%20(1).jpg)
Svätá Juliana Falconieri, ktorá vymenila šľachtický život za službu svojim sestrám a Panne Márii Sedembolestnej, bola tiež veľmi milovaná Pánom Ježišom.
Talianska svätica Julia Falconieri sa narodila v roku 1270 ako odpoveď na modlitbu. Jej rodičia patrili k váženému rodu, jej otec bol staviteľom nádherného kostola Annunziata vo Florencii, zatiaľ čo jej strýko Alexis Falconieri sa stal jedným zo zakladateľov rádu servitov. Manželia sa dlho modlili k Pánovi Ježišovi za dieťa, až boli ich modlitby v roku 1270 vypočuté a boli požehnaní dcérou.
Juliana, o ktorej každý vravel, že je viac anjel než človek, však vyrastala pod dohľadom svojho strýka Alexisa. Bol jej učiteľom a mentorom, niet divu, že sa veľmi mladá Juliana pod jeho vplyvom rozhodla pre zasvätený život.
Hoci dievčina vyrastala v prepychu, bola pozoruhodná svojou skromnosťou, svedčí o tom aj to, že sa počas celého svojho života ani raz nepozrela do zrkadla a už len zmienka o hriechu ju roztriasla a vydesila. Raz dokonca pre toto aj omdlela.
Juliana prejavovala nezvyčajné duchovné sklony už v útlej mladosti. Ako dieťa začala vyslovovať mená Ježiš a Mária, čo mnohí považovali za znak jej budúcej svätosti.
Jej oddanosť bolestiam Panny Márie ju po smrti otca priviedla k rádu Služobníc Panny Márie. Mala štrnásť rokov a odmietla ponuku na sobáš, namiesto svadobných šiat radšej prijala od Filipa Beniziho, generálneho rádu, habit tretieho rádu servitov, no aj tak zostala doma, poslušná regule, ktorú jej dal prior Benizi. Upravená regula totiž stanovovala, že Juliana zostane doma až do smrti svojej matky.
Napriek tomu, že bývala so svojou matkou a trpela chronickými žalúdočnými problémami, praktizovala prísny režim modlitby, pokánia a charitatívnej práce, čo prilákalo ďalšie zbožné ženy k jej svätému spôsobu života. Juliana viedla život apoštolskej lásky - obracala hriešnikov, zmierovala nepriateľov a uzdravovala chorých. Stávalo sa, že niekedy bola celé dni ponorená do extázy a jej modlitby zachránili rád Služobníc Panny Márie, keď hrozilo, že bude potlačený.
Keď jej v roku 1305 zomrela matka, založila so svojimi nasledovníčkami v paláci Grifoni vo Florencii vlastný kláštor sestier tretieho servitského rádu - Služobnice Panny Márie, pričom sama spísala rehoľné pravidlá, ktoré schválil pápež Martin V. Ústrednou úctou rehoľníčok bola Panna Mária Sedembolestná a ich hlavnou činnosťou bola starostlivosť o chorých.
V Taliansku sa tieto rehoľníčky nazývali "mantellátky", pretože nosili plášte s krátkymi rukávmi, aby mohli ľahšie pracovať. Juliana, ako matka predstavená zostala vždy pokornou, posluhovala sestrám, zvlášť keď ochoreli a seba považovala za hriešnicu. Okrem toho drhla podlahy, opravovala oblečenie a pripravovala jedlo. Bola príkladom pre svoje nasledovníčky a vždy praktizovala cnosti lásky, čistoty, umŕtvovania a pokánia. Hoci bola na seba prísna, k ostatným bola vždy láskavá a milovala ich. O svätej mníške sa dopočuli aj ďalšie mladé ženy vo Florencii a začali sa pripájať ku komunite.
Matka Juliana bola taká naplnená vierou a láskou najmä k Ježišovi Kristovi a Eucharistii, že si namiesto mäkkej postele líhala na tvrdú podlahu a spala len dve-tri hodiny, zvyšok noci strávila v modlitbe. Každú sobotu sa postila o chlebe a o vode, okrem toho dva dni v týždni pila len trochu vody, pretože išla na sväté prijímanie. Ostatné dni sa stravovala veľmi chabo aj to len základným dostupným jedlom, pričom sa odmietala dotknúť akéhokoľvek iného jedla.
Matka Juliana trpela v starobe rôznymi bolestivými chorobami. Chátrala na chorobu žalúdka, ktorá jej bránila prijímať jedlo, a svoju tichú agóniu znášala s neustálou veselosťou. Smútok v nej vyvolával len nedostatok svätého prijímania.
Julianin duchovný život bol naplnený mnohými mimoriadnymi milosťami, ale jeden zázrak, pre ktorý si ju najviac pamätáme, sa stal krátko pred jej smrťou 19. júna 1341. Keď sa sedemdesiatročná matka Juliana ocitla na pokraji smrti, prosila, aby jej bolo dovolené ešte raz vidieť a pokloniť sa Najsvätejšej sviatosti. Počas svojej poslednej choroby ju totiž trápili epizódy silného dávenia, takže jej bolo odopreté sväté prijímanie aj napriek jej hlbokej túžbe prijať pred smrťou Kristovo telo.
Prítomný kňaz, aby jej doprial útechu, radil jej duchovné sväté prijímanie a vrúcnu túžbu po sviatostnom Spasiteľovi. Chorá Juliana pošepkala niekoľko slov kňazovi. Odišiel a za chvíľu sa vrátil, nesúc Najsvätejšiu sviatosť v zlatej nádobe.
Tvár umierajúcej Juliany sa rozžiarila nebeskou radosťou. Na hruď jej rozprestreli korporál a kňaz naňho blízko jej srdca s úctou položil Telo Pána. Juliana otvorila oči, z ktorých žiarila nevýslovná túžba a nebeský chlieb v tom okamihu zmizol. Sväticu naplnila blaženosť a jej čistá duša odletela do večnej radosti.
Keď sa mníšky upokojili z jej smrti, všimli si, že hostia, ktorá ležala na Julianinej hrudi sa stratila. S obavami ju hľadali, no nadarmo, ich hľadanie neprinieslo žiadne výsledky. Zmätené sestry zo straty Najsvätejšej sviatosti sa veľmi znepokojili. Záhada stratenej hostie sa vyriešila až keď sestry začali pripravovať telo matky Juliany na pohreb.
Na jej koži sa priamo pod srdcom tajomne nachádzal obraz kríža, uzavretého v kruhu, identický s krížom, ktorý bol vtlačený do stratenej hostie. Vtedy sa zistilo, že Pán splnil Julianine posledné želanie a zázračne sa s ňou spojil, pričom zanechal na jej tele ako potvrdenie svoj ukrižovaný obraz.
Hoci ju obyvatelia Florencie a serviti uctievali ako svätú už počas jej života, kanonizácia svätej Juliany Falconieri sa uskutočnila až v roku 1737.
Masima - Verím a Dôverujem
