%20(1).jpg)
Španielska karmelitánska mníška, mystička a zakladateľka mnohých karmelitánskych kláštorov, ktorá slávi svoj sviatok 11. decembra, svätá Mária Maravillas de Jesús, hovorila svojim sestrám: "Čo Boh chce, ako Boh chce, keď Boh chce." Tohto hesla sa sama držala po celý svoj život.
Maravillas Pidal y Chico de Guzmán sa narodila 4. novembra 1891 v Madride ako posledná zo štyroch detí do rodiny s hlbokými kresťanskými koreňmi. Jej otec Luis Pidal i Mon bol veľvyslancom pri Svätej stolici, takže viera bola v jej domove úplnou prirodzenosťou a nie je asi nič čudné na tom, že si Maravillas už ako päťročná postavila vo svojej izbe oltár Panne Márii v podobe obrazu, pred ktorým sa rozhodla zasvätiť sa jej na celý život.
Ale kým sa tak stalo, mladosť strávila v najlepšej madridskej spoločnosti vtedajšej doby. Časom však zistila, že jej srdce je stvorené pre vyššie veci. Jej obľúbeným čítaním boli knihy svätej Terézie z Avily a svätého Jána z Kríža, ich spisy jej pomáhali aj pri práci katechétky, či pri návštevách najchudobnejších obyvateľov mesta a okolia.
Koncom roku 1913 jej zomrel otec a začala vážne uvažovať o svojom povolaní. Poslanie však nenašla, až pokým nenavštívila kláštor bosých karmelitánov v El Escorial v Madride. Zverila sa s tým svojmu spovedníkovi Juanovi Franciscovi Lopezovi, ktorý jej navrhol, aby ešte rok počkala, aby sa mohla postarať o svoju matku a popritom starostlivo zvážila svoju budúcnosť.
12. októbra 1919 vstúpila s matkiným súhlasom do kláštora v San Lorenzo de El Escorial a správa, že sa jedna z dcér vysokej spoločnosti rozhodla stať mníškou, bola takou senzáciou, že o nej informovali aj vtedajšie noviny.
Hneď na začiatku svojho života v reholi vyjadrila Bohu vďačnosť za svoje povolanie: "Nemôžem inak ako nekonečne ti ďakovať, že to bola tvoja vôľa v mojom ohľade."
Jej meno Maravillas de Jesus zvyčajne vzbudzovalo zvedavosť u tých, ktorí ho počuli prvýkrát. Keď bola prijatá do noviciátu, jej predstavení sa rozhodli, že toto meno bude naďalej používať, aj keď vyjadrila túžbu zmeniť si meno za jednoduchšie. O desiatky rokov neskôr, keď sa prílev ľudí, ktorí sa s ňou chceli zoznámiť stal pozoruhodným, Maravillas pripisovala tento záujem, ktorý považovala za prehnaný, svojmu menu: "Keby ma volali Mária, nikto by si ma nevšímal." Napriek tomu boli veriaci, priťahovaní jej svätosťou, presvedčení, že toto meno jej pristane z vyšších dôvodov - Boh cez ňu neustále konal zázraky.
Štvrtá dcéra markíza z Pidalu, ktorá sa už v mladosti odcudzila svojmu šľachtickému pôvodu a takisto aj značnému majetku, sa túžila venovať iba kontemplatívnemu spôsobu života. Hoci sa ju otec snažil presvedčiť, že užitočná Cirkvi môže byť aj vo svete a matka po smrti manžela nechcela ani počuť, že by ju dcéra opustila, musela si napokon uvedomiť, že život španielskej vysokej spoločnosti nie je pre jej dcéru "to pravé". Maravillas to po niekoľkých rokoch života v kaluzúre sama potvrdila: "Čo sa mňa týka, každým ďalším dňom v kláštore som šťastnejšia a ďakujem Bohu, že mi dal karmelitánske povolanie, tú najlepšiu vec na svete."
Predstavená jej pri vstupe do kláštora potvrdila, že je ľahké konať dobré skutky vo svete, kde človek dostáva za konanie vlastnej vôle potlesk a chválu, ale pod režimom poslušnosti sa odhaľuje skutočné zmýšľanie srdca: "Tu sa všetko odhaľuje vo svetle pravdy." Novicku Maravillas to nevystrašilo, ale prijala to ako znamenie, že Boh ju chce v tomto kláštore posvätiť.
Obdobie, počas ktorého Maravillas žila vo svete, nielen upevnilo jej povolanie, ale tiež umožnilo na vlastné oči vidieť morálny úpadok rokov pred druhou svetovou vojnou. Jej inteligencia, podporovaná milosťou ju viedla k rozpoznaniu vlny neprávosti stúpajúcej zo zeme, pričom sa len málokto podujal odčiniť škody na Božiu slávu, urazenú ťažkými hriechmi, ktoré sa páchali.
Maravillas sa od začiatku vstupu do kláštora snažila naplniť životný cieľ - vzdať nášmu Pánovi úctu a poklonu, ktorá mu bola všade odopieraná: "Je tak málo duší, ktoré sa mu celkom a s úplnou dôverou odovzdávajú, vždy veriac v jeho lásku a dovoľujúc mu pracovať v nás a s nami to, čo si praje, že keď nájde takéto duše, je to veľká radosť pre jeho najláskavejšie Srdce, ktoré nás tak veľmi miluje."
Ale ešte prv, než zložila slávnostné sľuby, začali sa ukazovať znamenia, že Prozreteľnosť ju volá k založeniu nového kláštora, hoci bola len štvrtý rok novickou. Na kopci Cerro de los Ángeles postavil kráľ Alfonz XIII. pamätník Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ale hoci bol slávnostne otvorený a krajina sa v roku 1919 zasvätila Pánovi, začalo sa na toto miesto zabúdať.
Keď viacerí ľudia a sestra Maravillas videli rýchly úpadok ľudovej zbožnosti, vznikla potreba zaplniť toto "hluché miesto" a mníška dostala vnuknutie založiť na tomto mieste kláštor, ktorý by vo dne i v noci sprevádzalo Najsvätejšie Srdce Ježišovo, "na mieste, ktoré si vybral, aby kraľovalo v našom chudobnom Španielsku napriek svojim nepriateľom." Myšlienka sa zrealizovala o tri roky, keď vedľa pamätníka stál nový kláštor, ktorého priorkou sa stala svätá Maravillas.
Komunitný život na Cerro de los Ángeles sa začal 31. októbra 1926, na sviatok Krista Kráľa. Prílev nových sestier čoskoro zaplnil noviciát a Maravillas dojala vnútorná útecha, že sa konečne naplnili túžby Ježišovho Srdca, keď povedala: "Aké je potrebné usilovať sa byť svätými na tomto požehnanom vrchu, kde si On s takou láskou prial, aby prebývali jeho karmelitáni, aby sa nimi utešovali a aby mu s láskyplnou vernosťou priniesli zabudnutie na priestupky jeho stvorení!"
O päť rokov neskôr sa v roku 1931 začali na národnom politickom obzore zaťahovať mraky a v roku 1936 hrozilo krvavé náboženské prenasledovanie. Hrozilo riziko útoku na Cerro de los Ángeles. Bystrá Maravillas napísala v roku 1931 generálnemu prorektorovi bosých karmelitánov a požiadala so o povolenie aj o povolenie pápeža, aby mohla splniť prianie celej komunity - v prípade útoku obetovať svoje životy na obranu Najsvätejšieho Srdca.
Nič z toho sa, našťastie, nestalo. Boh ich zachránil pred nebezpečenstvom prostriedkami, ktoré boli ľudským očiam nepochopiteľné.
Starosta mesta Getafe, kde sa nachádza pahorok, bol v tom čase obávaný anarchista, ktorého prezývali Rus. A hoci ho jeho bezohľadnosť premenila na surovca, cítil túžbu navštíviť Karmel a spoznať svätú Maravillas. Často chodil do hovorne, aby sa s ňou porozprával, pričom neskrýval svoj úprimný obdiv. Rozprávali sa o jeho rodine, deťoch, o uberaní spoločnosti a tiež o živote karmelitánov. Jemný prístup Maravillas si ho získal.
Začala sa vojna a Rusi sa tajne rozhodli zachrániť karmelitánov a poslali na Anjelský vrch zásobovacie nákladné auto s prísnym rozkazom, aby opustili miesto. Svätá Maravillas a jej sestry poslúchli a hoci počas cesty boli vystavené riziku, dorazili zdravé a v poriadku do kláštora zahraničných mníšok, kam bol iným vstup zakázaný. To je len jedna z udalostí, ktoré svätú Maravillas presvedčili, že nad nimi bdie a pomáha im nepremožiteľná ochrana. A čím väčšie nebezpečenstvo im hrozilo, tým výraznejší bol zásah Prozreteľnosti.
Na konci vojny sa vrátili, aby znovu vybudovali pamätník, ktorý bol vyhodený do vzduchu a zbúraný kláštor. Svätá Maravillas k tomu podotkla: "Keďže Pán nechcel, aby sme boli mučenicami, ako sme si priali, a znovu nás priviedol na svoju stranu, pracujme ako pravé dcéry Svätej Matky Terézie, aby sme Ho urobili kraľujúcim v Španielsku a na celom svete.
Maravillas mala vnútorný život poznačený utrpením a bojom, boli to obrovské vnútorné skúšky, ktoré ju sprevádzali aj pri úspechu jej diel, ako sa píše v Karte Matky Maravillas: "Jej život bol ukutý v skúške temnoty." Kým sa vo vonkajšom svete venovala budovaniu a zakladaniu kláštorov, vo vnútri trpela samotou. Hoci si ju sestry a všetci, ktorí ju poznali, ctili a vážili ako priorku, ona bola vnútorne presvedčená, že je ničím. Jej fyzické a morálne utrpenie, prijaté s odriekajúcou rezignáciou, bola zaplatená cena za najväčší cyklus karmelitánskych základov po tom, ktorý vykonala svätá Terézia.
Pre zvesť mimoriadneho nadprirodzeného života Maravillas, klopalo na bránu kláštora veľa mladých žien, ktoré žiadali o prijatie. Týmto sa marilo úsilie propagátorov občianskej vojny. Mníška nielenže znovu naplnila zničený kláštor, ale postavila aj ďalších nových jedenásť kláštorov, kde zaviedla duchovnú a materiálnu reformu kláštora Vtelenia z Avily, v ktorom žila svätá Terézia dvadsaťsedem rokov.
Tento počin nemohol zniesť nepriateľ našej spásy a začal narúšať každodenný život v kláštoroch. Maravillas musela čeliť jeho zúrivosti energickými exorcistickými zásahmi, ako je zaznamenané v procese jej kanonizácie: "Nemala žiadne zvláštne ani výnimočné charizmy, ale musela čeliť hrozným diabolským prejavom, vrátane vonkajších."
Svätá Maravillas zastávala úrad priorky až do svojej smrti. Neustála starostlivosť o duše jej poskytla hlboké poznanie ľudskej prirodzenosti, a mnohých ľudských prekážok, ktoré stoja proti vnútorným podnetom milosti. Vravela, že verí, že naša ničota a bieda nemajú pre nášho Pána vôbec žiadny význam, "On si vzal na seba úlohu usporiadať, očistiť a zmeniť, dôležité je, aby sme ho milovali a úplne si osvojili jeho božskú vôľu, (...), aby On sám riadil náš život vo veľkých aj malých veciach, vonkajších aj vnútorných, a my sa starali len o naplnenie Jeho vôle a predovšetkým o to, aby ju On v nás naplnil." Preto svojim rehoľníčkam neustále opakovala: "Ak mu dovolíte konať..."
V roku 1961 založila svoj posledný kláštor v La Aldehuela, južne od Madridu, neďaleko kopca, ktorý tak milovala. Žila tam až do svojej smrti a zvnútra kláštora vykonávala dôležitú sociálnu prácu: stovky domov pre chudobné rodiny, kostol, školu.
7. novembra 1962 utrpela infarkt a ďalší ju postihol 27. októbra 1972, ktorý ju oslabil. 8. decembra 1974 prijala pomazanie chorých a sväté prijímanie. Jej pokojná smrť, ktorá nastala 11. decembra 1974 bola sprevádzaná vôňou vzácneho nardu, vychádzajúci z jej tela a zdôraznila vstup do večnosti tejto dokonalej bosej karmelitánky, ktorá svojim dcéram a potomkom zanechala toto posolstvo: "Pravdou je, že sme šťastní! Keby sa nás Pán opýtal na jednu alebo druhú vec, na okamih našej smrti, na akú chorobu by sme chceli zomrieť, ako by sme chceli, aby to bolo atď., mohli by sme Mu len povedať: ‚Pane, keď si želáš, ako si želáš, čo si želáš...‘ Toto je všetko, čo chceme a po čom túžime. Takto sa uskutoční úplné naplnenie našich túžob, ktoré nie sú ničím iným ako Jeho vôľou."
Pane Ježišu Kriste, ktorý si nám prikázal učiť sa z tvojho Srdca pokore a miernosti! Ďakujem ti, že si v Cirkvi oslávil svoju pokornú služobnicu, svätú Maravillas de Jesus. Takto si ju, Pane, v nebi odmenil za vernosť, s akou ti slúžila na zemi. Nech príklad jej cností vzbudí v mnohých dušiach túžbu nasledovať pravú Cestu, Pravdu a Život, ktorým si Ty. Prosím ťa, udeľ mi na jej príhovor milosť, o ktorú ťa prosím. Amen.
Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Bohu...
