%20(1).jpg)
Svätý Leonard z Porto Maurizio nebral svoju misijnú prácu ako vytrhnutie z pokoja kláštora, ale ako boj proti peklu, kvôli ktorému tento pokoj na chvíľu opustil pre dobro duší.
Do kostola sa nahrnuli ľudia, aby si vypočuli tohto veľkého kazateľa. S očakávaním hľadeli na františkána v hnedej tunike a len málokto tušil, že sa pod ňou ukrýva cilícium, ktoré nosil vo dne, v noci. Leonardove črty tváre síce naznačovali prísnosť, ale v jeho očiach a tóne hlasu, akým sa im prihováral, prezrádzali, že je ktosi, kto poznal nekonečnú lásku Vykupiteľa, vždy pripraveného odpustiť kajúcemu hriešnikovi.
Jeden biskup, ktorý sa tešil úžitku zo stoviek misií, ktoré svätý Leonard vykonal počas svojho života, o ňom napísal: "Víťazí v ňom Božia milosť, pretože si nemyslím, že je možné, aby jeden človek toľko dokázal bez Božej pomoci." Nemýlil sa, Pán sprevádzal svojimi darmi tohto verného služobníka, vždy pripraveného pracovať pre dobro duší a Cirkvi.
Paolo Girolamo sa narodil 20. decembra 1676 v Port Maurice v talianskej Ligúrii rodičom Domenicovi Casanuovi a Anne Marii Benzi. Kapitán lode ho spolu s manželkou odmala vychovávali v bázni pred Bohom. Predovšetkým jeho otec bol mužom značnej cnosti. V mladosti, túžiac zachovať si cudnosť, zložil sľub, že ako kapitán lode nedovolí, aby sa medzi jeho posádkou nachádzali ženy s nemravnými či zlými úmyslami.
Paolo vyrastal na brehoch krištáľovo čistej vody Ligúrskeho mora. Bol pokojné a zdravé dieťa, ktorý si nikdy nepestoval zlé priateľstvá, ktoré by ho mohli odviesť od cesty dobra a jeho zábava, okrem bežných detských hier bola často v improvizácii oltára a predstieraní, že slúži omšu s kázňou. Týmto spôsobom ho Prozreteľnosť už v detstve pripravovala na dospelosť.
Diabol sa ho počas tohto obdobia snažil rôznymi spôsobmi zviesť. Keď sa jedného dňa Paolo vracal domov v hlúčiku svojich kamarátov, prechádzali okolo krásnej pláže s pokojným morom. Vtedy k nim podišiel muž, začal sa s nimi zhovárať, no zakrátko prešiel na nečistú tému. Paolo si hneď uvedomil jeho zlé úmysly a prikázal všetkým kamarátom, aby utiekli. Len čo sa dali do behu, cudzinec vytasil z pošvy meč a začal ich prenasledovať. Ale pre svoj vek ich nevládal dobehnúť.
Len čo chlapci dobehli do prístavu Port Maurizio a rozlúčili sa, Paolo zamieril bosý do tri kilometre vzdialeného kostola Madonna dei Piani, aby sa poďakoval Panne Márii za jej ochranu.
Keď dovŕšil trinásť rokov, pozval ho jeho strýko Agostino študovať do Ríma a Paolo sa s radosťou ubytoval v jezuitskom kolégiu. Svojim spolužiakom v Ríme dal skvelý príklad cnosti, pričom sa všemožne snažil vyhnúť hriešnym príležitostiam, medzi ktoré patrili nemiestne témy v rozhovoroch, márne žartovanie a nevhodné priateľstvá. Stále mal však okolo seba dobrých spoločníkov a našiel si aj dobrého spovedníka, ktorý neskôr potvrdil jeho rehoľné povolanie.
Paolo počas tohto obdobia, medzi vekom šestnásť a devätnásť rokov, veľmi pokročil v zbožnosti. Pri rozhovoroch so svojim strýkom a služobníkmi o duchovných veciach, bolo badateľné, že z mladíka sa raz stane veľký kazateľ. Pri jedle rozprával o Bohu tak zanietene, že zabúdal jesť. Raz už nemali inú možnosť, iba mu povedať, "aby držal jazyk za zubami", aby sa najedol. Mladík okrem toho začal praktizovať aj rôzne umŕtvovania, ako napríklad spanie na holej podlahe, bičovanie, či nosenia cilícia.
Túžba venovať sa rehoľnému životu sa v ňom naplno prejavila, preto sa o tom porozprával so svojím spovedníkom otcom Grifonellim, ktorý však z opatrnosti jeho povolanie ešte nepotvrdil. Čakal na jasnejšie znamenie. A to prišlo...
Keď sa Paolo jedného dňa prechádzal po námestí Piazza di Gesú a premýšľal, do ktorého rádu by mal vstúpiť, zbadal dvoch mužov oblečených v jednoduchom tmavom habite. Zaujali ho a sledoval ich, až kým bratia františkáni nevošli do kostola. V tej chvíli začali bratia spievať hymnus Converte nos, Deus, salutaris noster a Paola okamžite premohla milosť. Zdalo sa mu, akoby sa mu prihováral sám Vykupiteľ a pozýval ho k tomuto vznešenému povolaniu.
Porozprával o tejto udalosti svojmu spovedníkovi a ten sa napokon presvedčil, že horlivosť, ktorá vyžarovala z mladíkovej duše, mohla pochádzať iba od Boha a tak si Paolo 2. októbra 1697 obliekol františkánske rúcho. Rok strávil v noviciáte a potom, v roku 1698, zložil sľuby. O štyri roky neskôr bol 23. septembra 1702 vysvätený za kňaza a poverený vyučovať filozofiu.
Paolo, teraz už brat Leonard, sa prejavoval ako príkladný rehoľník. Horlivosť, s akou si plnil svoje povinnosti, jeho zbožnosť a dokonalá poslušnosť, uvádzali ostatných do úžasu a odhaľovali Leonardovu duchovnú zrelosť. "Ak sa teraz, keď sme mladí, nestaráme o malé veci a zlyhávame v nich, keď sme napomínaní, keď budeme starší a budeme mať viac slobody, budeme považovať za malú vec zlyhať vo veľkých veciach," povedal.
Aj svojich spolubratov sa snažil pozdvihnúť na najvyššiu úroveň duchovného života, a tí sa potom z jeho iniciatívy dohodli, že počas týždňa budú pozornejšie praktizovať určitú cnosť. Ak sa stalo, že nejaký brat zaváhal kvôli slabosti, musel si pred iným bratom pokľaknúť, požiadať o odpustenie a sľúbiť, že to s Božou pomocou napraví. Leonard vďaka tomuto cvičeniu dosiahol bohatú úrodu. Oddych premenil na zbožné rozhovory a školu dokonalosti; skoncoval s márnym táraním, ktoré nahradili duchovné témy, najmä o úcte k Panne Márii.
Mladého františkána ohromilo mučeníctvo z lásky ku Kristovi v ďalekých krajinách a zatúžil po tomto povolaní. Príležitosť sa mu naskytla, keď biskup de Tournon, neskôr kardinál, hľadal misionárov, ktorí by ho sprevádzali do Číny, kde v tom čase prebiehalo kruté prenasledovanie kresťanov a boli potrební pastieri, od ktorých by dostali podporu.
Brat Leonard nestrácal čas a hneď povedal o svojom prianí predstavenému. Rozhodlo sa, že on a otec Pietro de Vicovaro z toho istého kláštora, pôjdu na Ďaleký východ. Leonardova radosť však netrvalo dlho a pre rôzne príčiny sa jeho úsilie nemohlo dokončiť. Skľúčený si neuvedomoval, že Prozreteľnosť má preňho aj iné misie. Keď v rozhovore s kardinálom Colloretom povedal o svojich túžbach, odpovedal mu, že Boh mu predurčil ako pole apoštolátu talianske mestá.
Zanedlho bol poslaný do Ríma, aby tam kázal svoje prvé duchovné cvičenia, po ktorých kňaz, ktorý ho počul kázať, povedal: "Tento mladý muž bude trubačom evanjelia, ktorý privedie mnohých hriešnikov späť na cestu spásy!"
Strohý život, ktorý mladý františkán viedol, postupne podlamoval jeho už aj tak chatrné zdravie. Keď sa mu raz z úst spustila krv, museli ho poslať na ošetrovňu a jeho nadriadení sa potom rozhodli preložiť ho do Neapola, aby si tam oddýchol. Cestou do Neapolu sa však jeho stav zhoršoval, a tak ho poslali do Porto Maurizio, aby sa tam vyliečil z ťažkého zápalu pľúc.
Keď Leonard videl, že nič nepomáha, aby znovu získal silu, rozhodol sa obrátiť na Tú, ktorá je vzývaná titulom Uzdravenie chorých. Požiadal Matku Božiu, aby sa prihovárala u svojho Syna a sľúbil, že ak sa uzdraví, začne kázať na Božiu česť a obrátenie hriešnikov.
Panna Mária nikdy neopúšťa tých, ktorí sa na ňu obracajú s prosbou o pomoc a aj choroba, ktorá brata Leonarda tak dlho trápila, jedného dňa zmizla. V túžbe splniť svoj sľub, ale ešte nemajúc na to povolenie, začal písať niekoľko modlitieb o Umučení nášho Pána Ježiša Krista, ku ktorému mal vždy hlbokú úctu a rozhodol sa ich rozšíriť medzi veriacich v Porto Maurizio. Ovocím tejto "prvej misie" bolo zavedenie zbožného praktizovania krížovej cesty. Misia sa ukončila slávnostným postavením krížovej cesty. Bola to prvá z 576 krížových ciest, ktoré postavil, nazývajúc ich "veľkou bitkou proti peklu". A všade, kde neskôr prišiel, zanechával medzi ľuďmi tento zvyk.
V roku 1708 poveril biskup z Albengy otca Leonada vykonaním misií vo svojej diecéze. Svoj apoštolát začal v Artallo, necelé tri kilometre od Porto Maurizio, kam cestoval každé ráno a pri západe slnka sa vracal domov. Počas misie sám kázal, spovedal, organizoval procesie a krížovú cestu. A jeho dielo si získavalo čoraz viac veriacich.
Keď sa v jeden večer vracal do domovského kláštora, všimol si, že za ním kráča jeden muž. Badal, že tento "prenasledovateľ" je zúfalý a nemá žiadne zlé úmysly. Spýtal sa ho, či nepotrebuje pomoc a vtedy muž padol kolená a zvolal: "Otče, pri nohách máš najväčšieho hriešnika na zemi." A kým hriešnik horko plakal, františkán Leonard mu odvetil: "A ty, syn môj, si našiel úbožiaka, ktorý ti bude milujúcim otcom." Potom zaviedol kajúcnika do spovednice kláštora a zmieril ho s Bohom.
Na sviatok svätého Bartolomeja ho vyslali kázať misie do Caramagny. Obyvatelia mesta premenili oslavu tohto apoštola na skutočný karneval a zatiaľ čo muži a ženy tancovali v rytme svojich nezvládnuteľných vášní, Leonard vošiel na miesto zhromaždenia a predniesol takú prenikavú kázeň, že sa oslava sviatku stala príležitosťou na pokánie a slzy.
Počas vtedajšej Leonardovej kázne sa jedno z ramien kríža, ktorý držal v ruke oddelilo a spadlo na zem. Preľaknutý dav hneď začal volať o milosť. Františkán využil túto príležitosť, dôraznejšie vystúpil proti rúhaniu a dodal, že Boh dáva týmto znamením najavo svoju ochotu potrestať tanečníkov, ak nesľúbia, že takýto priestupok už nikdy nezopakujú.
Toskánsky veľkovojvoda Cosimo III. de Medici, povzbudený svätosťou františkánov, požiadal pápeža Klementa XI. o povolanie otvoriť podobný dom aj vo Florencii. V roku 1709 tam boli vyslaní štyria rehoľníci, vrátane otca Leonarda. Usadili sa v kláštore svätého Františka z Hory, kde mal Leonard potom aj svoju prvú kázeň. Tá stačila na to, aby sa rýchlo rozšírila zvesť o ňom a bol veľmi žiadaný konať v regióne misie.
O štyri roky neskôr bol v meste Prato a jeho prvá kázeň v katedrále bola taká pôsobivá, že sa veriaci rozplakali, dvíhali ruky k nebu a prosili Boha o milosrdenstvo za svoje hriechy. Krížovú cestu a iné pobožnosti potom vykonávali tak svedomito, že mesto vyzeralo na konci misií ako záhrada dobrých skutkov a zbožných predsavzatí.
Jeho plodná práca v Toskánsku určite zohrala veľkú úlohu v tom, že bol zvolený za predstaveného kláštora svätého Františka z Hory, ktorý spravoval deväť rokov. Počas tohto obdobia tvrdo pracoval na získavaní rehoľníkov, oddaných neústupnej vernosti a na reorganizácii ďalších domov rádu. Z tohto obdobia pochádzajú aj jeho známe Zámery, v ktorých spísal 66 predsavzatí ako skutočný program dokonalosti, ktorý vychádzal z jeho životných skúseností: svätej omši, ktorú vždy slávil s cilíciom, predchádzala spoveď, ofícium sprevádzalo rozjímanie o umučení, ako pokánie si ukladal často absolvovať krížovú cestu a každý prehrešok mal byť okamžite napravený modlitbou.
Nezabudol ani na úctu k Panne Márii. Uložil si s mimoriadnou horlivosťou kázať o jej cnostiach a na hrudi vždy nosiť sedemcípy kríž na počesť jej siedmich bolestí. Posledným predsavzatím bolo neustále zotrvať v Božej prítomnosti.
Tieto predsavzatia v priebehu rokov päťkrát prepísal, pričom ich zakaždým dal odsúhlasiť spovedníkovi, aby ich mohol praktizovať v poslušnosti. Poslednú úpravu urobil ako šesťdesiatdeväťročný, čo ukazuje, že tieto predsavzatia neboli mladíckej prchavej horlivosti, ale dôsledkom desaťročí dokonalého rehoľného života.
O svojom povolaní raz napísal: "Misia, byť neustále zamestnaný Bohom; samota, byť neustále zamestnaný s Bohom." V roku 1712 zostavil misijné predpisy, ktoré sa v podstate, a dokonca aj v mnohých detailoch, zhodujú so súčasnou metódou ľudových misií. Každá misia zvyčajne trvala pätnásť až osemnásť dní, začínajúc predstavením veľkého kríža, ktorý umiestnil na pódium alebo kazateľnicu a dojímavo poukázal ľuďom: "Tu je zhrnutie toho, čo vám budeme v tieto sväté dni kázať: Ježiš ukrižovaný."
Brat Leonard putoval štyridsaťdeväť rokov po namáhavých cestách cestách Talianska. "Chcem zomrieť na misii, s mečom v ruke proti peklu," bolo jeho motto, ktoré ho inšpirovalo počas 339 misií, na ktorých kázal. A tak to doslova aj bolo.
Svoju poslednú misiu dokončil 24. októbra 1751 v horách Bologne; 26. novembra, tesne pred svojimi sedemdesiatymi piatymi narodeninami, tento "veľký lovec raja", ako ho nazýval jeho priateľ Benedikt XIV., zomrel vo svojom milovanom útočisku San Bonaventure v Ríme, kde je uložené aj jeho čiastočne neporušené telo.
Pri jednej príležitosti povedal: "Keď zomriem, zrevolucionizujem raj a prinútim anjelov, apoštolov, všetkých svätých, aby vyvinuli svätú silu na Najsvätejšiu Trojicu, aby mohla poslať apoštolských mužov a zoslať záplavu najúčinnejších milostí, ktoré premenia zem na nebo."
Otca Leonarda blahorečili 19. júna 1796 a kanonizovali 29. júna 1867. Jeho neúnavné apoštolské úsilie mu vynieslo titul patróna kňazov na misii, ktorý mu v roku 1923 udelil pápež Pius XI.
Múdrosť svätého Leonarda z Porto Maurizio
"Na sto miestach v Písme svätom nám Boh hovorí, že je skutočne jeho túžbou spasiť všetkých ľudí. "Je azda mojou vôľou, aby hriešnik zomrel, a nie aby sa odvrátil od svojich ciest a žil? ... Žijem, hovorí Pán Boh. Netúžim po smrti hriešnika. Obráť sa a ži." Keď niekto niečo veľmi chce, hovorí sa, že zomiera túžbou; to je hyperbola. Ale Boh chcel a stále chce našu spásu tak veľmi, že zomrel túžbou: podstúpil smrť, aby nám dal život. Táto vôľa spasiť všetkých ľudí preto nie je v Bohu ovplyvnená a povrchná vôľa; je to skutočná, účinná a prospešná vôľa; pretože Boh každému z nás poskytuje všetky prostriedky, ktoré sú najvhodnejšie na to, aby sme boli spasení.
