%20(1).jpg)
Svätý Severín, ktorého sviatok slávi Cirkev každoročne 8. januára, horel láskou k chudobným a nešťastným, plakal s plačúcimi a kde len mohol, tam sa snažil pomôcť núdznym. Jeho súcit s núdzou pochádzal nielen zo Severínovho cituplného srdca, ale predovšetkým z lásky k Bohu. Práve táto láska ho nútila, aby sa obetoval za svojich blížnych.
Po smrti krvilačného kráľa Attily, prepadli v roku 452 rimanské kraje na Dunaji hordy divých Alemanov, Rugiov a Herulov, ktorí nielen brali všetko, čo videli, ale neváhali ani zabíjať a podpaľovať. Za sebou zanechávali potoky krvi a stĺpy dymu. O tri roky neskôr sa v roku 455 objavil v Asture muž, o ktorom nikto nevedel kto je, ani odkiaľ prichádza.
Ctihodná postava, prívetivá tvár a svätosť, ktoré boli jeho zovňajšími znakmi, napĺňali pri pohľade naňho každého človeka hlbokou úctou, aj preto ho nazývali mužom, "poslaným od Boha". Tým mužom bol svätý Severín, ktorého vzdelanie naznačovalo, že študoval - na toho času - slávnych školách rimanského Východu, hoci spôsob jeho reči prezrádzal, že pochádza z južných krajov. Nečudovali sa, že ako Riman sa najprv obrátil k svojim rodákom.
Na pravom brehu Dunaja žilo v tej dobe ešte mnoho rimanských rodín, oddaných katolíckej viere. V Soľnohrade, Pasove a Viedni mali svoje posádky, ale tie ich neubránili proti prenasledovaniu pohanmi a Arianmi. Severín sa ocitol medzi kresťanmi ako anjel strážca - obnovil ducha starých kresťanských obcí, usporiadal náboženské a občianske pomery a záležitosti, a všade rozsieval pokoj a požehnanie.
Svoje blahodárne pôsobenie začal v Asture. Tam za ním chodili ľudia zo všetkých strán a Severín ich učil, napomínal, utešoval a dával "do poriadku" ich duševné záležitosti. A pretože mu chudobní skutočne "ležali na srdci", prenikavým slovom obmäkčoval srdcia boháčov, aby otvorili svoje stodoly chudobným a nasýtili ich.
Aj obyvatelia Viedne pocítili hladomor a keď sa dozvedeli o moci svätého Severína, poslali za ním poslov s prosbou, aby im pomohol v tejto veľkej núdzi. Svätec sa k nim vydal a keď došiel do Viedne, dozvedel sa, že jedna bohatá vdova Prokula má schované veľké zásoby. Severín ju verejne karhal ostrými slovami: "Pochádzaš zo šľachtickej krvi a znižuješ sa za otrokyňu lakomstva, zatvor teda svoje srdce, aj tak ti nič nebude na osoh, lebo Boh sa postará o svojich služobníkov, ale ty vysypeš skazené obilie do Dunaja, preukážeš tak rybám službu, ktorú si odoprela svojim blížnym. Preto choď a pomôž chudobným, kým je ešte čas." Prokulinho zatvrdnutého srdca sa dotkli jeho slová a hneď všetko, čo mala, rozdala chudobným. Zanedlho sa na Dunaji vytvoril ľad, a veľa lodí, naplnených obilím sa vrátilo do Viedne a tak bolo mesto Severinovým príhovorom oslobodené od hladu.
Severín sa najradšej zdržiaval vo svojej chatrnej cele neďaleko Viedne, kde sa cvičil v najprísnejšom umŕtvovaní a neustále sa modlil za blaho a spásu národov. Prespával na tvrdej zemi, na ktorú si rozprestrel svoje rúcho, stravoval sa iba raz do dňa, aj to veľmi málo jedol a v zime chodieval bosý.
Najviac miloval chudobných, ktorým všemožne pomáhal a tiež miloval pokoru, zato nenávidel márnosť a pýchu. Aj preto nikdy neprijal biskupskú dôstojnosť, ktorú mu viackrát ponúkali. Ale jeho svätý život aj tak k nemu prilákal mnoho kajúcich mužov, pre ktorých potom zriadil kláštor, v ktorom ich viedol k dokonalosti. Vplyvne pôsobil aj na pohanské kniežatá, často za nimi chodieval a orodoval za utláčaných a tíšil ich hnev.
Neraz boli na jeho prosbu prepustení na slobodu väzni, alebo vinníci dostali miernejší trest. Ale Severína navštevovali aj šľachtici a prosili ho o radu, či požehnanie. Raz za ním prišiel mladý muž. Svätec ho vľúdne prijal a v prorockom duchu mu povedal: "Choď do Talianska, a hoci si teraz ešte chudobný, stane sa z teba mocný panovník." Tým mladíkom bol Odoaker, ktorý sa v krátkom čase skutočne stal kráľom.
Keď sa tak stalo, Odoaker napísal Severínovi úctivý list, v ktorom mu sľuboval spraviť všetko, o čokoľvek ho poprosí. Svätec pre seba nežiadal nič, ale prosil kráľa, aby prepustil niekoľkých zajatcov a vpustil späť do vlasti niekoľkých vypovedaných, čo sa aj stalo. Severín sa všeobecne veľmi staral o zajatcov a na jeho príhovor ich bolo mnoho vyslobodených.
V posledných rokoch svojho života veľa hovoril o svojom blízkom skonaní a tiež predpovedal, že sa rimanskí obyvatelia čoskoro navrátia do Talianska a keď sa tak stane, nech vezmú jeho pozostatky so sebou.
Začiatkom roku 482 prepukli u svätého Severína veľké bolesti v boku, zhromaždil okolo seba svojich učeníkov, pobozkal ich a napokon s veľkou zbožnosťou prijal Oltárnu sviatosť. Svoj beh života dokonal v noci zo 7-eho na 8-eho januára.
Šesť rokov po jeho smrti sa jeho predpoveď naplnila - rimanskí obyvatelia sa pod ochranou kráľa Odoakera vrátili do Talianska a vzali so sebou aj neporušené telo svätého Severína. Pochovali ho v Monte Feltre, odkiaľ ho v 9. storočí preniesli k stálemu odpočinku do Neapola.
