%20(1).jpg)
Bez svätej Pelágii sa neudialo nič z verejného života v Antiochii. Vyhrievala sa "v svetle rámp", no potom nastal okamih, keď sa stiahla "do zákulisia" a namiesto javiskovej scény sa uchýlila do samoty. To už poznala Ježiša Krista a v pustovni spočinula v jeho náruči.
Hovorí sa, že Pán miluje hriešnikov trvalou láskou. Určite musel milovať zvláštnou vrúcnosťou aj Pelágiu, pretože len čo Ho táto zjavná hriešnica spoznala, hľadala pokánie za svoje previnenia a stala zbožnou a asketickou sväticou.
Svätá Pelágia sa narodila začiatkom 5. storočia pohanským rodičom v Antiochii. Napriek tomu bola v detstve vedená kresťanským vyučovaním a bola prijatá medzi katechumenov. K svätému krstu však u nej nedošlo. Pelágia dozrela v mladú ženu, ktorej krásu obdivoval svet. Prebudila sa v nej márnomyseľnosť a popri lichôtkach ľahkovážnych ľudí zabúdala, že je kresťanka. Obľúbila si svetské rozkoše márneho sveta a stala sa divadelnou herečkou.
Skvostné šaty, lesk zlata a drahých kameňov, luxusný život a úslužných sluhov si vážila viac než kresťanskú cnosť a odmenu hriechu používala na okrasu svojho poškvrneného tela. Aj preto ju obyvatelia Antiochie volali Margarita, čo znamená Perla. Časom však jej duša vychladla, bola prázdna a odumretá viere. Zato bola veľmi živá a učenlivá v hriešnosti, čím sa Pelágia stala pohoršením nielen pre obyvateľov Antiochie, ale aj jeho okolia.
Stále však platí, že Boh je milosrdný a nebolo tomu inak ani v prípade Pelágie, keď k jej obráteniu použil zvláštnu príležitosť.
V roku 426 pozval patriarcha Maximian biskupov do Antiochie na synodu. Dostavil sa tam aj sýrsky biskup svätá Nonnus z Heliopolisu, ktorý ešte predtým spravoval obec v Edesse a obrátil 30.000 pohanských Saracénov. O Nonnusovi sa vravelo ako o zázračnom hlásateľovi evanjelia. Kresťania ho mali v úcte najmä pre neohrozené pridŕžanie sa pravej viery, pre jeho zbožný život a horlivosť hlásať vieru zvlášť u pohanov. Práve jeho si Boh vybral ako nástroj k náprave zaslepenej hriešnice.
Svätý biskup Nonnus mal pred otvorením synody pútavú kázeň v preplnenom chráme svätého Juliána, keď v zhromaždenom dave nastal nepokojný šum kvôli Pelágii, ktorá práve prechádzala okolo chrámu na ozdobenej mulici v sprievode mladých mužov. Mnoho párov očí nemohli odpútať svoj pohľad od krásnej hriešnice a jej sprievodu. Aj Nonnus sa zastavil vo svojej reči a hľadel za odchádzajúcou ženou. Po kázni sa pýtal ostatných biskupov na ich názor na divadelníčku Pelágiu. Iba zarazene mlčali.
Ich nemota ho rozhorčila a začal im hovoriť: "Mňa sa pohľad na tú osôbku dotkol. Raz budeme skladať počet skutkov pred súdnou Božou stolicou, kde budú porovnávané naše práce a naše námahy s námahami tejto Pelágie. Koľko času a úsilia vynakladá, aby ozdobila svoje telo a zapáčila sa bláznivým hriešnikom! A ako málo sa my staráme o to, aby sme ozdobovali cnosťami, aby sme sa zapáčili Bohu!"
Po týchto slovách odišiel do svojho domu, kde v kajúcich slzách volal: "Pane Ježišu, odpusť mi, nehodnému hriešnikovi! Vyznávam, že okrasa a starostlivosť, ktoré vynaložila zlá žena iba za jeden deň na svoje telo, prevyšujú starosť, akú som stále mal o svoju dušu. Ako sa môžem opovážiť predstúpiť pred teba? Ako sa v tvojej prítomnosti ospravedlním z tohto zanedbania starostlivosti? Nechcem pred tebou skrývať svoje hriešne srdce, lebo ty vidíš aj do najtajnejších záhybov mojej duše. Často stojím pred tvojím oltárom a nikdy ti neobetujem takú krásnu dušu, akú odo mňa žiadaš. Táto žena prisľúbila, že sa zapáči ľuďom a svoj sľub splnila. Ja som sľúbil, že sa zapáčim tebe a svoj sľub som pre svoju nedbanlivosť nedodržal. Keď som neplnil tvoje príkazy, nemám zásluhu ani pre nebo, ani pre svet a tak ani nemám nádej pre svoje dobré skutky. Moja jediná nádej sa upína k tvojmu milosrdenstvu, iba ono samotné ma môže zachrániť."
V noci mal Nonnus zvláštny sen, s ktorým sa zdôveril svojmu diakonovi Jakubovi. "Mal som sen, ktorý ma zarmucuje, lebo neviem, čo by mal znamenať," povedal mu a opísal ho. Na boku oltára videl dlho stáť čiernu, veľmi špinavú holubicu. Začala lietať okolo Nonnusa a "nemohol som zniesť jej špinu a smrad, ktorý šírila". Holubica krúžila okolo svätého biskupa dovtedy, pokým sa neskončila modlitba katechumenov. Keď na konci modlitby diakon zvolal, aby padli na kolená, hnusná holubica zmizla. Nonnus potom v sne videl, že keď po svätej omši odchádzal z kostola, znovu k nemu priletela tá holubica a krúžila okolo neho. Vystrel ruku, chytil ju a hodil do nádoby s vodou v predsieni chrámu. Sotva holubica dopadla do vody, bola očistená od všetkej špiny a smradu, ktorými bola zohyzdená a vyletela z vody už biela ako sneh a zmizla z Nonnusovho pohľadu.
Keď biskup dorozprával diakonovi svoj sen, vybrali sa do chrámu, kde už boli aj ostatní biskupi. Vyzvali Nonnusa, aby sa po prečítaní evanjelia prihovoril ľuďom a mal takú dojímavú kázeň o všeobecnom súde a nehynúcich, večných pokladoch, že sa veriaci nahlas rozplakali. Nečudo, Nonnus im živo opísal nielen šťastie a blahoslavenstvo zbožného, spravodlivého človeka, ale tiež odsúdenie nekajúcich, nespravodlivých hriešnikov, ktorí ú vystavení večným pokutám pekla za to, že zneužívali všetky milosti a šliapali po Božom milosrdenstve.
Na tejto kázni bola prítomná aj Pelágia, ktorá však neprišla do kostola z nábožnosti, ale z márnomyseľnosti, aby sa ľuďom ukázala vo svojich skvostných šatách. Ale Božia milosť sa dotkla jej srdca i duše a pocítila, že je vinná hriešnica a veľmi sa hanbila. Zrazu mala pred očami ako hrozných sudcov svoj ohavný život a pohoršenie. Videla, ako sa pred ňou otvára pekelná priepasť. Preto po kázni prikázala svojim dvom sluhom, aby čakali, až kým Nonnus nevyjde z chrámu. "Potom choďte za ním, zistite, kde býva a príďte mi to povedať."
Sluhovia poslúchli herečku a sledovali biskupa, ktorý vošiel do skromnej izbičky pri kostole svätého Juliána. Hneď potom utekali za Pelágiou, aby jej podali správu. Hriešnica potom napísala biskupovi list: "Svätému učeníkovi Pána Ježiša Krista, hriešnica a mučeníčka diablova! Počula som o vašom Bohu, že zostúpil z neba nie aby zachoval spravodlivých, ale hriešnikov, že sa ponížil a zdržiaval sa s verejnými hriešnikmi, a nepovažoval za zneuctenie svojej dôstojnosti, keď sa zhováral s cudzoložnicou zo Samárie. Keď si učeníkom takého Učiteľa, neopovrhuj biednou hriešnicou, ktorá sa chce s tebou pozhovárať, aby sa obrátila."
Svätý Nonnus jej hneď odpovedal, že nech je ktokoľvek, Boh pozná jej skutky i vôľu. A pripomenul jej, aby sa nepreceňovala a nepokúšala jeho ničomnosť, hoci je Boží sluha, ale tiež hriešnik. Dodal, že ak myslí naozaj vážne to, že sa chce obrátiť k Bohu a túži po cnosti a pravej viere a chce sa s ním zhovárať, môže tak spraviť v prítomnosti biskupov, pri ktorých sa stále zdržiava.
Pelágia po prečítaní jeho odpovede nelenila a ponáhľala sa späť do kostola svätého Juliána. Keď sa Nonnus dopočul o jej príchode, kázal priviesť hriešnu herečku pred zhromaždenie biskupov. Pelágia pred nimi kľakla a prihovorila sa Nonnusovi: "Prosím ťa, pán môj, zmiluj sa nado mnou podľa príkladu Božieho učiteľa a sprav zo mňa pravú kresťanku. Som naozaj bahno hriechu a priepasť zlosti. Prosím ťa o svätý krst!"
Lenže svätý biskup jej odvetil že cirkevné pravidlá nedovoľujú, aby verejná hriešnica bola pokrstená, kým dostatočne nepreukáže, že neupadne znovu do predošlého života neprávostí. Pelágia sa rozplakala a potom povedala Nonnusovi, že raz bude skladať účty za jej dušu a keď jej odoprie krst, jemu bude pripísaný jej hriešny život. Jej slová prosby o krst imponovali aj ostatným biskupom, videli, že má oňho skutočný a vážny záujem a preto poslali diakona Jakuba k patriarchovi Maximianovi po diakonku pre Pelágiu, ktorá mala byť pokrstená.
Diakonka Romana prišla a ujala sa Pelágie, ktorej biskup Nonnus povedal: "Dcéra moja, choď a vyznaj svoje hriechy." Hneď mu odpovedala, že vo svojom svedomí nenájde žiadny dobrý skutok, ale pozná svoje hriechy a dôveruje Bohu, že bude milostivý a odpustí jej. Nonnus ju teda vyspovedal, urobil nad ňou exorcizmus, pokrstil ju v prítomnosti Romany, ktorá sa stala jej krstnou matkou a podal jej Božie Telo.
Potom sa jej v sne zjavil diabol a pokúšal ju: "Margarita moja, či som ťa neozdoboval zlatom a drahými kameňmi? Čím som ťa zarmútil, že si ma opustila? Povedz mi, nech to môžem napraviť." Pelagia sa však prežehnala: "Zlý duch, nech ti ráči odporovať môj Boh, ktorý ma vyslobodil z osídiel diabla." Diabol sa jej po týchto slovách už nezjavil, ani ju nepokúšal.
Na tretí deň po svätom krste povedala Pelágia sluhovi, aby jej priniesol všetko zlato, striebro, ozdoby a drahé šaty, čo nájde v jej skriniach a poprosila diakonku Romanu, aby k nej priviedla biskupa Nonnusa. Keď prišiel, odovzdala mu celý svoj majetok, aby s ním naložil podľa svojej vôle, lebo "nežiadam si na svete iné poklady, iba tie, ktoré sú Božie". Nonnus ho potom rozdelil medzi vdovy, siroty a chudobných.
Pelágia spravila ďalší krok - vyplatila celé svoje služobníctvo a zdôrazňovala im, aby sa nezdržiavali a čím skôr opustili tento hriešny svet, "aby sme my spoločne, ktorí sme boli spoločníkmi neprávostí v minulom živote, sa stretli v živote, ktorý večný a najblahoslavenejší."
Ôsmy deň po krste odložila biele rúcho, do ktorého bola oblečená podľa zvykov prvých kresťanov, obliekla si kajúce drsné šaty a na nich si prehodila chudobný plášť, ktorý jej podaroval Nonnus. Rozlúčila sa s Romanou a vybrala sa na cestu do Jeruzalemu, kde si na Olivovom vrchu postavila malú chyžku. Medzitým sa skončila aj synoda a Nonnus sa s diakonom Jakubom vrátili do sýrskeho Heliopolisu.
Ubehlo mnoho rokov, keď sa Jakub chystal v roku 450 na púť do Jeruzalemu, na ktorú si pýtal povolenie od biskupa Nonnusa. Ten mu povedal, že keď príde do mesta, nech vyhľadá mnícha Pelágia, ktorý veľa rokov žije v skrytosti pustovnícky život.
Jakub došiel do Jeruzalemu a na druhý deň po svätej omši sa vydal hľadať zmieneného mnícha. Keď došiel na miesto, kde sa posledný raz modlil Spasiteľ so svojimi učeníkmi, objavil tam malú pustovňu. Dnu sa nedostal, bola zatvorená a tak zaklopal na okienko. Zjavila sa v ňom bledá, vychudnutá tvár s vpadnutými očami. "Brat môj, odkiaľ prichádzaš?" započul. "Ty si ten Pelágius, ku ktorému ma posiela Nonnus?" spýtal sa zadivený Jakub. "Ja som to," ozval sa hlas, "svätý Nonnus nech sa za mňa modlí, lebo on je skutočne svätý," a okienko sa zatvorilo. Jakub sa vrátil do mesta a zo všetkých jeho kútov počul zvelebovanie pustovníka Pelágia pre jeho zbožnosť a neslýchanú kajúcnosť.
Keď sa blížil čas Jakubovho odchodu z Jeruzalemu, vybral sa ešte raz navštíviť tajomného mnícha, aby si od neho vyprosil poučenie a spasiteľné napomenutia. Lenže v chyžke sa na jeho klopanie a volanie mena pustovníka nikto neohlásil. Nič sa neudialo ani na druhý deň. Na tretí deň bola situácia rovnaká a vtedy mu napadlo, že násilím otvorí okienko, aby sa pozrel, či sa mníchovi čosi nestalo. Keď tak spravil uvidel ležať mŕtveho pustovníka na podlahe. Rýchlo utekal do mesta, aby oznámil mníchovu smrť a keď prišli do chyžky Boží sluhovia, aby obriadili telo domnelého mnícha, ukázalo sa, že to bola žena. Našli tam aj spis, z ktorého sa dozvedeli, že domnelým pustovníkom bola kajúcnica Pelágia.
Po jej blahoslavenej smrti v roku 450 bolo jej meno preslávené pre svätý život a veľkú kajúcnosť. Ešte v 12. storočí sa zbožným pútnikom ukazovala pustovňa, do ktorej sa Pelágia utiahla pred hriešnym svetom, kde svoj život dokončila v prísnom sebazapieraní a zriedkavej kajúcnosti.
Bože, dopraj nám skutočného ducha pokánia, aby sme ako svätá Pelágia, vždy obmývali slzami pravej ľútosti svoje hriechy. O to ťa prosíme skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, nášho Pána. Amen.
