%20(1).jpg)
Cirkev každoročne slávi 6. januára slávnosť Zjavenia Pána, pripomínajúc všetkým ľuďom dlho očakávaného Mesiáša. Tých predstavujú traja mudrci, ktorí cestovali z Východu do Betlehema, aby sa poklonili novonarodenému Ježiškovi, ležiacemu v jasliach.
Evanjelium svätého Matúša (Mt 2,11) hovorí: "Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu." Aby sme sa mohli hlbšie ponoriť do významu tejto oslavy, je dobré poznať niekoľko faktov.
Cirkev slávi tri Zjavenia Pána. Keď počujeme výraz "Zjavenie Pána", akosi automaticky si predstavíme sviatok Troch kráľov. Je to prirodzené, pretože slovo zjavenie znamená v gréčtine zjavenie a presne toto sa stalo v betlehemskej maštali. Boh sa prejavuje, "zjavuje sa", "dáva sa poznať" zvláštnym spôsobom v špeciálnej chvíli ako dieťa v Máriinom náručí, vo svojej krehkosti, celému ľudstvu, ktoré je reprezentované mudrcmi, prichádzajúcimi z Východu, ktorí ho vyhľadali a poklonili sa mu.
Cirkev však oslavuje aj ďalšie dve zjavenia nášho Pána počas jeho života ako epifánia. Okrem zjavenia mudrcom, teda zjavenia sa pohanom, sa za zjavenie považuje aj krst Pána, teda zjavenie sa židovskému ľudu a svadba v Káne, keď sa zjavil učeníkom. Všetky tri zjavenia ukazujú Ježiša v jeho božstve.
Zjavenie Pána je druhý najstarší sviatok v Katolíckej cirkvi, hneď po Veľkej noci. Jeho pôvod siaha na Východ, odkiaľ bol v 4. storočí prebratý aj na Západ. Podľa niektorých historických zdrojov si kresťania spočiatku pripomínali tri Zjavenia Pána v rovnaký deň. Vo východnej cirkvi zahŕňal tento sviatok aj narodenie Ježiša Krista. Postupom času sa však význam Zjavenia Pána zmenšil, najmä po pokresťančení Rímskej ríše v 4. storočí, keď sa Vianoce začali oslavovať 25. decembra.
V stredoveku sa Zjavenie Pána čoraz viac stotožňovalo so sviatkom Troch kráľov, až nadobudlo svoj súčasný význam. Katolícka cirkev však naďalej slávi tri Zjavenia Pána, i keď v rôznych dňoch liturgického kalendára.
Dátum sviatku stanovil svätec. Svätý Eusébius z Cézarey sa so svätým Hieronymom zo Stridonu zhodli v štvrtom storočí so svätým Epifanom, že je ťažké určiť presný dátum príchodu mudrcov do Betlehemu a obmedzili sa na poukázanie pravdepodobného časového rozsahu, predtým, ako Ježiš dovŕšil dva roky.
Svätý Augustín z Hippo však vo svojich kázňach na Zjavenie Pána tvrdil, že mudrci prišli do Betlehema trinásty deň po Pánovom narodení, čo je podľa súčasného kalendára 6. januára.
Boli to králi, mágovia, či mudrci? Svätý Matúš, ktorý jediný v Písme opisuje príchod mudrcov, hovorí, že "prišli z Východu". Pre Židov sa Východ vzťahoval na územia Arábie, Perzie alebo Chaldeu. Slovo mudrc predstavoval v perzštine kňaza a mágovia (v gréčtine magói) boli babylonská kňazská kasta. Mudrci, o ktorých sa evanjelista zmieňuje, nedostali božské zjavenie ako Židia a prevdepodobne pestovali tradičné poznanie, spájajúce v sebe prvky, ako napríklad pozorovanie a výpočet nebeských pohybov. Preto boli mágovia postavou bližšie mudrcovi starovekej východnej Ázie. Túžba po poznaní ich motivovala, aby sa zapojili do mesiášskej tradície židovského ľudu a ich túžby po poznaní Boha.
Bola to tá istá tradícia, ktorá mudrcov alebo mágov nazývala kráľmi, ako je napísané v Žalme 72: "Králi Taršišu a ostrovov prinesú mu dary, oddajú mu dane králi Arabov aj zo Sáby. Budú sa mu klaňať všetci králi, slúžiť mu budú všetky národy."
Mudrcov mohlo byť viac. Svätý Lev Veľký a svätý Maximus Turínsky hovorili v 4. a 5. storočí o "troch mudrcoch", zrejme s odkazom na tri dary, opísané evanjelistom. Z prvých storočí kresťanstva existujú zobrazenia, znázorňujúce dvoch, štyroch, šiestich a dokonca aj ôsmich mudrcov. Napriek tomu najstaršia freska z druhého storočia, nachádzajúca sa v jednom z oblúkov gréckej kaplnky v rímskych katakombách Priscilly, Klaňanie sa mudrcov, zobrazuje iba troch.
Mudrci sa mohli dozvedieť o proroctvách, týkajúcich sa narodenia Mesiáša, židovského kráľa, od židovskej komunity v Babylone. Tieto správy, ktoré spomínali objavenie sa hviezdy ako znamenie príchodu veľmi mocného kráľa, ich povzbudzovali, aby pozorovali a nasledovali Betlehemskú hviezdu. Je možné, že mudrci cítili zvláštnu motiváciu podniknúť cestu a stretnúť sa s týmto kráľom, pretože jeho príchod mal znamenať začiatok novej éry.
Pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš z Nazareta uvádza: "Od (rímskych historikov) Tacita a Suetonia vieme, že v čase, keď mal vládca sveta vzísť z Judska, sa šírili špekulácie, očakávanie, ktoré [židovský historik] Jozef Flavius vzťahoval na [rímskeho cisára] Vespaziána, a tak si získal jeho priazeň (porov. De Bello Judaico III, 399-408)."
Boli skutočne len traja? Hoci sa v Písme nespomína štvrtý mudrc, podľa správy Henryho Van Dykeho z roku 1896 s názvom "Múdry muž, ktorý nikdy neprišiel", sa volal Artaban a nemohol ísť do Betlehema s Melchiorom, Gašparom a Baltazárom – menami, ktoré tiež nie sú vo Svätom písme, ale ktoré sa objavili na mozaike zo 6. storočia v kostole v talianskom Ravenne, aby sa poklonili dieťaťu Ježiškovi, pretože sa zastavil, aby pomohol núdznym, vrátane nevinného muža, ktorého mali zabiť Herodesovi vojaci, a svoju cestu mohol obnoviť až po 30 rokoch, po tom, čo utrpel väznenie.
Tento príbeh spomínal vlani aj pápež František: "Podľa príbehu prišiel do Jeruzalema štvrtý mudrc neskoro, práve včas na Ježišovo ukrižovanie – je to krásny príbeh, nie je historický, ale je to krásny príbeh – pretože sa cestou zastavil, aby pomohol tým, ktorí to potrebovali, a dal vzácne dary, ktoré priniesol pre Ježiša. Nakoniec stretol starca, ktorý mu povedal: ‚Veru, hovorím vám: Všetko, čo ste urobili pre jedného z nás najmenších, mojich bratov, urobili ste pre mňa.‘ Pán vie všetko, čo sme urobili pre druhých," zdôraznil.
Melchior je zvyčajne zobrazovaný ako bradatý starý muž s bielou pokožkou, podobne, ako typickí belošskí európski muži, a je to on, kto ponúka Ježiškovi zlato na znak uznania jeho kráľovského titulu. Gašpar zasa predstavuje obyvateľov Ázie a je to on, kto nesie kadidlo na počesť Ježišovho božstva. Baltazár zasa predstavuje mužov z Afriky s čiernou pokožkou a dal Spasiteľovi myrhu, parfum, ktorý sa používal na balzamovanie mŕtvol a ktorý naráža na Pánovo človečenstvo.
Spôsob, akým sú traja mudrci zvyčajne zobrazovaní, odkazuje na etapy ľudského života: mladosť (Gašpar), zrelosť (Baltazár) a staroba (Melchior).
Akou cestou sa vydali traja mudrci? Na toto nám dávajú odpoveď spisy talianskeho objaviteľa Marca Pola nám umožňujú objaviť cestu, ktorou sa traja mudrci vydali z východu do mesta Betlehem, aby uctievali Ježiška. Svätý Matúš vo svojom evanjeliu rozpráva, ako po Ježišovom narodení v Betleheme v Judei za čias kráľa Herodesa prišli do Jeruzalema mudrci z Východu a pýtali sa na židovského kráľa.
Herodes prikázal týmto návštevníkom zo vzdialených krajín, aby pokračovali do Betlehema a vrátili sa so správami o tomto mieste, pretože sa obával, že stratí svoj trón. Po uctievaní Dieťaťa dostali vo sne varovanie, aby sa nevracali k Herodesovi, a tak sa inou cestou vrátili do svojej krajiny (porov. Mt 2,12).
V roku 1298 cestovateľ v diele Cesty Marca Pola, Benátčana, napísal informácie, ktoré zhromaždil počas svojich ciest a ktoré sa týkali troch mudrcov z evanjelia: "V dávnych dobách išli traja králi tej krajiny pokloniť sa istému kráľovi, ktorý sa tam narodil, a priniesli so sebou tri dary, a to zlato, kadidlo a myrhu: zlato, aby vedeli, či je to pozemský kráľ; kadidlo, aby vedeli, či je to Boh; a myrhu, aby vedeli, či je to smrteľný človek."
Počas svojich ciest Marco Polo našiel stopy mudrcov aj v meste Saba (dnešný Saveh, juhozápadne od Teheránu). Podľa miestnej tradície bádateľ opísal, ako sú tam pochovaní mudrci, ktorí prišli uctievať Krista v Betleheme. Cesta z Perzie do Betlehema mohla kvôli Veľkej arabskej púšti ponúknuť iba dve trasy.
Na severe je púšť ohraničená "pozdĺž rieky Eufrat, aby sa dosiahla Edessa, odbočila smerom na Damask a šla po Kráľovskej ceste, ktorej trasa vedie rovnobežne s riekou Jordán a končí v Perzskom zálive", spomína sa v spise. Druhou možnosťou bolo prejsť cez púšť a dostať sa do Petry, hlavného mesta Nabatejcov, ktoré leží pri Mŕtvom mori.
Najpravdepodobnejšie je, že sa vydali prvou cestou, pretože podľa biblického rozprávania navštívili Herodesa, ktorý sa nachádzal v Jerichu, kde mal svoje zimné paláce a z Kráľovskej cesty tejto severnej trasy viedlo k Stredozemnému moru niekoľko komunikačných trás, hlavná z nich smerom k Jerichu.
Ako sa Traja mudrci vrátili? Podľa Matúšovho evanjelia vieme, že tieto tri postavy sa nevrátili tou istou cestou, keďže boli v snoch varovaní pred zlými úmyslami kráľa Herodesa.
Herodes by určite vedel, či sú mudrci späť v Jeruzaleme, ak by sa vrátili domov tou istou cestou, ktorou prišli, pretože ak by obišli židovské hlavné mesto a priblížili sa k Jerichu, miestne kontakty v oblasti kráľovského zimného paláca by ho určite informovali. Aby sa vyhli žiarlivému panovníkovi, cesta späť bola nákladná a trvala dlhšie, a preto sa stala dosť náročnou. Jedinou možnosťou bolo prejsť cez Arabskú púšť.
Južne od Mŕtveho mora viedla Kráľovská cesta do Petry a potom na východ pozdĺž južnej trasy cez Arabskú púšť smerom k strednej Perzii, aby sa tam dostali z Betlehema, prístup k južnej obchodnej ceste Partov [starobylého národa v dnešnom Iráne] viedol cez Patriarchovu cestu, jedinú cestu, ktorá pretína krajinu zo severu na juh a dosiahla Hebron po prejdení Betlehema.
Odtiaľ sa napájala na Cestu korenia na juh od Mŕtveho mora. Tam sa po Kráľovskej ceste dostávalo do Petry. Mudrci mohli zvoliť aj iné kratšie alternatívy, ale znamenali by náročnejšiu cestu s menším počtom obchodných staníc a väčšími rizikami.
