%20(1).jpg)
Kapucínsky rád dosiahol so svätým Vavrincom z Brindisi jeden zo svojich najvyšších vrcholov. Apoštolský učiteľ, silný rečník, misionár, spisovateľ, ale tiež predstavený rádu, diplomat a mystik v sebe ukrýval tie najoriginálnejšie vlastnosti a najvyššie ideály kapucínskej reformy.
Svätec sa narodil 22. júla 1559 v Brindisi v Apúlii ako syn Guillerma Russso a Isabel Masella a na druhý deň dostal pri krste meno Julius Caesar. Ako dieťa prišiel o otca a o Juliusa sa starali menšie sestry z kláštora oblátov. Tamojšiu školu zvládal s výborným prospechom. Keď mu potom o niekoľko rokov neskôr zomrela aj matka, mladík sa presťahoval do Benátok k svojmu strýkovi kňazovi, ktorý veľmi dobre chápal Juliusovu hlbokú túžbu po dokonalosti a svätosti.
V Benátkach sa stretol s kapucínmi, žijúcimi v skromnom kláštore blízko kostola Santa Maria degli Angeli na ostrove Giudecca a ich prísny život v utiahnutosti ho priťahoval, aj preto sa rozhodol požiadať o vstup do rádu. To sa uskutočnilo 19. februára 1575, keď si vo Verone obliekol rehoľný habit a prijal meno Vavrinec. Pretože mal krehké zdravie, sprevádzali ho isté ťažkosti, no svoj rok noviciátu napriek týmto ťažkostiam dokončil a 24. marca 1576 zložil rehoľné sľuby.
Hneď po sľuboch začal štúdium logiky v Padove a neskôr absolvoval v Benátkach seminár filozofie a teológie. Jeho nezvyčajná bystrosť mysle a neutíchajúci smäd po vedomostiach ho podnietili k zaoberaniu sa problémom ľudského myslenia a teológie. Zamilovaný do Svätého písma ho nepretržite študoval a rozjímal o ňom, až sa ho naučil naspamäť. Pri tomto však nezostalo, naučil sa aj biblické jazyky tak dokonale, že žasli aj rabíni, s ktorými sa neskôr stretol.
Nemenej horlivý bol aj v oddanosti získavať cnosti. Jeho spolužiaci boli tej mienky, že sám Vavrinec nevedel, kde končí štúdium a začína modlitba - zdalo sa, že sa viac modlil ako študoval. Okrem toho veľa denných i nočných hodín venoval rozjímaniu. Neraz sa stalo, že po večernej modlitbe zostával v kostole až do úsvitu, najmä v dňoch, keď išiel prijímať sväté prijímanie. Jeho modlitbu sprevádzali aj pokánie a umŕtvovanie a hoci sa v ráde viedol prísny život, sám si ho ešte viac sťažoval nehľadiac na zdravotné ťažkosti. Takto mimoriadne odhodlane sa intelektuálne aj duchovne pripravoval na kňazstvo. Benátsky patriarcha Trevisan ho vysvätil za kňaza 18. decembra 1582.
Vavrinec sa celkom nadchol pre kázanie, ktoré mal vo vysokej mienke a definoval ho ako "veľké poslanie, viac než ľudské, anjelské, skôr božské", pretože jeho cieľom je hlásať Božie slovo, ktoré je "pokladom, ktorý zahŕňa všetko dobro". Kázať začal v Brindisi a v roku 1582 kázal (ešte ako diakon) celé pôstne obdobie v kostole San Giovanni Nuovo v Benátkach, neďaleko slávneho námestia Piazza San Marco a medzi obyvateľmi mesta vzbudil veľký obdiv pre hĺbku tém. K poslucháčom hovoril "s takou horlivosťou, energiou a zápalom, až sa zdalo, že je mimo seba a plačúc dojal k slzám aj ľudí". Aj preto ho zavolali do toho istého kostola aj na ďalší pôst.
Vavrinec mal aj intelektuálne dary: výbornú pamäť, obratnosť a jasnosť mysle a reči a jeho zjavná svätosť k tomu všetkému ešte pridávala dôraz hlbokého presvedčenia a jedinečného pomazania. Kázal "s takou láskou k Bohu, že sa zdalo, akoby sa roztápal; s takou vášňou proti hriechu, že to pohlo aj najvnútornejšími vláknami srdca". A jeho slová boli často sprevádzané slzami, ako povedal jeden svedok: "Všetkých nás rozplakal a aj sám veľmi plakal."
Niet divu, svätý sa na každú kázeň pripravoval dlhými modlitbami a pokáním "tri nepretržité hodiny modlitby s plačom a vzdychmi, takže premočil až tri vreckovky". Rozjímal nad evanjeliom dňa, kedy mal kázať. Svedok hovoril, že Vavrinec "nikdy neštudoval žiadnu inú knihu ako Sväté písmo, vždy kľačal pred obrazom Panny Márie so slzami, vzlykmi a stonmi a keď ho Boh inšpiroval, na kolenách si zapisoval myšlienky, ktoré neskôr kázal bez toho, aby nakukol do inej knihy." Keď potom vstal a odovzdal hlbokú adoráciu Svätej Panne, zajedol si pôstne jedlo, zložené z varených byliniek, či šalátu alebo občas z trochy ryby.
K Matke Božej prechovával hlbokú a vrúcnu lásku. Takmer vždy slúžil omšu za Pannu Máriu a všetky svoje dary a milosti pripisoval jej. Hovoril o nej ako o serafínovi a len pri pomyslení na ňu ho napĺňala radosť. Počas svojich ciest "spieval chválospevy Panne Márii, a najmä Petrarcovu Vergine bella, alebo Stabat Mater, alebo litánie z Loreta, s takým citom, že bol často bez seba. Je zbytočné pripomínať si umŕtvovania a iné dary, ktoré jej ponúkal, najmä v soboty a v predvečer jej sviatkov. Keď mal príležitosť navštíviť svätyňu, vždy ju využil. Zvlášť zbožne v sebe choval svätyňu v Lorete". Zázračné požehnania, ktoré udeľoval všetkým, najmä chorým, boli vždy udeľované v mene Panny Márie; a na jej počesť napísal jedno zo svojich najkrajších diel: Mariale.
Okrem oslovovania kresťanov mal osobitý záujem venovať sa Židom a to bol charakteristický aspekt jeho apoštolskej činnosti aj vďaka znalostiam Biblie, biblických jazykov a talmudských a rabínskych spisov. Z pápežského poverenia kázal Židom v Ríme v rokoch 1592 až 1594. Bol voči všetkým svojim poslucháčom trpezlivý a láskavý, hoci oni neboli voči nemu vždy priazniví. Jeho kázne ho spravili známym aj za hranicami benátskeho regiónu. Ešte pred Rímom bol v roku 1589 bol povolaný kázať o pôste do Consenzy v Kalábrii, kde bol potom koncom roka zvolený za provinčného vikára Toskánska.
Vtedy začala cesta, ktorú - hoci sa zdráhal - musel doviesť až do konca. V rokoch 1594 až 1597 bol provinciálom Benátok a v roku 1598 ho zvolili za provinciála Španielska. Ale ešte predtým bol v roku 1593 na žiadosť arcivojvodu Ferdinanda Rakúskeho a jeho manželky Anny Kataríny Gonzaga založený v Innsbrucku kapucínsky kláštor. Bol to prvý krok rádu smerom do strednej Európy. Druhý krok spravil Vavrinec, keď v roku 1596 prijal pozvanie kniežaťa arcibiskupa Wolfganga Theodorica von Raitenau v Salzburgu. Oba rehoľné domy záviseli od provincie Benátok a bolo pravdepodobné, že zanedlho vzniknú ďalšie domy, reťazec kláštorov, ktoré by spojili Benátky s Tirolskom. Bol to práve Vavrinec, ktorý s tým začal.
Krajiny strednej Európy definitívne vstúpili do sféry pôsobenia Rádu v roku 1599, keď bol svätý Vavrinec poverený vedením skupiny dvanástich misionárov a čoraz častejšie prichádzali naliehavé žiadosti o kapucínskych misionárov. Medzi žiadateľmi bol aj pražský arcibiskup Zbyněk Berka. Sužovaný hroznými nábožnými podmienkami svojej diecézy a veriacich, opätovným výskytom herézy a opustený nedbanlivým a škandalóznym duchovenstvom nevidel inú spásu, než príkladný život a apoštolskú horlivosť kapucínov.
Vavrinec, poverený viesť bratov v rôznych provinciách, sa na príkaz Klementa VII. vydal pešo na cestu začiatkom júla 1599 a 28. augusta dorazil do Viedne. Počas svojej cesty ochorel a tiež jeho spoločníci. V tom období sa krajinou šíril mor a vzniklo podozrenie, že sa tiež nakazili. Prešli mučeníctvom lásky ku Kristovi v extrémnej chudobe, keď ich iní opustili, či odmietli, ale neodradili. Vyliečení sa začiatkom novembra vydali do Prahy, kde ich namiesto ovácií vítali urážky, nadávky a kamene.
Takéto prijatie ich nezaskočilo, očakávali, že prevažne kacírsky a vášnivo protikatolícky ľud, ktorý sa pre neprítomnosť cisára a takmer všetkých predstaviteľov moci, bude cítiť ešte odvážnejšie a drzejšie. Mor sa však viac rozťahoval a preto sa uchýlili do Plzne. Tam ich vrelo privítal arcibiskup a ubytoval ich v diecéznej nemocnici s kostolom. Vavrinec sa tu nedal zastrašiť ľuďmi, ani nákazou či mrazom, "ktorý bol v tomto roku mimoriadne silný" a začal intenzívne kázať a priťahoval k sebe čoraz viac ľudí. Vchádzal aj do domov katolíkov, kde vedel, že by mohol nájsť nejakých heretikov a v otvorenom, dôvernom dialógu im objasňoval pravdu a rozptyľoval pochybnosti, čím im uľahčoval návrat ku katolíckej viere.
Ale nebol každý deň pokojný, nepriateľstvo protivníkov sa zintenzívnilo. Jeden z bratov vravel: "Každý deň, keď Vavrinec vyšiel von, vrátil sa domov s ranami po kameňoch, čo po ňom hádzali a neraz aj s rozbitou hlavou." Heretici ho často aj zbili a zhodili na zem, ale to ešte nebolo mučeníctvo. Toto prišlo, keď sa heretikom podarilo vštepiť cisárovi do mysle vážne podozrenia voči rehoľníkom. Už to vyzeralo, že ich vyženú z Čiech, ale vďaka Bohu sa nakoniec všetko obrátilo a kapucíni si mohli zriadiť blízko cisárskeho paláca kláštor a vykonávať svoje pastoračné poslanie.
Zásah svätého Vavrinca sa prejavil aj v októbri 1601 pri víťazstve cisárskeho vojska proti Turkom v Uhorsku, čím si kapucíni vyslúžili nové sympatie. Tento boj, ktorý bol napokon úspešný, mohol byť katastrofou. Keď však prišiel Vavrinec do tábora, neprestával pôsobiť na vojakov zapálenými slovami, hoci ho poniektorí spočiatku vítali s posmeškom. Keď potom nastal čas, smelo sprevádzal bojovníkov aj v najväčších nebezpečenstvách, občas išiel smelo vpred s krížom v ruke, žehnal vojakov a vzýval mená Ježiš a Mária. Neskôr napísal cisársky vojnový poradca Jéronimo Dentico v oficiálnej správe pápežskému nunciovi: "Tento dobrý otec ako by bol najlepší a najskúsenejší vojak na svete. Víťazstvo malo v sebe čosi zázračné, celé to treba pripísať modlitbám dobrých ľudí a modlitbám tohto dobrého otca, Božieho služobníka, ktorý je s nami, ako už hovorí celá táto armáda, vrátane najdôležitejších heretikov".
Po návrate do Talianska bol Vavrinec 24. mája 1602 zvolený za generála rádu. S touto úctou dostal zároveň aj ťažkú úlohu - navštíviť všetky provincie, roztrúsené po Európe. Vavrinec ich musel navštíviť počas jediného trojročného obdobia, pričom vždy cestoval pešo. Bola to náročná úloha aj pre neho, hoci mal iba štyridsaťtri rokov. Precestoval severné Taliansko, navštívil Švajčiarsko, Lotrinsko, Holandsko, bol v Bruseli a Antverpách. Počas tuhej zimy navštívil Paríž, Marseille a Touluse, na jar 1603 bol v Španielsku a na spiatočnej ceste sa zastavil v Janove, odkiaľ odišiel na Sicíliu.
Začiatkom roku 1605 si našiel čas ísť do Neapola a denne kázať počas pôstu v kostole Ducha Svätého. Nezostalo však iba pri jednej kázni denne, kázal aj popoludní a tiež aj na Anjel Pána, aby ďalej šíril úctu k Panne Márii. Svoj úrad generála skončil 27. mája 1605. Heretici ale nezaháľali a pre katolicizmus nastali znovu krušné časy. Vavrinec sa znovu vybral do Prahy a horlivo kázal. Potom bol povolaný do Mníchova a po dosiahnutí dohody s vojvodom odišiel do Janova, kde sa nalodil na loď smerujúcej do Španielska, kde potom v Madride založil kapucínsky kláštor.
Začiatkom februára 1610 sa v Ríme stretol s vyslancami nemeckých kniežat a spolu s nimi získal od pápeža prísľub pomoci Katolíckej lige. Vzájomnou spoluprácou sa Liga stabilizovala a kniežatá s arcivojvodom Maximiliánom nadobudli istotu, že sa vytvorila pevná obrana proti klamstvám heretikov a úpadku katolicizmu v ríši.
V roku 1613 bol poslaný ako vizitátor do Ligúrie a Piemontu, aby urovnal nepokoj v tamojších kláštoroch a v auguste 1616 sa vrátil do svojej provincie Benátky. Utiahol sa do Bassane, ale pokoj a ticho netrvalo dlho. Začiatkom roku 1618 musel ísť do Milána, aby vyrokoval mier medzi španielskym guvernérom Donom Pedrom de Toledo a Karolom Emanuelom I.
Po zdarnom rokovaní bol 1. júna 1618 znovu povolaný do Neapola, ktorému vládol miestokráľ don Pedro Téllez de Girón, impulzívny, žiadostivý, prehnane ambiciózny, arogantný a nespútaný chvastúň, ktorého správanie bolo namierené aj proti Benátkam a štval obyvateľov proti sebe. Hrozby a zneužívanie, svojvoľné konanie a nespravodlivosť boli na dennom poriadku. Neboli tam žiadne domy, žiadne posvätné miesta, ba ani kláštory mníšok, ktoré by boli v bezpečí pred žiadostivými vykorisťovaniami miestokráľa a jeho vojakov.
Keď tam prišiel Vavrinec, napätie hraničilo so zúfalstvom. Obyvatelia, poznajúc Vavrincovu diplomaciu a tiež jeho priateľstvo s Filipom III. ho presvedčili, aby išiel na španielsky súd a preložil tam sťažnosti. Hoci sa tam vybral inkognito, predsa sa musel vyhnúť nebezpečenstvám, a pascám, ktoré mu miestokráľ nastražil. Keď dorazil do Lisabonu, kde sa panovník zúčastnil na korunovácii svojho syna Filipa IV. za portugalského kráľa, o všetkom ho podrobne informoval.
Veci sa v polovici júna už vyvíjali priaznivo, no Vavrinec už medzitým ochorel a napriek opatere kráľovských lekárov, 60-ročný Boží služobník, zodratý únavou a utrpením, 22. júla 1619 zomrel po tom, čo s dojímavou oddanosťou prijal posledné pomazanie.
Jeho telo bolo prevezené do Villafranca del Bierzo, kde bolo pochované v kostole kláštora bosých františkánskych sestier. Len štyri roky po jeho smrti generál rádu Klement da Noto zaviedol Vavrincov proces kanonizácie. Proces prešiel dlhými obdobiami nečinnosti, jednak kvôli dekrétu Urbana VIII., ale aj v dôsledku kritických politicko-náboženských udalostí. Jeho blahorečenie sa uskutočnilo vďaka Piovi VI. 23. mája 1783. Asi o sto rokov neskôr ho 8. decembra 1881 kanonizoval Lev XIII a po preskúmaní jeho diel, ktoré boli definované ako "skutočné poklady múdrosti", ho Ján XXIII. vyhlásil za "učiteľa Cirkvi".
