aby získal viac ctiteľov, vydal zbožnú knihu. Mimoriadne si uctieval umučenie Ježiša Krista. V jeho komôrke bolo plno krížov a obrazov, ktoré mu pripomínali utrpenie Vteleného Boha a okrem toho ich dával aj vyrábať, aby mohli byť umiestnené v rôznych domoch a uliciach. Až do konca života nezabúdal ani denné slávenie svätej omše, hoci niekoľkokrát kvôli zdravotnej slabosti omdlel pri oltári. Bol hlboko presvedčený o láske, ktorou máme byť vďační a často hlásal: "Milujte Ježiša Krista!"
Bol veľkým ctiteľom Najsvätejšej Panny, najmä pestoval oddanosť k jej nepoškvrnenému počatiu. Aby viac šíril túto pobožnosť, rozdal veľa jej obrazov, škapuliarov a ružencov, ktorých výrobe sa tiež s radosťou venoval. Zvláštnu lásku mal k svätému menu Mária.
Raz, keď bol prítomný na kázni o Najsvätejšej sviatosti, ktorú prednášal horlivý kazateľ, veľmi ho zarmútilo, že ani raz neodznelo meno Mária, preto ho pokorne poprosil, aby v budúcich kázňach nikdy nevynechal meno presvätej Bohorodičky. Pretože v časoch najväčších skúšok a bojoch s temnotou ho vždy posilnil ruženec, zvykol si ho večer ovíjať, aby mu stále pripomínal Božiu Matku a všade, kam prišiel, hlásal o sláve Márie, vo všetkých kázňach odporúčal jej oddanosť a veľmi sa snažil, aby sa slávili novény na jej počesť a napísal brožúrku "Veľkosť Márie".
Ale ani on, rovnako ako iní svätí, nebol ušetrený od duševnej suchosti a hlbokej opustenosti, ktoré zažíval až do konca svojho života. Boh v jeho posledných chvíľach obnovil svoju milosť a prítomnosť a dal mu milosť zomrieť v zápale vrúcnej túžby vidieť Boha. Počas tejto temnoty mal srdce suché a chladné, či už rozjímal alebo sa usiloval o spásu duší. Zakúsil aj najstrašnejšie pokušenia, najmä nevieru, obžerstvo a zúfalstvo, ale aspoň nikdy nezabudol na vzdych - Bože môj! A hoci všetko robil pre väčšiu Božiu slávu, konal to bez útechy a sprevádzaný extrémnym odporom. Neraz sa stalo, že sa ocitol v pokušení k márnej sláve, keď videl úspech svojich diel, ktoré robil pre Božiu slávu a vtedy sa úpenlivo modlil a prosil aj ostatných, aby sa modlili, aby bol oslobodený od tohto tajomného zadosťučinenia.
Napriek tomu vždy pevne dôveroval Bohu a vložil to do účinnosti modlitby: "Ak mi Boh nedal inú milosť ako modlitbu, mal by som byť veľmi spokojný, pretože s týmto svätým cvičením je spojených toľko verných zasľúbení." A skutočne, vďaka tejto dôvere zvíťazil nad mnohými ťažkosťami. K tomu pripájal aj umŕtvovanie - tri dni v týždni sa postil o chlebe a vode. Keď sa toho kvôli podlomenému zdraviu musel vzdať, aspoň sa zdržiaval ovocia okrem prípadov, keď ho k ich konzumácii prinútili nadriadení pod poslušnosťou.
Veľa sa modlil aj za pokoru a jednému bratovi sa zdôveril, že Boh na túto modlitbu veľmi skoro odpovedal a dal mu milosť s vnútornou radosťou trpezlivo znášať poníženie. Ďakoval Bohu za každú maličkosť.
Gennaro bol veľmi naklonený k chorým pacientom v nemocnici a nedbal na vlastnú únavu, ak im mohol pomôcť v duchovných či časných potrebách. Ešte počas života vo svete chodil žobrať o jedlo od svojich príbuzných, ktoré potom vlastnoručne naaranžoval do košov a poslal do nemocnice. Potom, keď sa stal kňazom, nikdy nezabudol na chorých nejakým darčekom, či už ovocím alebo sladkosťou. Boli to neraz jedlá, ktoré si sám odoprel. Okrem toho im ustielal postele, umýval nohy. A stále premýšľal, ako ešte viac môže pomôcť: "Rozmýšľam, čo by bolo lepšie urobiť, aby som pomohol dušiam, na záchranu ktorých zomrel Boh."
Okrem toho, že spovedal, aj kázal. Jeho kázne mali veľký účinok, často viedli hriešnikov k smútku na verejnosti a prosbe o spoveď. Rád poslúžil aj potrebám chudobných detí. Keď bol v Neapole, vyhľadával malé deti, trpiace na lišajník, aby ich poučil a nabádal, aby išli na spoveď, či im dal nejakú drobnosť. Chodil tiež po verejných námestiach v Neapole a hľadal malých uličníkov, ktorých potom privádzal do svojho domu, kde ich učil kresťanskú náuku, pripravil ich na sviatosť pokánia a dal im aj zajesť jedlo, ktoré im sám pripravil.
Samozrejme, najviac času venoval chorým v nemocnici a nežne ich nabádal, aby trpezlivo znášali svoje utrpenie, poučoval ich o veciach, ktoré patria Bohu, a o správnom spôsobe spovedania a kým ešte sám nebol kňazom, zaobstaral im duchovných otcov, aby sa im vyspovedali.
Veľký podiel má aj na záchrane prostitútok pred hriechom. Na všetky sviatky chodieval kázať do farského kostola svätého Matúša, aby obrátil tieto nešťastné bytosti, a práve na jeho podnety sa arcibiskupský zbor zaviazal, že bude v tejto farnosti každoročne konať duchovné cvičenia na rovnaký účel. Aby pomohol týmto úbohým stvoreniam, rozdal im svoj mesačný príjem, a nemuseli sa tak predávať. Ale pomohol im aj inak, niekoľkým našiel ženíchov, iné zasa umiestnil do azylových domov, no pretože nemal taký vysoký príjem, aby mohol všetkým vyhovieť, chodil po Neapole žobrať, hoci za to musel znášať výčitky a urážky. Došlo to dokonca tak ďaleko, že ho prenasledovali, ale iba Boh vie, akú prácu a náklady mu spôsobil projekt prinúť roztrúsené prostitútky v častiach Neapola odísť z mesta, aby sa usadili v odľahlej štvrti, tam žili pospolu a neuvádzali iných do hriechu. Na podporu tohto diela napísal aj niekoľko kníh s názvom "Zneužívanie prostitúcie", ale hoci sa za to naňho valili odpor a výčitky priateľov, jeho dôvera v Boha bola veľmi silná a doviedol to do konca.
Poslednú misiu vykonal v Posilipo, no pretože bol vyčerpaný únavou a bolesťami, odišiel do Svätého Agnella, kde sa jeho choroba tak veľmi rozmohla, že musel prestať pracovať, dokonca už nemohol ani slúžiť svätú omšu. Pre všetkých to bolo znamenie, že sa blíži jeho smrť. Aj preto odišiel k svojmu spolubratovi do Neapolu, kde v narastajúcom utrpení a skúškach rozjímal a zhováral sa s Božími služobníkmi, ktorí ho navštevovali.
Asi štrnásť dní pred skonom zostal celkom pripútaný na lôžko. Vtedy ho však Boh oslobodil od duchovnej púšte a začal požívať väčší pokoj, každá znepokojujúca myšlienka bola vypudená z jeho mysle a Gennaro už po ničom netúžil, než byť zjednotený s Bohom v príbytkoch blažených. Aj počas neznesiteľných bolestí mal súcit s chudobnými a vo svojej poslednej vôli odkázal všetko pre almužny a iné dobré diela, a tiež sa vzdal celého svojho majetku v prospech Kongregácie redemptoristov.
Gennaro vtedy trpel aj iným smerom. Raz sa mu zjavil diabol v podobe kňaza a pokúšal ho k márnej sláve: "Don Gennaro, tvoja choroba vyvolala všeobecný nárek v celom Neapole pre stratu takého veľkého muža, akým si, keď zomrieš." Svätec však hneď povedal mená Ježiša a Márie a zlý duch zmizol. Keď ho potom o čosi neskôr navštívil kanonik Sersale, povedal mu: "Dlho ma trápili škrupule, ale vďaka Bohu, teraz zomriem pokojne a bez znepokojenia. Všetko, čo som urobil, som konal z čistého úmyslu páčiť sa Bohu."
Počas svojich posledných dní opakoval zbožné túžby Najsvätejšej Trojici, Spasiteľovi či Panne Márii, občas objal ich obrazy a keď nadišiel jeho čas, povedal Bohu: "Otče, nadišiel čas, aby som odišiel a šiel k svojmu Stvoriteľovi a môjmu Otcovi, vydám posledný vzdych, keď ťa uvidím tvárou v tvár, ako to bude tvoja vôľa a pre tvoju väčšiu slávu." A spolubratovi, ktorý zapísal tieto slová nakázal, aby vytiahol jeho najstaršie šaty a v nich ho pochoval."
Na druhý deň ráno povedal: "Dnes jemne vstúpim do agónie," a poprosil spolubrata, aby ho nezabudol prinútiť pomodliť sa ruženec: "Chcem zomrieť, kým sa ho budem modliť." Tak sa aj stalo. Pri treťom desiatku veľmi zoslabol a stekal po ňom pot smrti. "Cítim mrazenie smrti," povedal a hneď bol k nemu privolaný kňaz. Jeho agónia bola pokojná a trvala niečo vyše polhodiny, pričom mal ruženec po celú dobu ovinutý okolo ramena a v rukách držal kríž, ktorý občas pobozkal.
Kňaz mu udelil rozhrešenie a štyridsaťdvaročný Gennaro 30. júna 1744 o 10,00 hod. pokojne vydýchol. Jeho šťastná smrť nastala deň pred sviatkom Navštívenia; tak sa splnilo prianie, ktoré často vyjadroval, aby zomrel počas novény k Presvätej Bohorodičke.
Jeho tvár sa po vydýchnutí zjemnila, opeknela a na perách sa mu roztiahol úsmev, pričom z jeho tela vychádzala sladká vôňa, ktorá obostrela celú miestnosť. Jeho telo potom preniesli do kostola Panny Márie Dobrej rady, kam ho sprevádzali bratia z Kongregácie apoštolských misií. Keď tam dorazili, čakalo ich tam množstvo ľudí s výkrikom: "Beda, svätý je mŕtvy!" Trhali mu šaty, aby si odniesli z neho pamiatku, až spolubratia museli zasiahnuť. Jeho telo bolo vystavené 48 hodín a mnohí kňazi aj svedkovia dosvedčili, že telo nezapáchalo a z rán, ktoré sa mu spravili na ruke, vytekala svetlá krv. Jeho relikvie sa dostali do všetkých strán a rovnako sa šírila sláva jeho svätosti.
Masima - Verím a Dôverujem
