%20(1).jpg)
U nás takmer neznáma Erzsébet (Alžbeta) Galgóczyová bola zmiernou dušou za hriechy maďarského národa a viac ako tridsaťdva rokov niesla na sebe rany nášho Pána.
Alžbeta, aby zachránila Najsvätejšiu sviatosť pred znesvätením, nasadila svoj mladý, 14-ročný život. Stalo sa tak po prvej svetovej vojne, keď rumunská armáda obsadila Maďarsko a pre hrozbu a nebezpečenstvo prenasledovania panoval v krajine chaos. Spravila tak na povzbudenie svojho učiteľa náboženstva a tiež matky: "Teraz musíme dokázať, že Ježiša milujeme, a musíme zostať verní našej viere aj za cenu mučeníctva."
Obliehanie mesta Szolnok trvalo už niekoľko týždňov, keď františkánsky kňaz jednu nedeľu smutne povedal, že sa obáva o hradný kostol, v ktorom vnútri sa nachádzalo cibórium, plné posvätených hostií a monštrancia, pričom hrad bol dočasne pod silnou paľbou nepriateľských vojsk. Hoci sa veriaci snažili zosnovať plán, ako sa dostať do svätostánku, vždy im vyšla jedna odpoveď - je to nemožné.
"Aj doma sa o tom rozprávalo," spomína Alžbeta vo svojej autobiografii, "len som počúvala a ani som spočiatku nechápala, o čo ide. Až keď som potom pochopila, že by to skvelé zachrániť malého Ježiška, duša sa mi naplnila veľkou radosťou. Odvtedy som premýšľala, ako by som ho mohla zachrániť, aby videl, ako veľmi ho milujem. A tiež som si pomyslela: ‚Možno sa stanem mučeníkom! Potom by som išla hneď do neba.‘ Túžba po mučeníctve ma motivovala oveľa viac ako láska, ale malého Ježiška som už vtedy tak milovala, že by som zaňho rada prijala mučeníctvo."
Toto uvedomenie si nenechalo Alžbetu v pokoji. Popoludní sa tajne vydala na obhliadku okolia, zamerala sa najmä na ulice, smerujúce k mostu. Všade videla len opustenosť a ruiny. Ale keď začula streľbu, vystrašene utekala domov.
Na druhý deň svoju tajnú misiu zopakovala. Dorazila až na roh ulice Törvényház a pretože pred budovou župného úradu nevidela žiadnych vojakov, odhodlane sa rozbehla k mostu Zagyva, no rumunskí vojaci ju zbadali a spustili paľbu.
"Guľky z guľometov sa odrážali okolo mňa, padali vedľa mňa. Len čo sa tieto výstrely ozvali pred radnicou, vyšli vojaci von, aby zistili, čo sa deje. Vojaci z oboch strán na mňa kričali, aby som si ľahla, alebo sa vrátila, no ja som sa na svoje vlastné prekvapenie neotočila späť, ale napriek čoraz silnejšej paľbe som utekala k hradnému kostolu." Keď prešla Alžbeta cez most, vojaci ju "privítali" hrubými nadávkami a otázkou, čo tu robí? "Vyhŕkla som, že chcem ísť do kostola a vziať si veci. Na to sa posmešne zasmiali a vtlačili ma do kostola a zabuchli za mnou bránu. Ostreľovanie neprestávalo, počula som ju dokonca celkom zblízka a tak som sa schúlená schovala pri stene. Ale túžba po mučeníctve vo mne rástla a silnela a prestala som sa báť."
Potom sa prešla po kostole. Všade videla rozhádzané veci a zistila, že Najsvätejšia sviatosť je zatiaľ neporušená. Našla kus železa, ktorým sa jej podarilo vypáčiť dvierka a vystrašene siahla po Pokladoch. Streľba sa medzitým rozpútala a zasiahla kostolnú vežu, ktorá sa prepadla do stredu kostola. Alžbeta sa utekala schovať k päte sochy Panny Márii. Tam si uložila do batohu ešte nejaké rúcha a strieborný podnos a cez stenu kostola, v ktorej po výstreloch zostali diery, sa pretlačila von.
"Chcela som utiecť, ale vojaci si ma všimli a znovu sa mi začali posmievať. ‚Videla si Boha? Čo nesieš? Ukáž!‘" Alžbetu potom pustili, ale ešte predtým ju obdarili buchnátmi. Aby sa znovu nerozpútala streľba, musela sa vrátiť cez rozvodnenú rieku. "Tešila som sa, že sa stmieva, ale vedela som, že sa o mňa doma boja. Držala som pri sebe malého Ježiška a plakala. Ale vedela som, že inej cesty niet, musím preplávať cez Zagyvu."
Vyzula si topánky a nepotrebné oblečenie a spolu s batohom si ich uviazala okolo ramien. V studenej vode ju napadlo: Čo keď sa utopím? Potom som márne zachránila malého Ježiška. Toto ju popchlo k odhodlaniu vojsť do chladnej vody a preplávať.
Alžbeta sa nemýlila, doma bol kvôli nej poplach, báli sa, že ju postrelila nejaká guľka a zomrela. Keď priznala kde bola a koho priniesla, mama hrôzou stuhla, ale horlivo pripravila oltár pre Najsvätejšiu sviatosť, zapálila sviečky a celú noc bdela v adorácii. Ráno všetko zaniesli do kostola a keď to odovzdali otcovi Tadému Hermannovi, rozplakal sa.
"To ráno mi ponúkli prijímanie z toho cibória," spomínala a dodala: "Bola som veľmi šťastná, ale aj sklamaná, že som nezomrela mučeníckou smrťou."
Čo viedlo 13-ročnú Alžbetu k tomuto skutku? Predovšetkým to bola viera, ktorú deťom odovzdali hlboko veriaci rodičia Ferencz Galgóczy s manželkou Magdolnou.
"Keď som bola vo štvrtej triede, pripravovala som sa na svoje prvé sväté prijímanie. Mama sa mi snažila dať pochopiť, že skutočne prijímam Pána Ježiša do svojho srdca a odvtedy som musela žiť tak, aby som si to stále uvedomovala. Všetko sa deje s Ním a pre Neho. Mala by som mu ponúknuť všetko, čo som dosiaľ mala a mala by som ho požiadať, aby ma úplne prijal za svoju."
Boh mal s Alžbetou svoje plány, ako jej neskôr povedala Panna Mária: "Boh má s tebou plány, ale ešte nenastal čas." Alžbetina matka bola matkou podľa Božieho Srdca, ktorá dala svojim deťom nielen fyzický život, ale ich postavila aj na cestu vnútorného duchovného života. Toto bolo potrebné najmä pre Alžbetu, pretože Boh jej dal život, aby trpela. 57-ročná Alžbeta bezmocne preležala v posteli 42 rokov.
Trpela mnohými spôsobmi - fyzicky, diabolskými útokmi a niesla stigmy. Úplne sa obetovala Ježišovi a Panne Márii, odčiňujúc hriechy maďarského národa a takto prežila svoj život naplnený neuveriteľným fyzickým a duchovným utrpením na lôžku až do svojej smrti. Deň za dňom sa stávala Kristovou mučenicou, pričom na žiadosť Panny Márie žila svoj život zmierenia v skrytosti.
Návštevy Panny Márie
"Začiatkom júla 1929, v sobotu, ma navštívila neopísateľne pôvabná, krásna, veľmi milá a jemná dáma v bielych šatách a hlavou, zaujímavo zahalenou závojom, ale tak, že som jasne videla jej krásne hnedé vlasy, ktoré sa chvíľami zdali ako zlatistý blond. Bola taká milá a priama, akoby ma poznala odjakživa a akoby nás spájal najbližší vzťah. Zvlášť na mňa zapôsobila krása jej očí, nádherne žiarili a menili svoju farbu a lesk takmer podľa toho, o čom sme sa rozprávali," spomínala Alžbeta na návštevu Panny Márie.
Svätá Panna si sadla na kraj jej postele, a s nekonečnou nežnosťou a súcitom sa Alžbety spýtala, či veľmi trpí. Odvetila, že trpí dosť veľa a zdôverila sa jej, že chce byť uzdravená, ale zdá sa, že Pán Ježiš si to neželá. "Nežne ma pohladila a láskavo sa spýtala: ‚Miluješ Pána Ježiša? ... A Máriu?‘ Alžbeta zostala pri tejto otázke zaskočená, pretože Pannu Máriu veľmi milovala a "obyčajné vyslovenie Mária" považovala za zlé a aby to napravila, vyriekla: "Ach, Panna Mária? Aj ju veľmi milujem." Dáma sa milo usmiala a povedala, že sa z toho veľmi teší a spýtala sa jej, za čo sa zvyčajne modlí a na aký účel obetuje svoje utrpenie. "Premýšľaš niekedy o tom, že svojím utrpením prinášaš Pánovi Ježišovi radosť?" Potom sa Panna Mária rozlúčila so slovami, že musí ísť, ale sľúbila, že príde aj zajtra a ešte veľakrát, aby jej porozprávala o Pánovi, pretože chce, aby ho Alžbeta veľmi milovala. "Musím mu priniesť veľa radosti, pretože Pán Ježiš odo mňa očakáva viac." Alžbeta sa s touto návštevou nikomu nezverila.
Na druhý deň sa takmer v rovnakom čase ako predošlý deň otvorili dvere. Alžbeta sa skoro rozplakala, keď uvidela svoju Návštevníčku a priznala, že sa bála, že nepríde. Panna Mária jej odvetila, že nikdy nezabúda na to, čo sľúbila, najmä ak si to človek zaslúži a spýtala sa, kedy bola na svätej omši.
Potom ju poučila. "Opýtala sa ma, či poznám časti omše a veľmi dojímavo hovorila o veľkej obeti, ktorú Pán Ježiš obnovuje počas obetovania. Podstatou omše je zmierenie. Pán Ježiš bol prvým veľkým zmierením a vždy sú potrebné duše, ktorú sú zmierením. Sú to duše, ktorým Pán Ježiš posiela utrpenie, aby ich pripravil na zmierenie a chcel by, aby som svoje utrpenie niesla s týmto úmyslom."
Alžbeta tomu veľmi nerozumela, tak sa jej dostalo vysvetlenie, že zmierenie pochádza z lásky. Dozvedela sa tiež nielen o láske k utrpeniu, o úlohe utrpenia, ale aj o odmene za utrpenie. Keď sa s ňou Návštevníčka rozlúčila, hneď po jej odchode ju prišla navštíviť mama. "Kto tu bol?" vyhŕkla vo dverách. "Aká vôňa je v tvojej izbe. Cítim ju už niekoľko dní, niekedy silnejšie, inokedy slabšie."
Alžbeta sa jej zdôverila, že ju už niekoľko dní navštevuje krásna žena v bielom. "Zabudla si zatvoriť bránku?" spýtala sa jej prekvapene, pretože kľúč od nej mali len rodinní príslušníci a pre Alžbetu to bolo ešte nepochopiteľnejšie, ako sa návšteva dostala do domu.
Svojmu duchovnému otcovi spočiatku o svojej Návštevníčke nič nepovedala, až neskôr, keď jej priniesol sväté prijímanie, mu všetko rozpovedala. Kňaz ju poprosil, aby o tom ešte nikomu nehovorila a Alžbeta ho poslúchla.
"Krásna Pani mi počas svojich návštev robila malé láskavosti - ustlala mi posteľ, ponúkla mi piť, dala mi lieky a často ma hladila, najmä keď som viac trpela. Chodila každý deň asi týždeň a povedala mi, že chce, aby som si to, čo ma učí, navždy vryla do srdca."
Prvé poučenie: Kto skutočne miluje Pána Ježiša, vždy chce to, čo chce On. Nikdy by sme nemali hľadať svoju vlastnú vôľu, ale vôľu toho, koho milujeme. Ak je naša láska pravdivá, potom už na nás nezáleží. Utrpenie je tiež oveľa ľahšie, ak trpíme podľa vôle Pána Ježiša.
Druhé poučenie: Kto skutočne miluje Pána Ježiša, tým väčšiu obetu prinesie, tým ochotnejšie ju prinesie.
Alžbeta však stále netušila, kto je jej denná Návštevníčka. Pýtala sa na to svojho duchovného otca. Povedal, že čosi tuší a navrhol jej, aby sa svojej Návštevy spýtala, kto je? Alžbeta sa na to pripravila, ale... "Aj keď som sa chcela niečo opýtať, nemala som príležitosť. Vždy držala niť konverzácie vo svoje ruke."
Dostalo sa jej aj tretie poučenie: Kto skutočne miluje Pána Ježiša, nepozná hranice v utrpení, ani v obeti. A bolo jej vysvetlené, že kto miluje Pána Ježiša, musí sa preňho vzdať všetkých a všetkého, nič si nemôže nechať pre seba. Alžbeta napokon nevydržala a spýtala sa, kto je? "Nepoznám tvoje meno, neviem, ako ťa mám volať." A konečne sa dozvedela, že ju navštevuje Mária.
Panna Mária ju poučila aj štvrtýkrát: Kto skutočne miluje Pána Ježiša vždy a vo všetkom, chce pre Neho to najviac.
"Samozrejme, hovorila mi o mnohých veciach: o nebi, pekle, očistci. Keď hovorila o nebi, rozprávala tak krásne, že sa mi rozbúšilo srdce. Keď vravela o pekle, bola veľmi smutná a viackrát ronila slzy: ‚Boh musí byť zmierený, aby sa zmiloval nad tými, ktorí sú na pokraji zatratenia. A to sa musí sa stať pre tých, ktorí ho milujú, pretože pre nich je Boh pripravený urobiť veľké veci."
Alžbeta Galgóczyová sa narodila 27. júna 1905 a zomrela v noci 27. marca 1962. Izbu, v ktorej dlhé roky ležala, naplnila po jej smrti vôňa ruží. Rovnakú vôňu bolo cítiť aj pri jej hrobe na cintoríne Farkasrét.
"Po tvojej smrti ti Pán Ježiš zjaví a ukáže, že si bola skutočne Jeho nástrojom a Jeho zmiernou obetou. A ja ti ukážem, že si bola mojou a že všetko sa stalo a bude sa diať, je z najmocnejšej vôle Pána Ježiša. Použil teba a tvoje okolie ako nástroj na uskutočnenie svojich veľkých zámerov."
(Slová Panny Márie Alžbete Galgóczyovej 30. augusta 1946)
Masima - Verím a Dôverujem
