%20(1).jpg)
Svätá Rafaela Mária od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho je jedným z najkrajších príkladov absolútneho odovzdania sa do rúk Prozreteľnosti, pretože sa od nej žiadalo, aby sa videla odsúdená na zdanlivú márnosť, zatiaľ čo jej srdce horelo túžbou dobyť svet. Ježišovo Srdce ju volalo, aby založila kongregáciu na Jeho počesť, pričom jej bolo dovolené, aby zostala v anonymite a takto uprostred ticha, útlaku a utrpenia dosiahla plnosť hrdinských cností.
Raphaela Mary Porras Ayllón sa narodila v Pedro Abad v andalúzskej provincii Córdoba v Španielsku 1. marca 1850 ako najmladšia zo siedmich detí Ildefonsa a Rafaely Porrasovcov. Jej rodičia, horliví katolíci so značným bohatstvom, ju vychovávali však v láske k cnostiam a praktizovaní prikázaní.
Jej prvé roky prebehli v pokojnom ovzduší rodnej dediny a hoci mala veľa súrodencov, spoločníčkou v hre aj v práci jej bola sestra o štyri roky staršia sestra Dolores. Rafaela žila rovnakým životom, ako mnohé iné dievčatá, i keď častejšie rozjímala o nebeských veciach, než sa zaoberala pozemskými starosťami.
Keď mala pätnásť rokov, navždy oddala svoje srdce Bohu a na sviatok Vtelenia Slova, 25. marca 1865 tajne zložila večný sľub čistoty v kostole svätého Jána z Rytierskeho rádu.
Boh chcel, aby Rafaela kráčala cestou odovzdania sa v Jeho božských rukách. Preto od nej na každom kroku požadoval úplné odpútanie sa od pozemských vecí, ako sama hovorila o epizóde, ktorá sa stala, keď mala osemnásť rokov: "Niekoľko epizód z môjho života, v ktorých som videla zjavné milosrdenstvo a prozreteľnosť môjho Boha: smrť mojej matky, ktorej oči som zavrela, pretože som sa s ňou v tej chvíli ocitla sama. Táto udalosť otvorila oči mojej duše a vyvolala vo mne také rozčarovanie, že sa mi život zdal ako vyhnanstvo. Držiac ju za ruku, sľúbila som Pánovi, že nikdy nevložím svoju náklonnosť do žiadneho pozemského stvorenia."
Plynutím času sa život Rafaely a jej sestry podstatne zmenil. Spoločne trávili čas pri lôžkach najchudobnejších a tých, ktorí mali tie najodpornejšie choroby. Modlili sa ruženec a tiež rozdávali almužnu potrebným. Jej sestra Dolores spomínala, že rodine sa to nepáčilo: "Úplne osirelé a veľmi prenasledované našimi najbližšími príbuznými sme sa po štyroch rokoch boja rozhodli stať so sestrou rehoľníčkami."
V roku 1874 sa presťahovali do Córdoby, pretože uvažovali, že sa stanú karmelitánkami. Napriek tomu strávili istý čas v rekolekciách v klariskom kláštore. Vtedy stretli otca Josého Antonia Ortiza Urruelu, ktorý ich sprevádzal a viedol v prvých krokoch ich povolania a na jeho radu vstúpili do Spoločnosti Márie Reparatrix - inštitútu, ktorý nepodliehal prísnej kláštornej klauzúre a ktorého cieľom bolo spojiť eucharistickú oddanosť s apoštolskou činnosťou v službe Cirkvi.
Niektoré rehoľníčky tejto kongregácie sa presťahovali zo Sevilly do Córdoby, aby tam založili noviciát v dome, ktorý im ponúkla rodina Porrasová. Tu začali sestry Rafaela a Dolores svoj postulát a ich príklad čoskoro nasledovali ďalšie mladé ženy.
V marci 1875 prijala Rafaela rehoľné meno Mária Najsvätejšieho Srdca a jej sestra Dolores bola neskôr známa ako Mária od Stĺpu. Hoci každý obdivoval Rafaelinu pokornú cnosť a cítil v nej zvláštne povolanie, ktoré jej Prozreteľnosť pripravila, napriek tomu ich čakalo veľa zmätkov.
Sestry Reparatrix sa v roku 1876 po niekoľkých nezhodách s novým biskupom vrátili do Sevilly, ale Rafaela pochopila, že Boh ju chce v Córdobe, aj za cenu založenia nového inštitútu. V pokore, aby nevnucovala svoj názor ostatným, však o tom mlčala. Ostatné novicky však mali jasnú voľbu - budú robiť to, čo robí Rafaela. Jej príklad ich pritiahol k rehoľnému životu a chceli v ňom pokračovať. Keď sa dozvedeli, že ona a Dolores zostávajú v Córdobe pod vedením kňaza Antonia Ortiza, rozhodli sa zostať s nimi.
Rafaela zostala prekvapená, keď ju menovali za predstavenú novej inštitúcie. Nikdy ju nenapadlo, že by mala niekomu rozkazovať a už vôbec nie svojej vlastnej sestre Dolores, ktorá mala živú povahu. Hovorilo sa o nej, že keby bolo treba, dokázala by spravovať celé kráľovstvo. Ale v reholi si navykla počúvať a poslúchať.
Rafaela teda prijala úrad, ktorý jej uložili. Urobila len to, čo robila celý život - podriadila sa tomu, čo iní považovali za najlepšie. Stala sa tak novickou a zároveň majsterkou noviciek. Dolores sa zasa starala o správcovstvo majetku komunity, čím sa obe sestry stali zakladateľkami vznikajúceho inštitútu.
Blížil sa čas prvého obradu skladania sľubov a vtedy vznikla prekážka: biskup Zeferino Gonzáles y Diaz Tuñón chcel preskúmať stanovy a zaviesť do nich niekoľko úprav, lebo chcel novému inštitútu vdýchnuť dominikánsky dych. Denné vystavovanie Najsvätejšej sviatosti považoval za prehnané, rehoľníčky chcel podrobiť prísnejšej klauzúre a tiež im zmeniť habit. Na prijatie navrhovaných zmien im dal dvadsaťštyri hodín.
Boh však vnukol zakladateľkám myšlienku, aby prijali pravidlá Ježišovho tovarišstva a preto, keď sa novicky dozvedeli o kňazových úpravách, rozhorčili sa: "Chceme pravidlá svätého Ignáca!" Aj preto sa rozhodli, že najlepšie bude, keď sa presťahujú do susedného mesta Andujat, patriace do diecézy Jaén. V noci sa vydali na cestu a keď došli do nového miesta, ubytovali sa v charitatívnej nemocnici. O niekoľko dní neskôr sa schuti zasmiali, keď ich navštívil zástupca miestneho úradu, ktorí ich hľadal, keď zmizli z Córdoby a obvinil ich z pašeráctva.
Nebola to jediná ťažkosť, s ktorou sa rehoľníčky museli popasovať, ale ako tvrdili, Rafaela Mária "bola najradostnejšou a tou, ktorá prináša najviac radosti druhým," hoci bola preniknutá utrpením a zmätkom.
Nasledovali ďalšie príchody a odchody, až sa "utečenkyne" nakoniec usadili v Madride, kde ich privítal španielsky arcibiskupský prímas, kardinál Juan de la Cruz Ignacio Moreno y Maisanove. Novú kongregáciu schválil pod názvom Inštitút sestier nápravy Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý Vatikán neskôr zmenil na Služobnice Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Dom v centre mesta, v ktorom sa rehoľníčky usadili, bol taký chudobný, že každému návštevníkovi odporúčali priniesť si vlastnú stoličku. A napriek tomu tam prekypovalo nadšenie. Pretože ich hlavnou úctou bola Najsvätejšia sviatosť, hneď požiadali o povolenie uchovávať ju vo svojej kaplnke. Toto povolenie však záviselo od Ríma, ale Rafaelu to neodradilo a napísala pápežovi list: "Pokorne kľačiac pri nohách Vašej Svätosti naliehavo Vás prosím, aby nám bola udelená neoceniteľná milosť uchovávať Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti v našej kaplnke, ako našu hlavnú útechu a dôvod nášho inštitútu."
Hoci všetko z Ríma prichádzalo pomaly, Prozreteľnosť našla spôsob, ako vypočuť ich túžbu. Kaplán na konci dennej omše nechtiac nejaké čiastočky na paténe a jasajúce rehoľníčky trávili hodiny adoráciou týchto malých čiastočiek Ježiša v Najsvätejšej sviatosti. Táto skutočnosť sa nijako nedala vysvetliť, lebo "čím opatrnejšie som čistil paténu, tým väčšie boli čiastočky, ktoré na nej zostali," povedal zbožný kňaz.
Inštitút, zakorenený v eucharistickej horlivosti a oddanosti Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu rástol a do roku 1885 mal už takmer sto rehoľníkov. Prekvitali ak apoštolské diela vrátane "škôl otvorených pre všetkých, kolégií, domovov pre duchovné cvičenia, mariánskych kongregácií a adorantov Najsvätejšej sviatosti". Nové združenie postupne naberalo charakteristiku, akú si želala svätá Rafaela Mária, a to byť "univerzálne, ako Cirkev".
Rástli aj Rafaeline cnosti a časom sa začali označovať ako "vtelená pokora". Svojim duchovným dcéram vštepovala potrebu jednoty, aby tak mohli čeliť budúcim skúškam: "Teraz, moje drahé, keďže sme na našom základe, položme ho pevne, aby budúce búrky nezbúrali budovu; a zostaňme úzko zjednotené bez toho, aby sme zanechali najmenšiu trhlinu, ktorou by diabol mohol vniesť pazúr rozdelenia. Všetky zjednotené vo všetkom, ako prsty ruky, a tak dosiahneme všetko, čo si želáme, pretože máme na svojej strane Boha, nášho Pána."
Ale netrvalo dlho a búrky rozdelenia navštívili dom Služobníc Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Nespravodlivá kritika, nedorozumenia a podozrenia voči Rafaele zo strany rehoľníčok sa kopili, až bola odsúdená sa celkovú izoláciu. Rafaelu všetci, ktorí ju od začiatku podporovali, ju po správe, šíriacej sa po inštitúte, že už nemá duševné schopnosti vládnuť a jej jasnozrivosť sa znižuje, teraz opustili a obviňovali z každého zla, ktoré postihlo kongregáciu. Matka Rafaela nemala inú možnosť, ako odovzdať post generálnej predstavenej do rúk svojej sestry Dolores.
Rafaela Mária bola poslaná do domu v Ríme a tam žila v opustenosti. Izolácia, pochybnosti, ticho, márnosť - v tomto údele žila vyše tridsať rokov. Dovtedy strávila svoj život v neustálej práci a apoštolskej činnosti. Z Ríma sledovala rozvoja svojho inštitútu a "len podľa indícií, malých znamení odhaľovala jeho problémy, žiale, radosti".
Zároveň si uvedomovala, že "nik, kto poslúchal, nebol nikdy odsúdený", a rozhodla sa neúnavne robiť všetko, čo je v jej silách: "Ak sa stanem svätou, urobím pre kongregáciu, sestry a svojho blížneho viac, ako keby som sa venovala tým najproduktívnejším úradom".
V inštitúte už nemala žiadnu autoritu. Staršie rehoľníčky ju ukrývali pod rúškom mlčania a "odmeňovali sa jej" ponížením a nevďačnosťou. Tie, ktoré ju s takým nadšením nasledovali po "úteku" z Córdoby, sa teraz stali katom jej ukrižovania.
Rafaela prijala horký kalich opustenia, ktorý jej Pán ponúkol a stala sa anonymnou v diele, ktoré založila. "Bez toho, aby to niekto považoval za zvláštne, videli už staršiu Matku pomáhať nedávno prijatej postulantke koadjuktorke prestierať stoly. (...) Prišla doba, keď o nej, čoraz viac neznámej, nevedeli tie, ktoré žili v kongregácii, že ju založila ona".
Jej čisté srdce trápili veľké skúšky, ako sa môžeme dočítať v jej zápiskoch: "Môj život bol vždy boj, ale posledné dva roky boli utrpenia také mimoriadne, že iba Božia všemohúcnosť, ktorá v každej chvíli zázračne podopierala, zabránila padnúť môjmu telu na zem. (...) Celá moja bytosť je v neustálom trápení a opustenosti a predvídam, že to bude trvať veľmi dlho. Myslím si z tohto dôvodu, že ma Boh opustil? Nie!"
Rafaela uprostred toľkých utrpení vynikala v komunite neustálou ochotou pomáhať druhým a zachraňovať ich z akejkoľvek núdze. Hoci už mala pokročilý vek, bola služobníčkou všetkých, aby mohli plne slúžiť jej Pánovi. Akékoľvek súženie sa jej zdalo ako útecha, pretože vedela, že prichádzajúca sláva ďaleko prevyšuje hocijaké nešťastie.
Potrebnú silu na znášanie opustenosti od najbližších a zdanlivej opustenosti Prozreteľnosťou nachádzala v mnohých hodinách strávených pred Najsvätejšou sviatosťou. Plynúcimi rokmi sa naučila neustále zotrvávať v modlitbe a kontemplácii. Pred nekonečného Boha, stredobod svojej lásky, vkladala svoj život, úzkosť, obety. Keď Mu ponúkala svoje povinnosti, každá práca bola ľahká a každé utrpenie príjemné.
Pre tieto mnohé hodiny, strávené kľačaním v adorácii pred Eucharistiou nakoniec ochorela na pravé koleno, čo ju časom viedlo k smrti. Ale ani keď trpela silnými bolesťami, nedovolila, aby jej choroba zabránila slúžiť všetkým. Prednejšie jej boli problémy blížneho, než jej vlastné. Matka Rafaela zomrela 6. januára 1925 po hrdinsky podstúpených utrpeniach. Zomrela zbožne rovnakým spôsobom, akým žila: pokorná v úteche aj v opustenosti.
Na jej poslednej ceste ju sprevádzali iba traja ľudia, ale táto duša, zamilovaná do Boha, ktorá dosiahla plnosť cností uprostred ticha, utrpenia a neistoty sa z neba mala podieľať na raste svojho diela, ovocia obety svojho života: "Môj Pán Ježiš Kristus je ten, ktorý žije vo mne, a preto celá moja bytosť a moje konanie musia dýchať život Krista, ktorý žije vo mne... Musím pracovať na tom, aby som prilákala všetkých, aby poznali Krista a slúžili mu."
Proces blahorečenia sa začal v Ríme diecéznym procesom, ktorý trval od 1. februára 1936 do roku 1938. V rámci neho sa zhromaždila dokumentácia týkajúca sa jej života, ako aj množstvo svedectiev od tých, ktorí ju poznali.
Tieto procesy prebiehali napriek tomu, že Kongregácia obradov neudelila formálny súhlas so začatím kauzy až do 22. novembra 1939, čím jej udelila titul Služobníčka Božia. Pápež Pius XII. ju vyhlásil 13. mája 1949 za ctihodnú a 18. mája 1952 predsedal jej blahorečeniu po tom, čo schválil dve uzdravenia na jej príhovor. Ďalší zázrak sa stal v roku 1974 a pápežské schválenie získal 13. novembra 1976 a tak pápežovi Pavlovi VI. umožnil 23. januára 1977 jej kanonizáciu.
Masima - Verím a Dôverujem
