Svätec z Fontiveros Ján z Kríža je veľkým učiteľom ciest, ktoré vedú k zjednoteniu s Bohom. Reformátora v karmelitánskej reholi, ktorý bol nazývaný Doctor mysticus - mystický učiteľ, prehlásil Pius XI. v roku 1926 za Učiteľa cirkvi.
Juan (Ján) de Yepes y Álvarez sa narodil v roku 1542 v malej dedinke Fontiveros, ležiacej uprostred rozsiahlych kastílskych plání. Hoci bol jeho otec Gonzalo toledským šľachticom, vzdal sa svojich rodných práv, aby sa mohol oženiť so skromnou tkáčkou Catalinou. Ján mal dvoch starších bratov.
Kríž, ktorý si Ján jedného dňa s najväčšou oddanosťou zvolil ako svoje meno, ho sprevádzal od útleho veku. Rodičom sa v obchodovaní veľmi nedarilo a neúspechy priviedli rodinu do krutej chudoby, v ktorej prežívali len vďaka odmenám za tkanie.
Malý Ján sa ako dvojročný stal polosirotou, jeho otec podľahol bolestivej chorobe a mladá vdova, ktorá nemala inú možnosť, ako sa utiekať do ochrany Prozreteľnosti, bola vrhnutá do nadľudského boja o prežitie rodiny. Sťahovala sa s deťmi z jednej dediny do druhej, až sa napokon usadila v Medina del Campo s vidinou lepšej odmeny za svoju prácu. A práve tieto roky, poznačené ťažkými skúškami, zanechali v Jánovi vzácnu spomienku - neochvejnú starostlivosť Panny Márie o opustených.
Raz sa hral s kamarátmi pri brehu kalného jazera a počas šantenia stratil rovnováhu a spadol do špinavej vody. Síce sa vynoril, ale znovu sa potopil a keď sa snažil udržať hlavu nad vodou, uvidel usmievavú Pani nebeskej krásy, ktorá naťahovala ruku, aby ho zachránila. Ale Ján, špinavý od bahna nechcel pošpiniť jej dokonalú belosť a odmietal sa chytiť jej ruky. Napokon ho zachránil okoloidúci farmár, ktorý mu podal konár, Ján sa ho chytil a tak ho vytiahol na breh.
Táto príhoda bola začiatkom jeho hlboko zakoreneného a celoživotného puta k Panne Márii, ktoré ho o niekoľko rokov neskôr viedlo do mariánskeho rádu ako prejav vďačnosti.
V charitatívnom inštitúte v Medina del Campo slúžil Ján ako akolyta na omši, a okrem iných funkcií sa staral aj o sakristiu. Táto činnosť v ňom vzbudzovala radosť, pretože blízko oltára sa jeho duša oddávala rozhovorom s ukrižovaným Pánom a vtedy zabúdal na všetky svoje ťažkosti.
Niektorí dobrodinci si všimli Jánovu nepoškvrnenú čistotu a tiež nadanie na vzdelávanie a pomohli mu vstúpiť do jezuitského kolégia. Ján sa tak niekoľko rokov venoval namáhavému štúdiu a popritom sa snažil rozpoznať svoje povolanie. Nakoniec zaklopal na bránu karmelitánskeho kláštora, kam vstúpil, ako napísal v Temnej noci, s týmito predsavzatiami: "Ach, môj Bože a Pán! Koľko je takých, ktorí hľadajú v tebe svoju vlastnú útechu a potešenie a túžia po tebe, aby si im udelil milosť a dary; ale je veľmi málo tých, ktorí túžia potešiť ťa a dať ti niečo na svoj úkor, pričom svoje vlastné záujmy dávajú na posledné miesto. Zlyhanie, môj Bože, nespočíva v tvojej neochote udeliť nám nové milosti, ale v našom zanedbávaní používať tie, ktoré sme dostali, len v tvojej službe, aby sme ťa prinútili, aby si nám ich udeľoval neustále."
V karmeli prijal tonzúru a pravidlá pod menom brat Ján od svätého Mateja a mal vo zvyku dlhé hodiny tráviť pred svätostánkom, s nevýslovnou radosťou slúžil na omši, až pokým ho jeho predstavení neposlali do noviciátu v Salamance, v ktorom legendárna univerzita prežívala svoju slávu. Tam sa Ján zaradil medzi tisícky študentov, aby sa učil od múdrych profesorov a zároveň ich prekonal v cnosti, pokání a sústredenosti. Tam sa tiež zoznámil s učením svätého Tomáša Akvinského, ktoré neskôr využil pri formácii bosých karmelitánov a použil ju vo svojich spisoch s vložením zvláštnej presvedčivosti.
V starej mestskej katedrále prijal 25-ročný Ján od svätého Mateja svoje kňazské pomazanie v skutočne anjelskom rozpoložení duše. Jeho túžba po kontemplácii ho pohýnala po oveľa bližšom kontakte s Bohom a keď sa vracal do Mediny del Campo, začal uvažovať o prechode ku kartuziánom, kde cítil, že jeho sebaobetovanie bude väčšie.
A práve v tom období sa prvýkrát stretol so svätou Teréziou z Avily. Táto veľká reformátorka prišla do Mediny del Campo v roku 1567, aby tu založila kláštor bosých mníšok, pričom si uvedomila, že nastal čas rozšíriť reformu aj na mužskú vetvu, k čomu dostala splnomocnenie od generála rádu.
Matka Terézia ho po rozhovore, pri ktorom bol prítomný aj brat Antonio de Heredia, pozvala, aby sa zúčastnil tohto svätého podniku, pretože jej rozlišovacia schopnosť ho označila za "jednu z najčistejších a najsvätejších duší, ktoré Boh vzkriesil vo svojej Cirkvi". Kým Terézia hľadala dom pre prvých bosých bratov, Ján - ochotný reagovať na vnuknutia Ducha Svätého - sľúbil, že bude o jej návrhu uvažovať a s charakteristickým prejavom svätých ju požiadal, aby s hľadaním dlho neváhala.
Odvtedy sa Terézia od Ježiša mohla spoľahnúť na Jánovu neoceniteľnú pomoc. V kláštoroch, kde pôsobili, boli ústupky sveta a zmierňovanie pri plnení pravidiel zakázané a ohradenie sa dodržiavalo vo svojej celej prísnosti. Žilo sa s úmyslom odčiniť nevery, spáchané v tom čase proti Cirkvi. Autorita a horlivosť bosých bratov prilákali mnohých mužov, na ktorých prísnosť nového obradu urobila dojem.
Brat Ján, ktorý si neskôr vyslúžil prezývku "z Kríža" bol protagonistom zakladajúcich rokov bosých karmelitánov, ale hoci slúžil vznešenému dielu, nebol zároveň ušetrený zúrivosti pekla. Nereformovaní karmelitáni ho deväť mesiacov väznili a na konci svojho života ho nielen zbavili všetkých úradov, ale aj poslali do kláštora, kde ho predstavený týral. Ján, posilnený láskou k Bohu nepodľahol tomuto utrpeniu, ale všetko znášal s pokojom. Čas svojej väzby dokonca využil na zloženie niektorých básní, ktoré sa neskôr stali východiskom jeho literárnej tvorby.
Ján, hoci plnil rôzne funkcie: bol novicmajstrom, priorom, dekanom univerzity a členom kapituly s administratívnymi povinnosťami, bol vždy poslušným nástrojom v rukách nadriadených a slúžil za každých okolností.
Svätcova múdrosť sa prejavila najmä smerom k dušiam. Pôsobením milosti bol privedený k výšinám cesty zjednotenia a povolaný učiť svojich synov tajomstvám priateľstva s Bohom. Veľa sa venoval či už rehoľným, alebo svetským kajúcnikom. A hoci bol diskrétny, skromný a mierny, videl do hlbín svedomia.
Keď počul sebaobvinenie kajúcnika, okamžite rozpoznal jadro jeho trápenia a inšpirovaný Duchom Svätým vedel použiť správnu radu. Všetci jeho kajúcnici odchádzali zo spovednice s odvahou čeliť boju proti hriechu a rýchlo napredovať na cestách spásy: "Nekráčať vpred znamená vrátiť sa späť, a nezískať znamená stratiť".
Všetkým, ktorí sa zverili jeho vedeniu, opakoval túto radu: "Nech si tí horliví muži, ktorí si myslia, že svojou kázňou a vonkajšími skutkami obrátia svet, uvedomia, že by boli oveľa poučnejší pre Cirkev a viac sa páčili Bohu, keby aspoň polovicu svojho času strávili modlitbou. (...) Určite by urobili viac a s menšími problémami jedným dobrým skutkom ako tisícim: kvôli zásluhám svojej modlitby a duchovnej sile, ktorú poskytuje. Konať inak znamená mlátiť vzduch, robiť len o čosi viac ako nič, niekedy nič a občas dokonca aj neplechu."
Hlavným odkazom tohto reformátora karmelitánskej rodine a Cirkvi je nepochybne jeho mystický život. Boh, ktorý ho neušetril od najkrutejšieho utrpenia, mu už na tejto zemi dal veľkú odmenu. Keď Ján očistil svoju dušu, Boh pozval tohto verného služobníka, aby si užíval Jeho dôverný vzťah, tak, ako to robí so svojimi najlepšími priateľmi.
V roku 1591, v roku svojej smrti, sa Ján zdôveril svojmu bratovi Franciscovi de Yepes, že prosil nášho Pána o milosť viac trpieť pre Neho a byť opovrhovaný. Jeho prianiu bolo vyhovené. Odvtedy bolo niekoľko mesiacov, ktoré mu zostávali, poznačené hroznými skúškami. Rada, ktorú dal svätec počas kapituly rádu v júni 1591, rozhorčila generálneho predstaveného Nicholasa Doriu a následne zbavil Jána jeho všetkých úradov a poslal ho ako obyčajného mnícha do andalúzskeho kláštora v Ubede.
49-ročný Ján z Kríža už neočakával nič z tohto sveta, túžil len po tom, aby ho pohltil živý plameň lásky. V septembri toho istého roku sa mu v pravej nohe vznikol zápal, ktorý sa o tri mesiace neskôr rozšíril do celého tela. Svätec všetky svoje bolesti prijal a dostal zjavenie okamihu svojej smrti. Bude to o polnoci 14. decembra.
Niekoľko minút pred polnocou povedal bratovi v nemocnici: "V tú hodinu budem pred naším Pánom Bohom, aby som sa pomodlil rannú omšu." A len čo odbila polnoc, zomrel v úplnom pokoji.
Tento významný učiteľ Cirkvi zanechal po sebe privilegovanú cestu do neba, nasledovaný légiami duší, ktoré prijímajú obetu ako prostriedok zmierenia za chyby hriešneho ľudstva. Jeho túžba vrátiť sa k Bohu, akou bola jeho túžba pri vstupe do úctyhodného rádu hory Karmel, sa úplne naplnila: "Toto je veľké uspokojenie a spokojnosť duše, vidieť, že dáva Bohu viac, než je sama o sebe, a že má sama o sebe hodnotu, s tým istým božským svetlom a božským teplom, ktoré jej On dáva."
Svätý Ján z Kríža, tvojím symbolom bolo vždy utrpenie a opovrhovanie. Ó, keby som sa len mohol aspoň zmieriť so svojimi súženiami, keďže nie som taký štedrý ako ty v utrpení a opovrhovaní! Tebe teda, ktorý si v toľkých utrpeniach bol vždy trpezlivý, odovzdaný a radostný, sa odporúčam, aby si ma naučil zmieriť sa s mojimi mnohými bolesťami. Ani mne nechýbajú veľké bolesti a ťažké kríže a veľmi často sa unavím a skľúčim... Som skľúčený... a padám. Maj nado mnou súcit a pomôž mi niesť moje kríže s odovzdanosťou a radosťou, s pohľadom vždy upretým k nebu. Prijímam ťa za svojho ochrancu, učiteľa a sprievodcu tu na zemi, aby si bol mojím spoločníkom vo vlasti Raja. Amen.
Masima - Verím a Dôverujem
%20(1).jpg)
