%20(1).jpg)
Dnes je meno tejto sestry Magdalény z Kríža takmer zabudnuté a jej pozoruhodný príbeh je prakticky neznámy. Veľký právnik a spisovateľ Maurice Garcon, pre ktorého je Magdaléna dôležitou historickou postavou, však dokumentuje, ako bola v skutočnosti veľmi známa v celom kresťanskom svete v 16. a 17. storočí a ako mnohé teologické a démonologické traktáty obsahujú presné a podrobné odkazy na jej prípad. V skutočnosti sú v tomto období mnohé fakty prezentované v teologických knihách týkajúce sa démonických vplyvov ilustrované vyhláseniami a dokumentmi z jej súdneho procesu.
A práve z prepisu jej súdneho procesu napísal Maitre Maurice Garcon svoju pozoruhodnú knihu o jej živote, pričom použil prepis z jej súdneho procesu. Louis Pauwels použil knihu Maitre Garcona (okrem iných odkazov) na svoje zhrnutie života sestry Magdalény.
Magdalena oznámila na Štedrý deň v roku 1518, že čoskoro bude rodiť, preto pre ňu pripravili na konci kláštornej záhrady malý domček, lebo anjel strážny jej vo vízii odporúčal, aby rodila sama, bez ľudskej pomoci. Zostala teda v domčeku tri dni sama a komunita sa po celý čas modlila. Keď neskôr vyšla Magdalena z domčeka, vyrozprávala neobyčajný príbeh...
Rozprávala, že počas Štedrého večera porodila o polnoci nádherné dieťa, ktoré vyžarovalo toľko svetla, že v domčeku bolo vidno ako na pravé poludnie. Studený vzduch sa náhle ohrial a božské dieťa vôbec netrpelo chladom. Počas tejto doby jej vlasy podivne rýchlo narástli a z čiernej havranej farby sa zmenili na najjasnejšiu blond s takou dĺžkou, že do nich mohla zavinúť dieťa a takto ho udržiavať v teple ako v najmäkšej tunike. Na dôkaz tohto zázraku odstrihla niekoľko blond kaderí prv, než sa jej vlasy vrátili do predošlej farby a dĺžky. Ostatné mníšky potom medzi sebou súťažili o "zázračné kadere" ako o vzácnu relikviu.
V príbehu o pozoruhodnom narodení ďalej Magdalena uviedla, že dieťa ráno po Vianociach odišlo, ale zostali jej popraskané prsia od kojenia a tiež nedávno obdržané stigmy na tele. Matka predstavená k nej znovu poslala pôrodné babice, aby skontrolovali vierohodnosť jej tvrdenia, ale aj preto, aby zistili, či jej panenstvo nie je vzhľadom k tejto udalosti znesvätené.
Čoskoro sa katedrálou rozliehalo slávnostné Te Deum a dary prichádzali v takom množstve, ako nikdy predtým. V skutočnosti bola celá táto akcia – ako sa neskôr ukáže – organizovaná a páchaná diablom, najmä dvoma démonmi s menami Balbano a Patorrio.
Napriek tomu sa našli takí, ktorí o týchto zázračných udalostiach pochybovali a aj preto jedného dňa došiel do kláštora mníšsky exorcista, aby ukončil všetky špekulácie a fámy. Magdalenu našiel vo vytržení a keď sa k nej priblížil, zbadal, že má v tele zapichnuté dve dlhé ihly - jednu v nohe a druhú v ruke, boli zapichnuté hlboko a mníška napriek tomu necítila žiadnu bolesť. Bola voči nim necitlivá, preto sa mnohí ľudí utvrdzovali v tom, že jej extázy sú autentické. Keď exorcista vytiahol ihly von, z rán jej tiekol potôčik krvi. Prísnemu testu sa podrobovalo aj jej postenie sa a napriek tomuto dôkazu bola podrobená ďalšiemu testu, týkajúceho sa úplného zdržiavania sa jedla, ktoré údajne praktizovala už jedenásť rokov.
Našiel sa však ktosi, kto naznačil, že niektoré novicky jej tajne nosia jedlo a preto vydala abatiša príkaz, aby sa pri dverách Magdaleninej cely nonstop striedala stráž, zložená z dvoch mníchov z neďalekého františkánskeho kláštora a navyše nariadila, aby boli pribité aj okenice. Magdalena však po niekoľkých dňoch zmizla a našli ju na opačnom konci záhrady spať pri fontáne. Bola to záhada, hoci mnísi uisťovali predstavenú, že v dozore nepoľavili ani na minútu.
Magdalena im to objasnila slovami, že ju k fontáne prepravil sám svätý František a nikto jej to nevedel vyvrátiť, ani dať tomuto zázraku žiadne iné vysvetlenie, preto sa dospelo k záveru, že je to v mníškinom živote len ďalší zázrak. Magdalenina prestíž sa týmto stala oveľa väčšou než ju mala abatiša. Konzultovala všetky zásadné rozhodnutia, ktoré komunita musela prijať a jej rady vyhľadávali ľudia aj za múrmi kláštora, aj preto bola Magdalena a mníšky, ktoré sa s ňou spriatelili, oveľa lepšie informované o tom, čo sa deje v meste, než sám arcibiskup.
V roku 1523 sa arcibiskup rozhodol postaviť novú katedrálu a pretože kláštor svätej Alžbety anjelov bol vďaka darom, zasielaným Magdalene bohatý, boli schopné poskytnúť na stavbu veľmi vysokú sumu, pričom sa Magdalena stala konzultantkou novej katedrály.
Jej vážnosť sa rozrástla v pomere k jej údajným cnostiam aj kvôli tomu, že pre ohromujúce udalosti pozitívne prispela k obohateniu kláštora skrze svoje praktizovanie cností a tiež prostredníctvom zjavných nebeských znakov, ktoré inšpirovali aj ostatných veriacich.
Zbožná a ochotná obety fascinovala a inšpirovala aj vyšších španielskych duchovných predstaviteľov, ktorí sa domnievali, že by Magdalena mala mať - pre jej zásluhy - v kláštore vyššie postavenie. Navrhli, aby sa stala Matkou predstavenou aj preto, že vtedajšia abatiša sa stala vetchou. Na tento návrh im Magdalena kvôli pokore a s poukázaním na svoje chabé administratívne schopnosti odvetila: "Nech namiesto mňa zvolia Isabelu Najsvätejšej Trojice."
Ale veľa jej spolusestier ju tak veľmi chcelo vidieť na poste predstavenej, že ju 17. februára 1533 v prítomnosti rádového superiora zvolili počtom 44 hlasov, pričom zmienená Isabela dostala len 7 hlasov.
Život sa po Magdaleninom zvolení za abatišu veľmi výrazne nezmenil, až na to, že mala silnú náklonnosť k vykonávaniu prísneho pokánia, ku ktorému nabádala aj ostatné rehoľníčky, a možno aj preto sa sestry pri spovedi, zo strachu z tvrdého pokánia, obviňovali iba z malých prehreškov. Keď sa to nová abatiša dopočula, vstúpila do zbožného hnevu, ktorý vyvolával u sestier hrozný strach. Magdalena im nariadila priznať sa k vážnejším hriechom, čím zasa vyvolala svojou nemilosrdnosťou u sestier strach.
Niektoré sa zo strachu rozplakali, ale boli aj také, ktoré upadli do stavu podobného posadnutosti - váľali sa po zemi a potom sa vrátili späť do normálnosti, ako keby sa predtým nič nedialo. Aby pokarhala tie, ktoré boli duchovne slabšie, nariadila im plaziť sa po kolenách do jedálne a na topánkach zoradených mníšok robiť jazykom znak kríža!
Mníšky sa čoskoro začali vyznávať viac štýlom, aby sa zapáčili matke Magdalene, než odhaľovaním skutočného duchovného života. Pokánie sa už začalo merať s presnosťami na údajné závažnosti, lebo podľa Magdaleny bolo nutné odčiniť hriechy úplne a aby v tom uspeli, bič so šnúrou sa nahradil bičom so železnými hrotmi. Predtým museli byť v miestnosti, kde sa mníšky bičovali, sfúknuté sviečky, aby ich nikto nevidel v tomto pokání, lebo sa pre túto formu poníženia rozhodli samé a zachovávala sa tak pokora mníšok. Teraz však sviečky museli horieť a sestry sa telesne umŕtvovali v prítomnosti ostatných sestier, lebo Magdalena bola toho názoru, že pohľad na samotné pokánie môže byť povzbudením pre ostatné, aby konali rovnako, alebo preto, aby vyvolalo rozhorčenie ostatných nad vlastnou duchovnou slabosťou a neschopnosťou, konať vlastné pokánie.
S vedomím, že matka Magdalena bola aj v tomto okamihu (ako sa neskôr ukáže) vedená diablom, sa predpokladá, že tieto mimoriadne pokánia boli pokusom diabla vštepiť hriech duchovnej pýchy, u iných zasa malomyseľnosť a zúfalstvo z minulosti "malých pokání", pozostávajúcich z prosieb o jedlo.
Mníšky boli teraz podnecované, aby kľačali na doskách so železnými hrotmi, nosili pás s hrotmi, smerujúcimi dovnútra a boli vyzývané, aby sa na podlahe dali do takej polohy, aby ostatní po nich mohli chodiť a iné zasa mali na hlavách tŕňovú korunu. Ale ani toto extrémne mučenie neuškodilo oddanosti väčšiny spoločenstva, lebo za novú abatišu bola väčšinou hlasov opätovne zvolená Magdalena. Zdá sa, že nikto v rámci komunity sa neodvážil spochybňovať jej autoritu a moc.
Napriek tomu matka Magdalena zvoľnila niektoré dlhoročné pravidlá rádu, existujúce už stáročia, čím vyvolala obavy predovšetkým medzi ostatnými františkánskymi spoločenstvami jej rádu, ako aj samotného arcibiskupa a kňazov v miestnej cirkvi. Ale aj vtedy, ako aj v minulosti, povesť jej svätosti ide vedno s ňou a tak zmeny v pravidlách Rádu mala povolené.
Na jednej strane povzbudzovala sestry v prísnom pokání, na druhej strane uvoľnila pravidlá Rádu a to zrejme aj preto, že sa jej jednu noc údajne zjavil svätý František, zakladateľ rádu a zbavil ju nutnosti spovedať sa. Ostatným sestrám vysvetlila, že je to pre nich urážka, ak sú od spovedníka oddelené mrežou a tvrdila, že so spovedníkom majú sedieť tvárou v tvár. Medzi sestrami, ale aj samotnými kňazmi to spôsobilo rozruch, pretože taká prax bola v celom katolíckom Španielsku dosiaľ neslýchaná.
Matka Magdalena okrem toho nariadila sestrám, aby sa nepostili už len v piatok, ale boli schopné prijímať ešte väčšie umŕtvovanie. Mnoho jej sestier verilo, že táto veľká reforma františkánskeho rádu prinesie kláštoru a samotnému rádu väčší blahobyt. (Niet divu, že o niekoľko rokov neskôr čelila karmelitánka svätá Terézia z Avily ťažkému odporu voči reformám, ktoré sa karmelitánskemu rádu snažila vštepiť.)
Onedlho zasa tvrdila, že ju predchádzajúci večer navštívila mŕtva žena (pravdepodobne duša z očistca), aby sa jej vyznala. Okamžite chcela, aby sa mladé mníšky a novicky vyznali v noci, v jej cele. Táto najnovšia inovácia spôsobila ešte väčší rozruch a pochybnosti, najmä u Isabely Najsvätejšej Trojice, ktorej spôsobovala najhoršie poníženia.
Napriek všetkým znepokojeniam z nových reforiem bola Magdalena obdivovaná velikánmi svojej doby. Kritika, ohľadom jej novátorstva bola utlmená, kráľovná Izabela Španielska jej sama poslala svoj portrét s prosbou matky o modlitby, takisto aj sevilský arcibiskup jej písal listy a v nich ju nazýval "najšťastnejším stvorením na svete," pravdepodobne aj preto, že prijímala údajné znamenia z neba. Najušľachtilejšie dámy, ktoré boli v očakávaní, jej posielali výbavičku pre dieťatko, aby ju požehnala a spravila tak aj cisárovná Izabela pred narodením jej syna Filipa II.
Keď sa v roku 1535 cisár Karol V. vydával z Barcelony na expedíciu do Tunisu, poslal Magdalene štandardu, aby jeho práporu požehnala.
Kardinál Manrique, generálny inkvizítor, a Giovanni di Regio, pápežský nuncius, robili púť, aby ju navštívili a vraví sa, že o modlitby za kresťanskú republiku ju žiadal aj samotný pápež i keď treba dodať, že bolo bežné, aby sa o modlitby žiadali osoby, známe svojou zbožnosťou, žijúce v kláštoroch, spolu s ostatnými sestrami. Modlili sa najmä za svoje diecézy i v prospech cirkvi.
Pochybnosti o matke Magdalene však začali vzrastať. Nadobúdal sa dojem, že zázraky a zjavenia, vďaka ktorým robí rozhodnutia, sú čoraz viac napadnuteľné.
Aj v jedno ráno sa odhalilo čosi, čo spôsobilo veľké znepokojenie. "Predošlú noc sa mi zjavila Panna Mária a viedla ma po chodbách. Usmievala sa na teba, sestra," povedala a potom sa pozrela na jednu z tých sestier, ktoré Magdalene neboli naklonené, "ale pri tebe mala len opovrhujúci pohľad." Je len pochopiteľné, že toto odhalenie bolo ostatným proti mysli. K ich protestom sa pripojili aj rodiny zvonku, ktorým odmietli vziať dcéry do kláštora z bizarných dôvodov, napr. že niekto z ich predkov bol Žid.
Magdalena, samozrejme, prijímané informácie od Panny Márie brala osobne, ale v rodinách vyvolávala rozhorčenie a narastajúci hnevlivý postoj voči údajnej nebeskej príručke, ktorú im abatiša predložila.
Masima - Verím a Dôverujem
Tento článok bol dávnejšie preložený a zverejnený na našom predošlom webe Tichý Prameň
