%20(1).jpg)
Svätý Stanislav Kostka dokázal mládeži všetkých čias, že človek je hodnotný do tej miery, do akej veľkoryso odpovedá na Božie volanie a túži po veciach zhora. Hoci sa svätý Stanislav narodil v októbri a zomrel v auguste, pápež Klement XI. preložil sviatok tohto jezuitu na deň úmrtia jeho brata Pavla. Čo ho k tomu viedlo?
28. október 1550 bol dňom veľkých osláv na hrade Kostkow v poľskej Prasnitci. Senátor Ján Kostka hrdo oznámil významným mužom kráľovstva narodenie svojho syna Stanislava. Hneď sa hrnuli na hrad, aby sa pozreli na malého anjelika v kolíske. Ešte pred jeho narodením uvidela jeho matka na svojej hrudi napísané sväté meno Ježiš, ktoré považovala za znamenie budúcej svätosti svojho nenarodeného dieťaťa.
Stanislav žil u rodičov do svojich štrnástich rokov a bol taký nevinný a zbožný, že všetci čo ho poznali, volali ho "Anjel". Toto meno si zaslúžil najmä pre svoj anjelskú čistotu - všetko, čo bolo čo i len najmenšie proti tejto cnosti, vyvolávalo v ňom taký odpor a hrôzu, že sa neraz, ak ktosi vyslovil pri otcovom stole necudné slovo, zrútil v mdlobách na podlahu. Stávalo sa to často, preto jeho otec vždy, keď niekto vyslovil urážlivú poznámku, povedal: "Zmeňme tému rozhovoru, lebo Stanislav hneď pobozká zem."
Hoci Stanislav pochádzal z bohatej rodiny, nenachádzal potešenie v luxusnom oblečení, ani v rôznych zábavách. Jeho jediným potešením boli modlitba a štúdium. Aj preto bol vo veku 14 rokov poslaný spolu so svojím starším bratom Pavlom a tútorom do Viedne, kde mal pod vedením otcov Spoločnosti Ježišovej pokračovať v štúdiu v seminári.
Neskôr bol však otcom tento dom odobratý a Stanislav bol nútený ubytovať sa v dome luterána. Ale to ho nijako neodradilo od toho, aby pokračoval v živote tak, ako bol navyknutý žiť v dome svojich rodičov a v seminári. Venoval sa modlitbe a štúdiu, denne sa zúčastňoval dvoch alebo troch omší a často pristupoval k svätému prijímaniu, na ktoré sa veľmi starostlivo pripravoval pôstom a vrúcnymi pobožnosťami.
Vyhýbal sa verejným zhromaždeniam, nenavštevoval divadlá a nestaral sa o žiadne z tých pôžitkov, ktoré tak dychtivo vyhľadávali jeho rovesníci. Jeho brat Pavol bol Stanislavovým opakom, správal sa ako väčšina mladých šľachtických mužov a chcel, aby Stanislav nasledoval jeho príklad. Lenže on sa mu odmietol podriadiť a musel pre to veľa trpieť. Brat Pavol ho takmer tri roky prenasledoval, urážal slovami a neraz ho aj kruto zbil. Ale ani tieto "výchovné zauchá" neprinútili Stanislava zmeniť svoje sväté správanie. Rezignovane znášal nespravodlivosť svojho brata a snažil sa mu čeliť s nezmenenou láskavosťou: "Budem žiť tak, ako viem, že sa páči môjmu Bohu, či sa to môjmu bratovi páči, alebo nie."
Keď ho ostatní nabádali, aby sa s nimi bavil roztopašným spôsobom, hovorieval: "Narodil som sa pre vyšší cieľ." A v noci, keď jeho brat a vychovávateľ spali, vstal z postele, a neraz aj uprostred tuhej zimy strávil viac ako hodinu v takých vrúcnych modlitbách, že často upadal do extázy.
Od detstva prechovával veľkú synovskú úctu k Božej Matke a denne sa k jej úcte modlil ruženec. Vybral si ju za svoju zvláštnu patrónku a tiež svätú Barboru, pretože čítal, že tým, ktorí ju vzývali, vyprosila milosť prijatia svätej sviatosti pred smrťou. Že to naozaj funguje, zažil na vlastnej koži.
Stanislav ťažko ochorel a zlý duch okamžite využil príležitosť naplniť jeho dušu strachom. Zjavil sa mu v podobe ohavného psa a rozbehol sa k nemu s otvorenou papuľou, akoby sa doňho chcel smrteľne zahryznúť. Stanislav ho odrazil znamením svätého kríža, no diabol sa nevzdával a v podobe psa ešte trikrát zaútočil. Stanislav sa nezľakol, znamením kríža ho opakovane odrazil.
Táto udalosť ním určite otriasla, a jeho najvrúcnejšou túžbou bolo prijať Eucharistiu, no nemohol dúfať, že luterán, u ktorého býval, či jeho brat mu toto želanie splnia. Vzýval teda svoju svätú patrónku a modlil sa, aby ho nenechala zomrieť bez prijatia viatika. Nasledujúcu noc sa mu zjavila svätá Barbora, ktorú sprevádzali dvaja anjeli. Jeden niesol svätú hostiu, podišiel k Stanislavovi a podal mu ju. Zakrátko sa mu zjavila Panna Mária s božským Dieťaťom, ktoré mu dovolila objať. Potom ho uzdravila a prikázala mu, aby vstúpil do Spoločnosti jej milovaného Syna.
Stanislav po tejto radostnej vízii vstal z postele dokonale uzdravený a po tom, čo vzdal patričnú vďaku Bohu, Panne Márii a svätej Barbore, začal uvažovať o príkaze Božej Matky. Pokorne požiadal vo Viedni o prijatie do Tovarišstva, ale predstavený ho nemohol a ani nechcel prijať bez súhlasu jeho rodičov, Stanislav vedel, že je to beznádejné. Dlho sa modlil k Všemohúcemu a po rozhovore so svojím spovedníkom sa rozhodol utiecť. V noci sa v prestrojení za pútnika vydal do Augsburgu, odtiaľ pokračoval do Dillingenu, kde v tom čase pôsobil otec Peter Kanisius.
Len čo si vo Viedni všimli Stanislavovu neprítomnosť, jeho brat Pavol a vychovávateľ si osedlali kone, aby sa za ním vydali. Vyzeralo to, že ho dobehnú, no kone sa v jednej chvíli zastavili a nič ani nikto ich neprinútil ďalej sa pohnúť. Obaja muži pochopili, že Boh vzal utečenca pod svoju ochranu a vrátili sa domov, zatiaľ čo Stanislav, zázračne chránený nebom, pokračoval v ceste. Medzi Augsburgom a Dillingenom mu Boh udelil ďalšiu milosť.
Počas cesty vošiel do kostola, túžil sa nielen potešiť, ale aj posilniť anjelským chlebom. Ale zarmútene zistil, že kostol je luteránsky. Napriek tomu pokľakol, aby zbožne rozjímal a vtedy k nemu pristúpili anjeli a jeden z nich mu podal svätú hostiu. Takto posilnený sa konečne vydal do Dillingenu.
Otec Kanisius tiež váhal s prijatím Stanislava do rehole, preto mu poradil, aby pokračoval v ceste do Ríma. Stanislav sa tam teda vybral. Počas dlhej a únavnej cesty, ktorú prechádzal pešo, bojoval s mnohými ťažkosťami, ale neskôr povedal: "Odišiel by som aj do Indie, keby nebolo iného prostriedku na dosiahnutie môjho priania."
V Ríme pokľakol k nohám svätého Františka Borgiu, generála Spločnosti Ježišovej a prosil ho o prijatie medzi novicov. Otec Borgia ho s láskou objal a s radosťou ho prijal do rehole. Naradostený Stanislav začal noviciát s veľkou horlivosťou a v nej aj zotrval, takže ho majster čoskoro dával ostatným za príklad vzoru cnosti. Stanislav sa ešte dlho nezohrieval medzi múrmi rehole, keď dostal list od otca, v ktorom mu hrozil reťazami a žalárom, ak sa okamžite nevráti domov.
Stanislava rozplakala slepota jeho otca a ešte horlivejšie sa venoval cnostiam. Mal obdivuhodnú vlastnosť - snažil sa napodobňovať všetko dobro, ktoré videl u iných; jeho skromnosť bola anjelská a jeho poslušnosť dokonalá. Stanislavova láska k umŕtvovaniu bola však takmer prehnaná a nič iné ako poslušnosť, ho nemohlo zastaviť. S veľkou starostlivosťou dodržiaval všetky pravidlá, voči nadriadeným bol patrične úctivý a s láskou a pokorou sa správal aj k seberovným či podriadeným.
Dostal však od nadriadených napísať otcovi list a tak mu z poslušnosťou odpísal: "Môj milý otče, prečo sa tak veľmi hneváte, že ma Boh povolal do Spoločnosti svojho Syna? Naopak, mali by ste sa radovať, lebo majúc syna na dvore nebeského Kráľa stali ste sa aj Vy účastným mimoriadne veľkej milosti, a to bez akejkoľvek námahy a útraty. Keď rodičia chcú umiestniť svoje dieťa na dvore niektorého kráľa, koľko výdavkov, naklonení a poklony musia robiť? Zaiste nie som hodný, aby som trpel niečo za svojho Spasiteľa Ježiša Krista, ale keby mi Ježiš, náš Pán, chcel darovať tú milosť, tak by pre mňa nebolo na zemi väčšie šťastie, ako nosiť tie ľahké okovy z lásky k tomu, ktorý z lásky k nám dobrovoľne prijal na seba toľké ťažkosti a muky. Čím mi teda Vy, drahý otče, hrozíte, toho sa neľakám, ale naopak, túžim po tom celým srdcom.
Pevne som sa rozhodol, že Bohu, ktorému som sa daroval celý, budem jedine slúžiť a v jeho svätej službe, v okovách chudoby, čistoty a poslušnosti zotrvám, pokým budem žiť, a žiadna moc na svete ma od tohto rozhodnutia neodkloní.
Milý otče, lepšie by bolo, keby ste ma dobrovoľne venovali Bohu a prosili Ho, aby mi toto povolanie, tento neoceniteľný dar milostivo zachránil až do konca. Protiviť sa môjmu povolaniu a tým predobrému Bohu znamená, narobiť Vám samotnému škodu. Keby ste mi naopak, pomáhali, aby som vytrval v dobrom, obom by nám to prinieslo veľké Božie požehnanie!"
Pre túto jeho najväčšiu cnosť, lásku k Bohu, pramenili jeho extázy a mnohé slzy, v ktorých sa zdalo, že sa rozplýva, keď sa hovorilo o Bohu. Tvár mu žiarila láskou k Všemohúcemu a často v nej bolo badať božský jas. Jeho vrúcnosť tejto božskej lásky bola taká veľká, že aj v najväčšej zime musel ochladzovať svoju hruď studenou vodou.
Rozhovory o Bohu a Panne Márii mu prinášali obrovskú radosť. Všetko, čo čítal na chválu Matky nášho Pána zhromaždil, aby ju mohol ešte lepšie uctievať. Raz sa ho jeden kňaz opýtal, či miluje Máriu. "Ako sa ma môžeš pýtať takú otázku?" odpovedal Stanislav a dodal: "Je to moja Matka!" Neklamal, skutočne ju miloval, svedčí o tom to, že ráno i večer na kolenách prosil o požehnanie milovanej Matky a jej božského Syna. Ale s modlitbou nepreháňal, venoval jej toľko času, koľko mu dovoľovala poslušnosť, ale vždy s takou úctou, že prítomní sa naňho radi pozerali. Jeho túžba byť spojený s Milovaným ho neustále nútila vzdychať a túžiť po smrti.
Za patróna mesiaca mu bol 1. augusta daný svätý Vavrinec a Stanislav jeho sviatok oslavoval s mimoriadnou zbožnosťou. Vrúcna túžba uzrieť blahoslavenú Pannu Máriu na blížiaci sa sviatok jej Nanebovzatia ho podnietila napísať list, v ktorom ju prosil, aby mu vyprosila túto milosť. List si priložil k srdcu a pristúpil k svätému prijímaniu. Večer, na sviatok svätého Vavrinca dostal na svoj list odpoveď.
Dostal miernu horúčku, ktorú však považoval za posla smrti a tešil sa z pomyslenia, že čoskoro uvidí Boha. Keď si líhal do postele, urobil na nej i na sebe znamenie svätého kríža a povedal: "Ak sa Pánovi zapáči, aby som už nevstal z tejto postele, nech sa stane Jeho svätá vôľa."
Jeho choroba sa nezdala ako nebezpečná, ale na rozdiel od lekárov povedal, že sa nasledujúceho rána nedožije. S hlbokou zbožnosťou a úctou prijal sväté sviatosti, až sa prítomní rozplakali. Hodiny, ktoré mu zostávali, potom venoval zbožným cvičeniam, s nežnou oddanosťou bozkával kríž, obraz Panny Márie, vzýval svojich svätých patrónov.
Keď sa ho pýtali, či pociťuje nejakú duševnú úzkosť, odpovedal: "Vôbec žiadnu. Ó Bože, moje srdce je pripravené. Moja srdce je pripravené!" Krátko pred smrťou sa mu zjavila Panna Mária v spoločnosti svätých panien a anjelov, aby ho pozvala do neba. Stanislav si položil kríž na hruď a a okolo paže si uviazal ruženec, aby ukázal, že túži túži zomrieť v láske k ukrižovanému Pánovi a pod ochranou Božskej Matky.
Stanislav po tomto pozvaní zomrel 15. augusta 1568, viac kvôli svojej láske a túžbe byť s Všemohúcim, než pre prudkú horúčku. Keď skonal, v jednej ruke držal obraz Panny Márie a v druhej horiacu sviečku. Jeho posledné slová boli: Ježiš, Mária. Nemal ešte ani osemnásť rokov a v noviciáte bol iba desiaty mesiac. Nevinnosť, ktorú prijal v krste, si odniesol nepoškvrnenú do hrobu.
Krátko po Stanislavovej smrti dorazil jeho brat Pavol do Ríma. Prišiel s otcovým poverením, aby brata stoj čo stoj priviedol späť do Poľska. Ale nakoniec Pavol len bezradne stál pri hrobe mladého jezuitu, ktorý tak skoro zavŕšil svoj život. Hlboko to ním otriaslo a spomenul si na svoje grobianstvá a na brutalitu, s akou pristupoval k svojmu bratovi vo Viedni. Pocítil hlbokú ľútosť a usedavo sa rozplakal.
Toto bol deň jeho obrátenia! Modlitby, odpustenie a v láske nesená a obetovaná bolesť mladšieho brata konečne obmäkčili Pavlovo srdce. Rozrušený sa vrátil domov a priniesol smutné správy. Rodičov, podobne ako Pavla, sa pritom nečakane dotkla milosť: otcovo odmietnutie a jeho hnev sa rozplynuli, smútok matky sa pominul a každá výčitka sa zmenila na nežnú lásku a vnútorné šťastie.
Spoznali, že domnelá hanba, ktorú Stanislav uvalil na rodinu, sa v skutočnosti stala ich slávou. Ich syn, ktorý kedysi z Viedne utiekol ako žobrák, bol už počas života rodičov uctievaný ako svätý. Aj keď v Pavlovom hlase bolo cítiť slzy a plač, na beatifikačnom procese v roku 1603 pod prísahou vydal svedectvo o čnostiach svojho brata, ale aj o hrubom týraní, ktoré Stanislav musel vytrpieť práve od neho.
Nikdy nezabudol, čo všetko mu Stanislav odpustil a že sa za neho obetoval. Často mu ľudia blahoželali k tomu, že má brata svätca. No on na to zvykol hovoriť: "Nie som hoden takého brata. Nie som hoden volať sa Kostka."
Niekoľkí ľudia sa stali svedkami, ako sa Pavol, v domnienke, že si ho nikto nevšíma, vzlykajúc modlil: "Môj svätý brat, odpusť mi, odpusť tomu, ktorý ťa tak veľmi týral a prenasledoval!" Radikálne zmenil svoj životný štýl a po smrti svojich rodičov prosil, nasledujúc tak bratov príklad, o prijatie do jezuitskej rehole.
