%20(1).jpg)
Mladá žena, mučeníčka čistoty Pierina sa v mladosti pripojila medzi členov Katolíckej akcie, kde začala spoznávať životy "svojich obľúbených svätých", ako ich familiárne nazývala. A práve tam spoznala okrem Dominika Savio, Dona Bosca, Piera Frassati a iných aj Máriu Goretti, ktorá sa stala jej najobľúbenejšou sväticou. Vtedy ešte netušila, že "malú sväticu", ako volala Máriu, hoci ešte nebola kanonizovaná, celkom napodobní.
Mučenica čistoty Mária Goretti sa stala pre Pierinu takou príťažlivou, že si kúpila jej obraz a zavesila si ho na stenu svojej izby. Svedkovia po jej smrti potvrdili, že neustále čítala životopis tejto svätice, až kniha bola celkom opotrebovaná: "Bola to jej obľúbená kniha, často ju držala v ruke a poznala ju naspamäť. Dostala ju od tety a každému ju požičiavala."
Pierina Morosini sa narodila 7. januára 1931 vo Fiobbio di Albino Bergamo ako prvá z deviatich detí nočnému strážnikovi v továrni Roccovi Morsini a Sáre Noris. Obaja rodičia boli hlboko veriaci a k viere viedli ak svoje deti. Prvorodená Pierina bola rovnako veľmi zbožná, ale tiež inteligentná a pracovitá, mladší súrodenci ju neraz volali "druhá mama". Okrem toho, že pomáhala matke v domácnosti, každý deň zašla do vedľajšej dediny na svätú omšu. Dobre sa učila, bola najlepšou žiačkou v triede, no hoci mala skvelé vedomosti, chudobná rodina ju nemohla podporovať v ďalšom štúdiu, hoci si to veľmi priala, a vyučila sa za krajčírku.
Mnohí na ňu, vo svojich svedectvách spomínali: "Bola naozaj dobrá. Pierina bola dievčina s neobyčajnou inteligenciou a veľkým súcitom. Na tieto vlastnosti pôsobila Božia milosť a rodinná výchova, ale predovšetkým jej vernosť, niekedy až hrdinská voči tomu, čo od nej chcel Boh. Bola ako anjel, pracovitá, trpezlivá..." A jej bratia priznali, že "Pierina robila v dome všetko a to sme mali jedenásť rokov!"
Pierina alebo "Piera" ako ju volali doma a priatelia, mala pokojnú, čistú povahu. Bola vážna vo svojich odhodlaniach a mala sebakontrolu, ktorá vyvolávala u iných rešpekt, dôveru a obdiv. Azda najhorlivejšia bola v odovzdávaní najhlbších právd viery a lásky k Ježišovi. Rozprávala o Pánovi všetkým, ktorých stretla počas svojej farskej alebo mládežníckej apoštolskej práce, ktorú vykonávala s radosťou.
Od skorej mladosti pracovala v Katolíckej akcii, kde bola v šestnástich rokoch birmovaná. Hoci pracovala ako krajčírka v textilnej továrni v Albine, vo voľnom čase pôsobila ako katechétka a tiež vstúpila do tretieho rádu svätého Františka.
Jeden zo svedkov takto na ňu spomína: "Ustavične sa modlila. Koľko dievčat učila katechizmus! Mala špeciálnu taktiku, aby nás presvedčila, aby sme konali dobro. ‚Robte dobro!‘ povedala nám." Ďalší svedok, jeden z tých, ktoré učila katechizmus, dodalo: "Bolo bežné, že sme počuli hovoriť Pierinu strelnú modlitbu, ktorú nás deti, potom prinútila opakovať: Ježiš, Mária, milujem vás, zachráňte duše! A pri odbíjaní každej hodiny sme spolu opakovali: O hodinu menej môjho života, o hodinu bližšie k mojej smrti."
Pierinina čistota srdca a tela ju premenila na veľmi oddanú dušu, často pohltenú kontempláciou uprostred každodennej práce. V jej zápisníku sa nachádza aj táto veta: "Panenstvo je hlbokým tichom všetkých vecí na zemi." Dokonca sa doma zmienila o možnosti zasvätiť sa ako mníška, ale toto jej rozhodnutie nebolo možné uskutočniť. Rodičia jej povedali, že ju oveľa viac potrebujú doma. A tak si svoju túžbu uchovávala v srdci, pričom si neustálou modlitbou uprostred povinností vytvorila také silné puto s Pánom, že si vytvorila svoju vlastnú regulu:
1. Vstanem skoro, bez leňošenia a skromne oblečená obetujem svoj deň Ježišovi skrze ruky Preblahoslavenej Panny Márie.
2. Ranné modlitby – svätá omša a prípadne denné prijímanie.
3. Minimálne 15 minútové rozjímanie, sústredenie, láska, praktické predsavzatia na deň.
4. Keď sa vrátim domov, budem sa venovať domácim prácam s maximálnou vernosťou a pokojom.
5. Pri zvuku každej hodiny budem myslieť na Ježiša a Máriu krátkou modlitbou alebo láskyplným pohľadom.
6. Všetky svoje práce budem robiť v spojení s Máriou; a v protivenstvách sa budem utiekať ako dieťa do jej materského Srdca, vzývajúc jej pomoc a pomoc môjho drahého anjela strážneho.
7. Pomodlím sa posvätný ruženec alebo aspoň korunku, podľa svojich možností.
8. Každý deň sa budem snažiť obetovať Blahoslavenej Panne Márii nejaký voňavý a skrytý "kvet", umŕtvenie jazyka, očí, hrdla a predovšetkým vôle.
9. Nikdy si nesadnem za stôl bez toho, aby som sa pomodlila, ani nevstanem bez toho, aby som sa neumŕtvovala z obžerstva.
10. Budem sa snažiť na každého usmievať a láskavo sa podvoliť úsudku iných, najmä svojich rodičov a nadriadených.
11. Budem veľmi dbať na skromnosť v obliekaní, v sedení a v chôdzi; nedovolím si byť s nikým neopatrná, ani slovami, ani rukami.
12. Pred spaním si, ak je to možné, urobím nejaké duchovné čítanie a zapíšem si správu o svojom spytovaní svedomia; takže po pomodlení večernej modlitby zaspím a myslím na sväté prijímanie na ďalší deň alebo na nejakú dobrú vec.
Toto všetko mienim uviesť do praxe verne, s láskou a radosťou, ale bez nadmerných starostí; pripravená vynechať nejakú pobožnosť alebo ju prerušiť, keď si to vyžaduje poslušnosť predstaveným alebo mojim povinnostiam, s istotou, že Panna Mária uprednostňuje odo mňa, svojho malého otroka lásky, obetovanie môjho srdca a mojej vôle za všetkých okolností života.
Pierina si okrem tejto malej súkromnej reguly tiež vytvorila sedem úmyslov:
1. Budem sa snažiť zachovať pokoj v rodine.
2. Keď ma premôže únava, vždy budem pôsobiť veselo.
3. Mamu si budem maximálne vážiť, poslúchnem ju a nebudem reagovať hrubo.
4. Nebudem prijímať žiadne sladkosti.
5. Počas dňa zostanem v Božej prítomnosti, budem robiť duchovné prijímania a budem sa modliť strelné modlitby
6. Nebudem sa snažiť poznať veci iných ľudí.
7. Nikdy nepoviem slovo na svoju chválu a budem sa snažiť zostať skrytá pred očami ľudí.
Keď sa oznámilo, že sa v apríli 1947 uskutoční blahorečenie Márie Goretti, 16-ročná Pierina bola nadšená, že bude jej "mala svätica" na oltári a požiadala svojich rodičov, hoci vedela, že neoplývajú zbytočnými peniazmi, aby spolu s mládežou jej farnosti mohla vycestovať do Ríma.
Matka Sára po Pierinej smrti rozprávala: "Po jej prosbe som si pomyslela: Táto dcéra celý deň pracuje, nikdy pre seba nič nežiada, prečo jej nedať tento dar?" A tak sa Pierine splnilo prianie a zúčastnila sa na blahorečení, kde bola prekvapená, že osobne mohla vidieť mamu Márie Goretti a ľudí, ktorí žili so sväticou. Vtedy si Pierina pomyslela: "Chcela by som byť ako ona!"
Pierina bola veľmi jednoduchá duša, spolupútnici ju pokrstili na "Anjela družiny". Túto prezývku jej niektorí dali s láskou, iní s trochou výsmechu pre jej jednoduchosť a nevinnosť. Počas spiatočnej cesty počula jedného chlapca hovoriť: "Gorettiová zomrela smrťou naivnej ženy. Takto sa nechať zabiť. Pierina, aj ty by si to spravila?"
Obrátila sa k nemu a rozhodne odpovedala: "Prečo nie? Áno, aj ja by som sa nechala zabiť... Chcela by som byť ako ona! Aká radosť!"
Pierina pracovala vyše rok v továrni na výrobu bavlnených textílií "Honegger", kam sa dostala asi po troch hodinách pešej chôdze cez polia. Dlhú cestu do práce využívala na modlitbu. Často ju bolo vidieť modliť sa ruženec, ktorý mala vždy v ruke, alebo korunku Sedembolestnej Panny Márie. K tejto modlitbe mala osobitnú oddanosť, pretože mimoriadne milovala Božiu Matku.
V továrni si ju vážili pre jej neúnavnú obetavosť, neustále zabúdanie na seba, modlitbu uprostred občas veľmi tvrdej práce a čistotu v správaní i oblečení. Jeden z jej spolupracovníkov povedal: "Nazvali ju jednoduchou, pretože sa nikdy nesťažovala, hoci mala vždy najťažšie prácu. Nikdy sa pre to nenahnevala, iba sladko povedala: Všetko musíme obetovať Pánovi za úbohých hriešnikov."
Keď sa jej jedna zo sestier spýtala, prečo nosí stále tie isté šaty, ktoré boli z hrubého materiálu, a nosila ich aj v lete, Pierina jej odvetila: "Pretože mi nezáleží na svete, obliekam sa, ako sa mi páči." Z jej odpovede vyplýva, že nepatrila medzi ženy, ktorým záleží na móde. Pre ňu bola podstatná čistota, ktorú ukazovala Pánovi. A tiež z jej slov môžeme pochopiť, že sa nestará o mienku druhých.
Niekedy, keď odchádzala domov z práce, cestou sa zastavila u chorých a starých ľudí a uprostred týchto skutkov lásky nezabúdala navštevovať svätyňu, zasvätenú Bolestnej Panne, ktorej vždy venovala nejaký čas zo svojho dňa.
Ďalší svedok vravel: "Stále pracovala: šila, opravovala, upratovala a vždy bola spokojná a šťastná. Často som ju videl opravovať oblečenie pre chudobných, alebo chorých ľudí. Využívala každú chvíľku svojho času a často opakovala: ‚Čas je vzácnejší ako zlato.‘"
Pierinina láska k Ježišovi ju podnecovala, aby sa obetovala pre Neho a pre hriešnikov. Napríklad si vyzliekla z nôh ponožky, aby mohla chodiť bodá v zime po snehu, alebo ľade. Raz ju ktosi uvidel kráčať po zľadovatenej zemi a spýtal sa jej, prečo si nevzala ponožky. Milo odpovedala: "Pretože mi nie je zima." Inému zasa odvetila: "Necítim chlad."
Jej život v zbožnosti sa posilňoval prijímaním Pána v Eucharistii, ku ktorému pristupovala skoro ráno pred odchodom do továrne a často sa aj spovedala. Jej duchovný vodca na ňu spomínal: "Pierina bola duša neustále ponorená do Boha a Ním vedená vo všetkom. Myslím si, že vnútorne konfrontovala všetko s tým čo vedela, že je Božia vôľa a to jej dalo úžasnú múdrosť."
So súhlasom svojho duchovného vodcu sa rozhodla dvakrát do roka zložiť súkromný sľub čistoty a medzi jej spismi sa neskôr objavila táto modlitba: "Do tvojich čistých rúk zverujem svoje telo, myseľ, srdce a celý svoj duchovný majetok, minulosť, prítomnosť a budúcnosť, pre väčšiu Božiu slávu a pre spásu duší. Súcitná Matka, prijmi moju úbohú obetu a získaj pre mňa od Ježiša, môjho Snúbenca a Kráľa mojej duše, čistotu a stálu vernosť. Ó, Mária, vždy mladá, pretože vždy čistá, daj, aby moje srdce omladlo krásou čistoty."
V marci 1957 sa počas práce rozprávala s jedným zo svojich bratov. Ten sa jej pýtal, či sa nebojí chodiť sama cez les tak skoro ráno a neskoro večer. Pierina totiž vstávala o tretej alebo štvrtej hodine ráno, aby prišla na svätú omšu, ktorá sa konala o siedmej hodine ráno a domov sa vracala okolo 19,00 - 20,00 hod. Brat mieril na to, že cesta do práce je dlhá a navyše vedie cez les a chcel vedieť, či sa Pierina nebojí, že ju ktosi prepadne a poškvrní jej čistotu. Odpovedala mu, že keď mala pocit, že ju niekto sleduje, naozaj sa bála, bála sa aj samoty v lese, ale napokon presvedčivo dodala: "Radšej sa dám zabiť, ako by som mala zhrešiť."
O niekoľko dní neskôr, 4. apríla 1957 sa po práci zastavila ako zvyčajne "na návšteve" u Sedembolestnej Panny Márie a potom pokračovala domov s ružencom v ruke. Počas tejto cesty stretla muža, ktorý začal byť dotieravý. Najprv ju častoval oplzlými slovami a potom sa ju pokúsil znásilniť. Pierina sa bránila a na obranu zdvihla zo zeme veľký kameň. Rozzúrený násilník jej však vykrútil ruky a hodil jej kameň do hlavy. Omráčená Pierina spravila ešte niekoľko krokov a potom sa zrútila na zem - ťažká rana jej roztrieštila lebku a spôsobila jej ťažké poranenie mozgu. Ale hoci stratila veľa krvi, neustále opakovala slová viery a odpustenia.
Podarilo sa pozviechať sa o prejsť asi dvadsať metrov, no vyčerpaná bojom, stratou krvi a bolesťou z otrasu mozgu a zlomeninu hlavy upadla do bezvedomia a pretože sa už nedokázala brániť, jej panenstvo bolo poškvrnené.
Útočník sa po tomto nehanebnom skutku snažil uložiť obeť Pierinu stále zovierajúcu ruženec v ruke, do spiacej polohy, pozbieral aj jej popadané veci a takto sa pokúsil skryť stopy svojho zločinu pred ľuďmi, ktorí by sa mohli objaviť v lese.
Čas plynul a Pierina sa stále nevracala domov. Preto sa jej znepokojený brat Santo vybral do lesa a tam ju našiel ležať celú krvavú na zemi. Keď sa pokúsil zistiť, či reaguje na jeho hlas, iba zľahka ukázala rukou na bolestivú krvavú hlavu.
Previezli ju do nemocnice a Pierina, ktorá bola čiastočne pri vedomí, no nemohla hovoriť, prijala pomazanie chorých. A hoci ako človek v pozemskom svete vybledla, začala v ňom žiariť silou svätých. Jeden z chirurgov, ktorý ju vyšetroval, bol ohromený silou, s akou bránila Pierina svoju čistotu až do konca svojich možností.
Jej rodina, ktorá čakala na chodbe nemocnice, neskôr vypovedala: "Gianforte Postiglione (chirurg, ktorý ju vyšetroval) bolo počuť až na chodbu, ako kričí: "Máme novú Máriu Goretti!"
Pierina zomrela 6. apríla 1957. Z bezvedomia sa už neprebrala. Pochovali ju 9. apríla a už vtedy bola považovaná za sväticu. Ľudia na pohrebe si pre šťastie siahali na jej rakvu, kňazi ju dávali za príkladvo svojich kázňach a jej hrob sa stal akýmsi pútnickým miestom.
8. decembra 1975 otvoril biskup z Bergama, Mons. Clemente Gaddi diecézny proces beatifikácie. 9. apríla 1983 boli z cintorína prenesené jej ostatky do neďalekého kostola vo Fiobbio a 4. októbra 1987 bola pápežom Jánom Pavlom II. prehlásená za blahoslavenú a jej umučené telo bolo uložené pod hlavný oltár kostola vo Fiobbio. Pierina Morosini je patrónkou obetí znásilnenia a mučenica cudnosti.
Masima - Verím a Dôverujem
