%20(1).jpg)
Jednoduchá talianska roľníčka, ktorá znášala prenasledovanie, utrpenie a protivenstvo a hlásala budúcim vekom, že pre dušu, ktorá skutočne miluje nášho Pána Ježiša Krista, nie je nič nemožné. Taká bola svätá Ružena z Viterba.
Viterbo bolo v čase narodenia Ruženy, v roku 1234, dejiskom násilného sporu. Cirkev bola okrem útokov katarskej herézy prenasledovaná a znevažovaná nemeckým cisárom Fridrichom II., ktorý sa snažil pripojiť Taliansko k svojim panstvám. Na dosiahnutie tohto cieľa neváhal privlastniť si dokonca aj pápežské územia, ktorých súčasťou bolo tiež Viterbo.
Taliansky polostrov sa tak rozdelil na dve strany - nasledovníkov cisára, takzvaných ghibllínov a obrancov pápeža, známych ako guelfovia a práve tí mali vo Viterbe početnú a silnú prítomnosť, čo pápeža Gregora IX., ktorého povstalci vyhnali z Ríma, viedlo k tomu, aby sa uchýlil do Pápežského paláca. Ružena tak dobre poznala chaos svojej doby a zúrivosť nepriateľov proti Cirkvi.
Viterbo sa v roku 1240 dostalo do rúk cisárskych úradníkov, ktorí tyranizovali obyvateľov a tí spolu s guelfskou šľachtou boli nútení pracovať na stavbe pevnosti. Ich dennou, vyčerpávajúcou prácou sa stalo prevážanie kameňov a dreva na stavbu.
Krutý, bezbožný panovník zašiel ešte ďalej - nariadil uväzniť všetkých, ktorí boli podozriví z toho, že sa proti nemu postavili so zbraňou, aby podporili pápeža. Ich väznenie bolo kruté, mučitelia im pálili znaky na čelá žeravými železami a zatvorení v cele s mŕtvolami, či upálení zaživa. Viterbčania boli v každej chvíli ohrození smrťou či už pre biedu, hlad, alebo uväznenie v hrozných žalároch, ktoré si museli sami postaviť.
A v takom prostredí vyrastala malá Ruženka, ktorá od útleho detstva už chápala svätosť Cirkvi a skazenosť jej prenasledovateľov. V jej duši spoluúčinkovali dva extrémy - silná láska k dobru a intenzívna nenávisť k zlu.
U Ruženy sa odmala prejavovali znaky cnosti a vôňa jej svätosti priťahovala príbuzných a blízkych. Matka ju už ako nemluvňa brávala na svätú omšu a iné pobožnosti v domácej farnosti Santa Maria in Poggio, kde sa učila byť mimoriadne sústredená.
Neskôr mala veľkú radosť z príbehov zo života svätej Kláry, no najviac na ňu zapôsobilo rozprávanie o zázračnej porážke, ktorú svätá Klára spôsobila Saracénom, keď sa pokúsili zmocniť jej kláštora.
Keď mala Ružena tri roky, zomrela jej teta, sestra jej otca. Malé dievčatko pristúpilo k jej rakve, kľaklo si a zdvihlo ruky k modlitbe k Ježišovi Kristovi. Po modlitbe ich položila na mŕtvolu a jemným hlasom sa prihovorila tete. A stal sa zázrak - teta na údiv všetkých prítomných sa vrátila do života.
Všeobecná úzkosť, ktorá vládla, viedla malú serafínku k dlhému premýšľaniu o tom, ako prejaviť svoju lásku nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, odčiniť hriechy spáchané proti Nemu a bojovať proti tým, ktorí urážali Cirkev. Keďže spočiatku nevedela ako to urobiť, začala pomáhať chorým a s chudobnými sa delila o jedlo. Jedného dňa, keď niesla v zástere jedlo pre chudobných, otec sa jej prísne spýtal, čo nesie. Vystrašená Ružena si otvorila zásteru a na jej prekvapenie bola plná najkrajších ruží.
Traduje sa, že Boh vždy vypočul jej prosby. Niektorí chorí si boli istí, že to bola Ružena, kto ich uzdravil. ‚Dlžím jej život!‘ hovorievala jej teta. Jej matka zase vyhlásila: ‚Bez jej modlitieb by som nemala toto druhé dieťa, ani by som nebola nažive.‘ A spoločníčka svätice rozprávala: ‚Dojatá slzami a strachom z napomenutia, Ružena mi dala dokopy džbán, ktorý sa pri vytekaní zo studne rozbil.‘
Všetky tieto zázraky mohli vzísť len zo života hlbokej zbožnosti, ktorá Ružene určite nechýbala. Sedemročná sa so súhlasom rodičov utiahla do samostatnej izby v dome a tam oddala nepretržitej modlitbe a najprísnejšiemu umŕtvovaniu. Prijímala mystické správy a nadprirodzené vízie. Takto ju všemohúci Boh pripravil na mimoriadne poslanie - pracovať na obrátení hriešnikov a heretikov a na obrane Cirkvi proti útokom jej nepriateľov.
Ružena cítila, že je povolaná žiť mníšskym životom, ale jej nízky vek to neumožňoval. Napriek tomu sa nedala odradiť a snažila sa svoj život doma čo najviac pripodobniť rehoľnému životu. Keď mala osem rokov, vážne ochorela. Horúčka ju pripútala na lôžko na dobu pätnásť mesiacov, plných bolestí. Pre chorobu sa z nej stalo "úbohé bledé dievča, ležiace v rohu svojej izby na slamníku".
Ale ani vtedy "sa nikdy nesťažovala a keď ju chytil záchvat kašľa, jemne zašepkala: ‚Ďakujem ti, Pane!‘" Naopak, radovala sa, že utešuje Ježiša svojím utrpením a verila, že jej utrpenie nie je dostatočné. Pretože nemohla pre chorobu konať väčšie pokánie, prosila Vykupiteľa, "aby jej dal trpieť pre Neho, inak nech ju zavolá k sebe."
Bola vyslyšaná. Boh ju však nepovolal do neba, ale do boja proti odpadlíckemu cisárovi, ktorí sa po príklade starovekých rímskych cisárov snažil stať vládcom celého sveta. Raz sa Ružene, v prítomnosti susedov a známych, pri slabom vedomí v dôsledku choroby a so zatvorenými očami objavil na anjelskej tvári mierny úsmev. Oči sa jej potom doširoka otvorili, zažiarili a vstala. Bola v extáze...
Po rozhovore s niekoľkými nebeskými návštevníkmi, povedala Ružena prítomným, aby pokľakli a pozdravili Kráľovnú, ktorá prichádza obklopená anjelmi a svätými. A začala opakovať, čo jej presvätá Panna povedala: "Dcéra moja, budeš nosiť rúcho pokánia a kázať proti nepriateľom viery. Neboj sa! Všetci, ktorí ťa počúvajú, budú požehnaní v tomto aj v budúcom živote, a tí, ktorí od teba odvrátia uši, budú potrestaní!"
Panna Mária tak potvrdila všetky túžby, ktoré milosť zasiala do Ruženinej duše od útleho veku, a zverila jej vznešené poslanie mimoriadneho významu: podstúpiť mučeníctvo vernosti s pevným a ráznym odhodlaním bojovať proti vlne chamtivosti a vzbury, ktorá akoby zaplavovala Európu.
Ružena hneď začala plniť nebeské príkazy - ostrihala si vlasy, zaodela sa do chudobnej hrubej kajúcej tuniky a 24. júna sa vydala na púť do kostola svätého Jána Krstiteľa. Množstvo veriacich, ktorí počuli o jej zázračnom uzdravení a zjavení Panny Márie ju nasledovalo.
Mladá svätica sa odvtedy venovala iba kázaniu. S krížom v rukách prechádzala ulicami mesta, prihovárala sa ľuďom a roznecovala v nich lásku k Ukrižovanému a nabádala na pokánie. Jej horlivosť pre Cirkev, vášeň pre Vykupiteľa a túžba ukončiť urážky proti nemu jej dali svätú tvrdohlavosť pre obrátenie duší a Ružena kázala s nevyčerpateľnou trpezlivosťou a múdrosťou bez ohľadu na vhodný či nevhodný čas, bez toho, aby mala ohľad na seba. Pretože bola nízkej postavy, neraz musela vyliezť na skalu, aby na ňu zhromaždení ľudia mohli vidieť a vypočuť si jej nabádanie. Kontakt s jej svetlou dušou povzbudzoval slabých, privádzal späť zablúdených a posväcoval dobrých.
Už bolo spomenuté, že nenávidelo zlo, aj preto sa nebojácne zapájala do sporov s niektorými ghibelínmi, ktorí sa neštítili urážať pápeža a Cirkev. Raz ju jeden z nich urazil a silne udrel. Ružena reagovala pokojne: "Nešťastná duša, do troch dní budeš ranená!" Stalo sa, ako predpovedala, nešťastník o tri dni neskôr ochorel na malomocenstvo a krajania sa od neho s hrôzou odvracali.
Ruženina prítomnosť vo Viterbe bola zdrojom pobúrenia pre nepriateľov viery, veď obrátila na vieru veľké množstvo ľudí, marila plány nepriateľov a rozdúchavala nadšenie u obrancov pápeža. Odvážna dievčina vyvracala nehorázne urážky a nebála sa karhať neveriacich. A hoci bola mladá a krehká, pre svoju príkladnú vernosť sa stala metlou katarov a skazou ghibelínov.
Nenávisť bezbožníkov dosiahla vrchol, keď začala prorokovať blížiacu sa smrť kráľa Fridricha III.: "Pozorne počúvajte! O niekoľko dní budete jasať radosťou, lebo sa dosiahne veľké víťazstvo. Túto noc mi anjel oznámil blízku smrť cisára!" Po týchto slovách sa rozzúrení nepriatelia rozhodli vyhnať Ruženu. Vedeli, že keby ju zabili, medzi ľuďmi by to vyvolalo obrovskú vzburu. Ružena teda spolu s rodičmi Giovanim a Catarinou v noci, uprostred krutej zimy opustili príbytok a napokon sa po dlhej ceste uchýlili do citadely Soriano.
13. decembra 1250 bolo všetkým oznámené, že Fridrich III. zomrel a Ružena sa po osemnástich mesiacoch exilu mohla vrátiť do Viterba, kde hneď po svojom príchode uvidela plody svojho apoštolátu a úsilia - pápež Inocent IV. získal späť pápežské mestá, potom pokračoval do Viterba, kde nariadil zbúranie pevnosti Ghibellines a podmanil si povstalcov.
Ružena teda splnila úlohu, ktorú jej zverila Panna Mária a túžila sa utiahnuť do samoty. Požiadala o prijatie do kláštora San Damiano, ale predstavená ju pod rôznymi zámienkami odmietla. Pravdou však bolo, že Ruženu považovala za "nebezpečnú vizionárku, ktorá by svojou hlúposťou mohla narušiť pokoj v komunite".
Svätá dievčina na svojom prijatí netrvala, ale predstavenej povedala: "Teraz ma neprijmeš, ale príde deň, keď ma veľmi rada prijmeš." A opustila predstavenú zmierená, že zvyšok svojich dní strávi v ústraní vo svojom dome.
Za krátky čas sa k Ružene pridali jej mladé priateľky a poučené jej múdrym učením aj ony zasvätili svoje životy službe Bohu. Netrvalo dlho a svätica mala okolo seba značný počet nasledovníčok, mohla tak založiť komunitu žien, ktoré sa riadili pravidlami tretieho rádu svätého Františka. ale mníšky zo San Damiano čoskoro získali od pápeža Inocenta IV. bulu, ktorá zakazovala založenie akejkoľvek komunity do vzdialenosti dvoch míľ od ich kláštora a tak sa učeníčky svätej Ruženy museli rozísť. Ani vtedy sa nesťažovala, že tí, ktorí ju mali podporovať, opovrhli ňou a snažili sa ju odohnať, utešovala sa spomienkou, že takéto odmietnutia znášal aj jej milovaný Ježiš.
Prešlo niekoľko mesiacov a svätica z Viterba podľahla chorobe, skrze ktorú ju Boh povolal do neba. Ružena mala vždy krehké zdravie a rýchlo sa blížila k agónii. Vyspovedala sa, veľmi zbožne prijala viatikum a vyslovujúc sväté mená Ježiš a Mária 6. marca 1251 pokojne vydýchla. Nedávne skúmanie jej pozostatkov naznačuje, že zomrela na zriedkavé zväčšené srdcové ochorenie známe ako Cantrellov syndróm.
Keď sa rozchýrila zvesť o jej smrť, obyvatelia Viterba sa s plačom hneď utiekali k jej príhovoru ako k svätici. Jej telo, ktoré bolo pochované na farskom cintoríne Panny Márie v Poggiu, bolo po osemnástich mesiacoch exhumované a nájdené neporušené. O sedem rokov neskôr, 4. septembra 1258 ju pápež Alexander IV. v slávnostnom obrade preniesol do kláštora San Damiano. Tam, kde ju predtým odmietli prijať. Pápež Inocent IV. začal proces jej kanonizácie. Z rôznych dôvodov sa však priebeh jej kauzy zastavil a Ružena tak bola kanonizovaná až v roku 1457.
Masima - Verím a Dôverujem
