%20(1).jpg)
Zázrakom z neba obdarila Katarína Labouré Onofria Galati zo sicílskeho Palerma vo chvíľach, ktoré predchádzali jej svätorečeniu. Táto mimoriadna udalosti, ktorá sa stala v Taliansku, vzbudila rozruch v medicínskom svete a presiahla hranice prírodného poriadku.
Na očné oddelenie profesora Bencini v meste Siena prišiel 29-ročný rodák z Palerma Onofrio Galati, pretože si už zúfal. Predtým, než vstúpil do tejto nemocnice, pochodil všetky chýrne nemocnice Talianska a poznal všetkých odborníkov. Ale na klinikách v Ríme, Vercelli, v Miláne, Turíne, Janove, Padove i v Bologni sa vždy dozvedel iba jedno - na jeho diagnózu niet pomoci.
Keď nešťastník prekročil prah sienskej nemocnice, jeho očná choroba už bola vo veľmi pokročilom štádiu. Bol už takmer slepý a hoci bol prijatý na kliniku, lekári pred ním netajili smutnú skutočnosť, že jeho stav je beznádejný.
Galati hneď pri svojom príchode do nemocnice oznámil, že je presvedčeným ateistom, aj preto nemohol zniesť prítomnosť sestier mníšok, zásadne odmietal každú ich službu a ošetrovateľskú opateru. Ale sestra na oddelení sa nedala znechutiť a s jemným zaobchádzaním sa starala o nešťastníka, ktorému viac chýbalo duchovné svetlo ako telesné.
Po niekoľkých dňoch mu dala zázračnú medailu, z ktorej Onofrio nebol vôbec nadšený, ale zo zdvorilosti ju prijal. Netušil, že sa takto už dostal do rúk Presvätej Panny, ktorá počula vrúcne prosby za chorého. Ale Onofriov zrak slabol zo dňa na deň.
23. decembra sa stal "malý zázrak". Galati si prosil návštevu nemocničného duchovného a vyspovedal sa. Na druhý deň bol dokonca prítomný na svätej omši a prijímaní. Sestry sa mu vtedy ponúkli, že sa s ním budú modliť Deviatnik k úcte Kataríny Labouré a Onofrio to vďačne prijal. Prešlo deväť dní a nič sa neudialo. Jeho zdravie sa nezlepšilo.
Sestry sa nedali odradiť a s dôverou pokračovali spolu s pacientom v modlitbách. Po troch dňoch, bola to predpôstna nedeľa (Quinquagesima), ktosi počas svätej omši vykríkol: "Vidím! Vidím!" Bol to pacient Galati. Chvel sa od dojatia a hoci ho chceli umlčať, okolostojacim rozprával, že sa mu vrátil zrak. Pretože spôsobil na liturgii patričný rozruch, vyvliekli ho von z kaplnky a Onofrio, opojený nesmiernou radosťou začal menovať všetko, čo okolo seba videl. "Povedzte, čo držím v ruke?" spýtala sa ho jedna sestra. "Sestrička, krížik vášho ruženca," chytil ho a vrúcne ho pobozkal.
Zázračná udalosť sa veľmi rýchlo rozniesla po celej nemocnici a Onofria predviedli pred profesorov a lekárov, aby ho podrobili dokonalej skúške. Po vyšetrení už neboli pochybnosti, že mladý muž už nie je slepý. Bolo to skutočne niečo úžasné, keď Onofrio, ktorý bol pre zhubnú tuberkulózu očného nervu 47 dní ponorený do úplnej a navždy trvajúcej tmy, znovu nadobudol zrak a jasne videl.
Udalosť vzbudila rozruch aj za múrmi nemocnice a profesor Bencini a jeho asistenti sa vyjadrili o zaujímavom prípade aj pred novinármi. Slávny očný odborník považoval za najzaujímavejšiu okolnosť to, že veda považovala očnú chorobu Onofria Galatiho za zdĺhavý liečebný proces, "no vyliečenie prišlo náhle a je takmer úplné". Preskúmanie preukázalo že zrakový nerv síce vykazoval anatomickú nedostatočnosť a bol namiesto prirodzenej ružovej farby voskovej, ale to nijako neprekážalo úkonom Onofriovho zraku.
Novinári sa potom rozpŕchli za uzdraveným pacientom a vyzvedali sa na jeho dojmy. Bledý a oslabený Galati, zato s plápolajúcim plamienkom v uzdravených očiach im odpovedal: "Nemám vám čo iné povedať, iba to, aby ste sa snažili veriť v Boha, milovať Ho a slúžiť Mu. Niet na svete človeka, ktorý by vám vedel povedať, aký pokoj zavládol v mojej duši odvtedy, ako som sa k nemu vrátil. Všetko ostatné je popritom, berúc do úvahy aj moje uzdravenie, tak málo. Tak pramálo!"
Profesor Bencini sa potom vyjadril, že mŕtvy ústroj nemôže ožiť bez nadprirodzeného zásahu. Uzdravenie Onofria je svedectvom človeka, ktorý nebol praktickým katolíkom, ale cez neho sa dokázalo, že pred vierou sa pokloní aj veda. Neskôr podal svojmu už expacientovi nádherný kôš s červenými klinčekmi a povedal: "Tieto kvety zanesieš blahoslavenej Kataríne Labouré."
Katarína Labouré bola novickou, keď si zapísala svoj duchovný zážitok: "Bola sobota pred I. adventnou nedeľou. Podvečer sme meditovali v kaplnke nášho Materského domu. Zrazu ma zaujal jemný šuchot hodvábnych šiat. Vtom som pred sebou uvidela Pannu Máriu. Bola prekrásna. Zjavenie sa postupne menilo: V prvom výjave stála Panna Mária na bielej pologuli. Nohami šliapala po hlave hada. V rukách držala malú zlatú guľu, na ktorej bol vztýčený kríž. Zároveň som počula vnútorný hlas: ‚Táto guľa predstavuje celý svet a každého človeka zvlášť.‘ Na prstoch Panny Márie sa potom objavili prstene rôznej veľkosti. Zrak mala obrátený k nebu, akoby Bohu obetovala celú zemeguľu. Potom sa obraz zmenil.
V druhom výjave sklopila ku mne svoj pohľad a ruky vystrela k zemi. Z prsteňov začali na zem dopadať prekrásne žiariace lúče. Spoznala som, že ‚krása a jas lúčov, takých nádherných, je symbolom milostí, ktoré Božia Matka rozdáva všetkým, čo o nich prosia‘. Niektoré drahokamy však nežiarili - ‚to sú milosti, o ktoré ľudia neprosia‘.
Pochopila som, že ‚Panna Mária rada rozdáva milosti a je jej veľmi milé, keď ju prosíme o pomoc‘. Vtom sa okolo nej v oválnom ráme utvoril nápis zo zlatých písmen: ‚Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.‘
Panna Mária ma vyzvala: ‚Je potrebné dať raziť takúto medailu! Tí, ktorí ju budú nosiť posvätenú a budú sa zbožne modliť povzdych, ktorý je na nej, budú pod zvláštnou ochranou Božej Matky‘.
Čo treba napísať na druhú stranu? Nato sa ukázal tretí výjav - opačná strana medaily. Jasne som videla písmeno M a doň bol vsadený malý kríž. Pod ním boli dve Najsvätejšie Srdcia Ježiša a Márie. Dostala som odpoveď: ‚M a dve srdcia povedia dosť!‘"
Masima - Verím a Dôverujem
