%20(1).jpg)
Veriaci v španielsky hovoriacich krajinách, najmä však v Peru, si každý rok 10. januára uctievajú sestru Anu Monteagudo Ponce de León, ktorá je známa ako sestra Ana de los Ángeles Monteagudo. Táto peruánska mníška z rádu Kazateľov pod vplyvom svätej Kataríny Sienskej zasvätila svoj život kontemplatívnej modlitbe v kláštore v Andách v južnom Peru.
Jej blízke vzťahy s dušami v očistci zohrali rozhodujúcu úlohu v jej predpovediach, týkajúcich sa vo všeobecnosti smrti. Pri viacerých príležitostiach predpovedala chorobu svojich blízkych, iným zasa predpovedala uzdravenie, a ďalším zasa ich nevyhnutný koniec. Tieto znamenia boli často prijímané s odmietnutím, či nedôverou tými, ktorých sa tak či onak dotkli. Okrem predpovedí mala sestra Ana de los Ángeles podiel na sérií mimoriadnych udalostí. Tí, ktorí ju osobne poznali, narátali celkovo šesťdesiatosem predpovedí, ktoré ctihodná mníška urobila a všetky sa splnili.
Sestra Ana sa narodila 26. júla 1602 španielskemu otcovi Sebastiánovi Monteaguda de la Jara a arequipskej matke Francisce Ponce de León ako štvrté dieťa z ôsmich súrodencov. Niektoré zdroje uvádzajú rok jej narodenia 1604 z dôvodov, že jej krstný list sa počas požiaru hlavného kostola v Arequipe v roku 1620 stratil a tak dátum jej narodenia nie je známy.
Trojročnú Anu odviedli rodičia do kláštora svätej Kataríny z dominikánskeho rádu, aby ju tam vychovávali a vzdelali. Pobyt v kláštore a život medzi rehoľníčkami podnietili v Ane túžbu zasvätiť sa Bohu ako klauzúrna dominikánska mníška.
Keď Ana dovŕšila vek štrnásť rokov, jej rodičia sa rozhodli ju opäť uviesť do mestského života, preto ju vybrali z kláštora, aby ju zasnúbili. Ale Ana sa aj po návrate domov rozhodla pokračovať v rehoľnom živote. Svoju izbu si premenila na tichú celu, kde sa každý deň modlila bez toho, aby zanedbávala domáce práce.
Jedného dňa sa jej počas rozjímania zjavila vo videní svätá Katarína Sienská a povedala jej od Boha, že bola vyvolená vstúpiť do rehoľného stavu a nosiť dominikánsky habit: "Anna, dcéra moja, pripravila som ti tento habit; nechaj všetko pre Boha; uisťujem ťa, že ti nič nebude chýbať." Svätica jej dala pochopiť, že sa má pripraviť na veľký duchovný boj, v ktorom nebudú chýbať nepriateľské nástrahy, ale s Božou pomocou nakoniec dosiahne víťazstvo.
Ana, posilnená touto víziou hľadala najlepší spôsob, ako sa vrátiť späť do kláštora, pretože jej príbuzní boli proti tomu, aby sa stala mníškou až do takej miery, že ju neustále sledovali. Príležitosť sa našla. Využila, že ju nikto nesledoval a odišla z domu. Potom našla mladíka menom Domingo, ktorý ju na jej prosbu sprevádzal do kláštora. Keď tam došli, poďakovala mu a požiadala ho, aby povedal jej rodičom, kam odišla.
Keď sa jej rodičia dozvedeli, kde sa nachádza, hrozne sa rozhorčili, pretože sa už rozhodli dať ju za manželku významnému, bohatému mladému mužovi. S pevným odhodlaním vziať Anu späť domov išli do kláštora, ale hoci jej ponúkli dary a nasľubovali, že dostane všetko, čo si želá, s úctou a pokorou im odpovedala, aby si všetko nechali: "Ja si prajem za manžela iba Ježiša Krista a rúcho, ktoré mám práve na sebe." Rodičov potom požiadala, aby sa ako dobrí kresťania odovzdali Božej vôli. Oni však, vidiac, že nedosahujú svoj cieľ, sa rozzúrili a začali Anu urážať, aj sa jej vyhrážať, pričom ich podporovala aj Matka priorka, ktorá zo strachu a slabosti tiež chcela, aby sa vrátila k rodičom. Anu to neodradilo od jej pevného rozhodnutia aj vďaka podpore mníšok, ktoré odporúčali ju ponechať v kláštore, kým sa po upokojení situácie nerozhodne, čo bude pre väčšiu Božiu slávu.
Matka priorka nebola Ane naklonená, a rozhodla sa, že jej pobyt v kláštore "osladí". Drsne s ňou zaobchádzala s cieľom ju unaviť a prinútiť tak vrátiť sa domov. Ana znášala túto skúšku trpezlivo a medzitým sa snažila zmieriť s rodičmi cez brata Sebastiána, ktorý v tomto pokuse nielenže uspel, ale jej poskytol aj všetko potrebné na živobytie. Poprosil aj priorku, aby zmenila k Ane svoje správanie. Priorka napokon skutočne rozpoznala Anino povolanie a dobrú povahu a začala ju milovať ako ostatné mníšky a v roku 1616 ju prijala za novicku.
Ana si po prijatí do noviciátu pridala k menu prívlastok "Anjelská" s radosťou prijala všetku prísnosť rehoľného života, prísne dodržiavala dominikánsku regulu a celkom sa odpútala od sveta.
Keď si prečítala životopis svätého Mikuláša z Tolentína, ohromila ju jeho oddanosť k svätým dušiam v očistci a modlitby, ktoré ponúkal Bohu, aby ich oslobodil a rozhodla sa, že tiež sa bude venovať pomoci týmto núdznym dušiam.
Okrem toho si počas noviciátu začala rozvíjať ducha pokánia, postila sa a utešovala sa modlitbami a rozjímaním, najmä o Umučení nášho Pána. Ostatné novicky, ktoré považovala za lepšie, než je ona, prosila, aby ju naučili byť pravou dominikánskou mníškou. Považovala sa za veľkú hriešnicu a vidiac ostatné sestry, ako sa venujú pokorným cvičeniam, prosila ich, aby ju tiež v tomto smere cvičili.
Keď jej skončil rok noviciátu, a Ana poskytla dostatočné dôkazy o svojej spôsobilosti, nastal čas na rehoľné sľuby, ale chýbalo jej "veno", ktoré jej rodičia odmietli dať, aby ju prinútili vrátiť sa k nim. Na pomoc jej prišiel jej brat Francisco, kňaz, a štedro zaplatil predpísané veno. Ane teda už nič nestálo v ceste, aby mohla zložiť rehoľné sľuby.
Ana sa po zložení sľubov snažila odpútať od pozemských statkov, nosila zaplátané rúcha a staré sandále, ktoré iné mníšky vyhodili, pričom keď dostala nové veci, rozdala ich iným. Žila veľmi zdržanlivo, jedla len preto, aby si zachovala život a nikdy nie pre chuť, a tak docielila, že jej duša mala úplnú nadvládu nad telom. Bola poslušná, cudná a čistá, vnútorne aj navonok umŕtvená, milovala samotu, zato bola usilovná v chóre a pri plnení svojich povinností.
Svojho ducha vylievala v modlitbe, z ktorej čerpala silu pre náročnú cestu k dokonalosti. Priorka videla, že má sklony k službe k Bohu a dala jej úrad sakristiánky, ktorej sa zhostila s potešením a precíznosťou. Dbala o všetko, čo sa týkalo bohoslužieb a s vecami zaobchádzala s najväčšou starostlivosťou. S veľkou úctou umývala korporále a purifikátory, pretože mali prísť do kontaktu s Kristovým Telom a Krvou.
Jej horlivosť pre čistotu omší a Boží dom bola taká veľká, že často napomínala aj kňazov, aby sa správali k Pánovi s úctou a nabádala ich, aby dbali na svätosť srdca a čistotu duše. Dokonca im pripravovala aromatickú vodu, aby si ňou pred slávením svätej omše umyli ruky. Práve v tomto období sa dozvedela o svojom príbuzenskom vzťahu so svätým Tomášom z Villanovy, ku ktorému si vypestovala veľkú úctu.
V kláštore však chýbal obraz Panny Márie a Ana sa postarala, aby ho čo najskôr priniesli. Keď mníšky uvideli nádherný obraz, rozhodli sa ho pomenovať "Panna Mária Liečiteľka". Ana požívala dôveru ostatných sestier, ktorá vyústila do jej vymenovania za majsterku noviciek, ku ktorým bola vždy prívetivá, ale prísna, čo sa týkalo presného plnenia ich povinností.
V roku 1647 ju biskup Pedro de Ortega Sotomayor na základe rozhovoru s niekoľkými mníškami vymenoval za novú priorku kláštora. Keď nastúpila do úradu, v kláštore žilo takmer 300 ľudí, medzi ktorými boli aj siroty a vdovy, ktoré sa sem uchýlili, aby chránili svoje dobré meno, ale naďalej žili "podľa sveta", obklopené sluhami, starajúc sa len o svoj život, užívajúce si výdobytky módy, ktoré vtedajšia doba ponúkala. Po kontakte s týmto životným štýlom sa niektoré mníšky "nakazili", ich náboženský duch sa oslabil do takej miery, že sa stal zdrojom mnohých konfliktov a zlým príkladom pre mladšie mníšky.
Nová priorka si uvedomovala túto situáciu a vedela s akou rozvážnosťou a energiou musí tieto vážne previnenia napraviť. Ana de los Ángeles spočiatku nechcela prijať funkciu priorky, považovala sa totiž za neschopnú a nehodnú. Vzala kľúče od kláštora a položila ich pred obraz Pána s prosbou, aby tento úrad zveril niekomu, kto ho dokáže vykonávať lepšie než ona. Vtedy počula vnútorný prikazujúci hlas, aby prijala správu kláštora a pretože bola poslušná, s dôverou v Božiu pomoc vzala toto bremeno na seba.
Aninou hlavnou starosťou bolo obnoviť disciplínu v kláštore, presadzovať pravidlá bez výnimky u všetkých mníšok, súkromne aj verejne varovala, naprávala nedostatky a zatúlané mníšky privádzala späť na správnu cestu. Pre všetky svoje rehoľné sestry bola vždy milujúcou matkou, nebola nikdy lenivá ani netrpezlivá a nikdy nepremeškala príležitosť vštepiť im do sŕdc lásku k cnosti súcitu. Hoci bola dobrosrdečná, niekedy aj prísna, počas chorôb zabúdala na seba a s veľkou láskou sa starala o chorých, ktorých vo dne, v noci, zahŕňala útechou a potešením.
Napriek svojej veľkej láske ku všetkým mníškam, zvereným do jej starostlivosti, musela znášať mnohé urážky od niektorých mníšok, ktoré sa nechceli vrátiť k prísnosti života v askéze a oddanosti Bohu. Ana však vždy vedela odpustiť tým, ktorí ju urazili, po príklade Ježiša, ktorí odpustil tým, ktorí ho ukrižovali.
Keď diabol videl reformy v kláštore, pustil sa do boja s Anou rôznymi spôsobmi. Raz išla s dvomi mníškami a na ich hlavy, najmä však na Aninu, začali padať ako dážď žeravé uhlíky. Keď to ustalo, mníšky sa zamýšľali, kto mohol spáchať také zlo, ale keď chceli pomôcť prirorke, videli, že nemá na sebe ani najmenšiu ranku. Naopak, priorka Ana ich varovala, aby sa nebáli, lebo to bola robota diabla.
Inokedy ju ten istý nepriateľ sotil do vykopanej jamy na položenie základov kostola, ale z tohto nešťastia vyviazla živá a zdravá, tentoraz vďaka pomoci duší z očistca.
Keď Ana Anjelská skončila úrad prirorky, ktorý vykonávala rozvážne a horlivo, cítila sa, akoby z nej bolo sňaté veľké bremeno a s radosťou sa vrátila k svojmu predošlému povolaniu, pričom sa kvôli svojej pokore vždy považovala za nehodnú rozkazovať iným. Jej život pokračoval v normálnych šľapajach, ako život každej inej mníšky. Rástli však jej cnosti, láska k Bohu a blížnym a jej svätosť, čím sa stávala príkladom.
Posledné roky jej života sa podobali Ježišovmu umučeniu. Neustále o ňom rozjímala a Boh chcel, aby sa na jej tele vryli znaky jeho utrpenia. Desať rokov trpela neustálou chorobou, ktorá ju postupne oslabovala. To už musela Ana zostať v posteli, bola slepá, trpela bolesťami pečene, pridružili sa aj problémy s obličkami a žlčníkom a neustále sa potila, kvôli čomu mala prepotené všetky šaty. V tomto trpení sa stala pre ostatné mníšky v kláštore vzorom trpezlivosti a prijímania Božej vôle. Vedela, že jej utrpenie sa Ježišovi páči a bude odmenená korunou večnej slávy, lebo všetky svoje bolesti a neduhy obetovala ako odčinenie svojich hriechov a vždy sa modlila za duše v očistci.
Počas svojej celej dlhej choroby nebola ani raz nepríjemná voči tým, ktorí sa o ňu starali, naopak, viac zarmucovalo to, že kvôli nej trpia iní. Po zhoršení choroby častejšie žiadala o spoveď a každý deň prijímala sväté prijímanie.
Pán medzitým utešoval jej dušu mimoriadnymi milosťami, ktoré prijímala s veľkou pokorou bez toho, aby sa nimi niekedy chválila. Aby nerobila svojim mníškam problémy, často im opakovala, že keď ju Boh povolá k sebe, nikto si jej skon nevšimne. "V tej chvíli nebude v mojej cele obraz svätého Mikuláša z Tolentína," dodala, lebo sa od obrazu len zriedka vzďaľovala. Ale ešte predtým než zomrela, prišiel do kláštora maliar a namaľoval črty jej tváre, ktoré sú jediným svedectvom o jej živote.
Ráno 10. januára 1686 sa napriek chorobe cítila lepšie, a nič nepoukazovalo na jej blízku smrť. Ani Ana na to nepomyslela, a rozhodla sa dať real (španielsky zlatý starý peniaz), aby sa odslúžila omša za dušu chudobnej indickej ženy, ktorá sa ocitla vo veľkej núdzi. Zakrátko prišli mníšky do jej cely, aby sa s ňou porozprávali a našli ju sedieť na posteli. Telo mala naklonené nabok, ruky prekrížené a medzi prstami držala ruženec. Na ich slová nereagovala, a keď k nej podišli, zistila, že Ana zomrela.
Stalo sa presne tak, ako predpovedala - zomrela úplne osamotená a v jej cele nebol obraz svätého Mikuláša. V tej chvíli sa totiž nachádzal v dome licenciáta Marcosa de Molinu, ktorý si ho vyprosil od Any, aby sa odovzdal svätcovi počas svojej choroby.
Len čo sa rozchýrila správa o jej smrti, hrnulo sa do kláštora množstvo ľudí, aby sa pripojili k modlitbám a smútku za prázdnotu, ktorú Ana de los Ángeles zanechala na zemi. Na poslednej ceste ju sprevádzali nielen početní veriaci, ale tiež obe mestské kapituly a pohreb slávil biskup Antonio de León z Arequipy, ktorého spolu s mestskými osobnosťami sláva Aninej svätosti a vysoká mienka o jej cnostiach povzbudili, aby vzdali chudobnej mníške výnimočnú úctu.
Ale rovnako, ako pri iných svätých, aj pri sestre Ane de los Ángeles sa stalo, že ľudia si chceli uschovať nejakú pamiatku a biskup bol nútený uvaliť exkomunikáciu na tých, ktorí sa odvážili dotknúť jej tela či oblečenia. Keď sa situácia konečne upokojili, cnostnú mníšku pochovali pod kláštorným chórom.
O desať mesiacov neskôr preniesli jej pozostatky na významnejšie a dôstojnejšie miesto. Pri otvorení rakvy sa zistilo, že telo Any je nielen neporušené, ale vyzerá akoby práve zomrela a bolo bez stopy nepríjemného zápachu. Lekár, ktorý pri tomto úkone asistoval, vpichol hrot nožníc do jej hrude a zistil, že jej telo je červené a čerstvé.
Sláva sestry Any de los Ángeles bola pre jej svätosť uznaná nielen v Arequipe, ale aj na mnohých iných miestach. Všetci v nej videli Božieho Ducha a tí, čo ju poznali, objavili v nej skutočnú sväticu a veľmi si ju vážili a uctievali. Aj preto sa biskup Antonio de León 17. júla 1686 rozhodol iniciovať informačný proces o jej živote, cnostiach a povesti svätosti. Zhotovili sa dve kópie, pričom jedna sa poslala Posvätnej kongregácii obradov a druhá sa uložila do archívu kláštora Svätej Kataríny.
Je známe, že dokument odoslaný do Ríma sa pri stroskotaní lode stratil a tak biskup Manuel Segundo Ballón inicioval dodatočný proces, ktorý sa 18. decembra 1903 poslal do Ríma. Kauza blahorečenia bola predložená kongregácii obradov v polovici júna 1917, ale až v roku 1975 rozhodol pápež Pavol VI. o vydaní dekrétu, ktorým sa oficiálne uznali hrdinské cnosti, ktoré Božia služobnica praktizovala.
Pápež Ján Pavol II. potvrdil 5. februára 1981 zázrak, pripisovaný sestre Ane de los Ángeles, na základe ktorého sa María Vera de Jarrín uzdravila z nevyliečiteľného rakovinového nádoru tretieho stupňa v maternici a týmto sa otvorila cesta k blahorečeniu.
María Vera de Jarrín z Arequipy podstúpila 2. novembra 1931 pre časté krvácanie vyšetrenie maternice. Jej stav sa však zhoršoval a tak 10. marca 1932 podstúpila podrobnejšie vyšetrenie v nemocnici Goyeneche. Vtedy u nej zistili, že má veľmi vážny rakovinový nádor, ktorý postihol nielen maternicu, ale aj celú panvovú oblasť. Keďže neexistovala žiadna ľudská možnosť vyliečenia, lekári pozastavili liečbu.
Pacientka sa o dva dni nato cítila lepšie a jej zotavenie sa potom natoľko zrýchlilo, že po mesiaci bola uznaná za schopnú vrátiť sa do normálneho života. Traja lekári, ohromení týmto faktom, okamžite tušili zázračné vyliečenie a rovnako tomu verila nielen chorá žena a jej príbuzní, či priatelia. Všetci sa totiž s neochvejnou nádejou modlili k sestre Ane de los Ángeles za jej skoré uzdravenie.
Masima - Verím a Dôverujem
