%20(1).jpg)
Matka Františka od Kríža sa vyznačovala predovšetkým ochotou odpúšťať a hrdinsky znášať utrpenie. Na svojej ceste povolania dokázala v tichosti a pokore vytrvať až do konca len preto, že sa vždy utiekala k Bolestnej Matke pod krížom, u Panny Márie nachádzala ochranu a od nej sa učila byť pokojnou vo všetkých skúškach, pomáhať iným niesť starosti a podľa možností ich zmierňovať.
Ctihodná Františka od Kríža sa narodila 24. novembra 1844 ako Amália Streitel v bavorskom Mellrichstadt pri Würzburgu do zbožnej meštianskej rodiny. Bola prvá zo štyroch detí Adama a Franzisky Horhammer Streitelových.
Milé a ochotné dievča už od útleho veku rado premýšľalo o Bohu a chodievalo do neďalekej kaplnky, aby si uctilo sedem bolestí Panny Márie a utrpenie Pána Ježiša. Keď mala deväť rokov, zaujali ju Pánove slová: "A ja, až raz budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe," a prosila Pána Ježiša: "Teraz si predsa vyzdvihnutý zo zeme. Pritiahni ma k sebe!" Vtedy ešte netušila, že jej prosba má byť čoskoro vyslyšaná.
Dvadsaťdvaročná Amália dostala po štyroch rokoch čakania dovolenie od rodičov vstúpiť k františkánkam Panny Márie Hviezdy morskej v Ausburgu, kde v inštitúte už študovala francúzštinu a hudbu. Aj preto tam mladá vzorná sestra, veľkodušná, prostá a zbožná, pôsobila najprv ako učiteľka.
V kláštore čoskoro zistili, že na duchovné a praktické vedenie domu má všetky schopnosti a tak ju poverili úradom predstavenej. Ale nechýbali ani osočovania, ktoré ju učili "stáť pod krížom s krvácajúcim srdcom... Bojovala som proti každej zatrpknutosti vo svojom srdci a všetko som vrúcne vkladala do svätostánku. Musela som byť láskavá k rôznym ľuďom, hoci som mala srdce plné bolesti a dokázala som to len vďaka Božej milosti. Ukryla som sa do uzdravujúcich rán Pána".
Okrem toho roky bojovala s rastúcou túžbou stretnúť sa s Bohom v ešte hlbšej kontemplácii a tak v roku 1882 so súhlasom svojho spovedníka prestúpila do karmelitánskeho kláštora Himmelspforten vo Würzburgu, kde jej Boh čoskoro ukázal, že má sama založiť spoločenstvo, ktoré spojí činný život s kontemplatívnym a v ktorom budú "modlitba a práce ako dvojčatá k odstráneniu duchovnej a sociálnej biedy ľudstva pre víťazstvo cirkvi v duchovne zmätenom svete".
Bol to vnútorný zápas, až po úplné odovzdanie sa do Božích rúk, keď Amália po jedenástich mesiacoch odišla z karmelu, hoci nevedela, čo bude nasledovať. Na niekoľko týždňov sa musela vrátiť domov a znášať pohľady a poznámky ľudí, ktorí mali o nej mienku, že zlyhala.
Jej spovedník ju potom poslal do Ríma a už v roku 1885 matka Františka od Kríža, ako sa už potom volala, spolu s 35 ženami, ktoré sa k nej počas posledných troch rokov pridali, získala od pápeža Leva XIII. uznanie samostatného diecézneho Inštitútu sestier od Bolestnej Matky, kde bola vymenovaná ako generálna predstavená. Komunita zaznamenala rýchly rozkvet nielen v Európe, ale tiež v Spojených štátoch.
Prvé sestry, ktoré samy žili veľmi chudobne, sa starali o chudobných chorých a o siroty. Boli známe ako pokorné, skromné, odovzdané Bohu, zdržanlivé, zbožné a pracovité, dalo by sa povedať, že boli jedno srdce a jedna duša, nepanovala medzi nimi žiadna žiarlivosť. Všetky tieto činnosti sa učili od matky Františky, ktorá pre nich bola vzorom a príkladom. A tiež milovali jej Modlitbu k Bolestnej Matke, ktorú sa sama modlila s veľkou vrúcnosťou a zbožnosťou: Chcem ťa nasledovať, ó moja najsladšia Matka, na každom tvojom kroku, s Ježišom do chrámu, do Egypta, na Kalváriu; chcem zdieľať všetky tvoje bolesti, napodobňovať tvoje cnosti.
Františkiným najbližším spolupracovníkom a dôverníkom bol Mons. George Jacquemin. Od samého začiatku jej pomáhal upevňovať a rozvíjať novú kongregáciu. Ale od roku 1893 prestal byť tento kňaz matke Františke pozitívne naklonený a usiloval sa nielen prevziať duchovné vedenie sestier, ale tiež aj o vonkajšie vedenie rádu.
Objavili sa mnohé nedorozumenia, falošné obvinenia a tiež závisť a tak bola matka Františka, generálna predstavená a zakladateľka rádu, v apríli 1896 nespravodlivo zosadená, čo v sestrách vyvolalo veľkú bolesť a smútok a za jej nástupkyňu bola vymenovaná sestra Johanna Ankenbrandová, ktorá však z lojality odmietla tento úrad prijať.
Matka Františka si však pred ňu pokorne kľakla, sľúbila jej poslušnosť a oddane, bez hnevu, sebaobhajovania či inej rezignácie, zato plná dôvery povedala: "Nechajme veci tak, ako sú. Takto je to dobré. Sám Boh to dovolil." A do svojho denníka si zapísala: "21. novembra 1896 som všetko, celú svoju bytosť obetovala Márii a s Máriou Najvyššiemu. V Márii, nepoškvrnenej Panne, chcem zapustiť korene a podľa Božej vôle byť pretvorená v Máriu. Máriou sa nechať viesť do tajomstva lásky a utrpenia, aby som sa vskutku stala nevestou Ukrižovaného, ktorá sa nevzďaľuje od jeho krvavých nôh, pokým Ukrižovaná láska nepovie: ‚Vystúp vyššie, zaujmi svoje miesto v strede môjho Srdca.‘"
Raz otvorene napísala: "Za žiadnu dušu, ktorá mi bola zverená, som netrpela toľko, ako za svojich nepriateľov. Bolo totiž potrebné, aby sa znovu zjednotili s Pánom." Pritom "prezrádza svoje tajomstvo", keď dodáva: "Aj keď mám silné pokušenie voči... nejakej osobe, po jedinom svätom prijímaní, prijatom na tento úmysel, som od pokušenia často celkom oslobodená... v prítomnosti sviatostného Boha zmiznú aj posledné záchvevy pokušenia."
Viacero sestier chceli po zosadení matky Františky opustiť inštitút a začať s ňou niečo nové, ale Františka pochopila, že to nie je Božia vôľa. Prosila sestry, aby verne pokračovali na ceste v komunite. Aj ona sama chcela v ráde, ktorý založila, ba si priala, aby Mons. Jacquemin zostal duchovným vodcom spoločenstva a tak bol spovedníkom sestier až do svojej smrti v roku 1920.
Matka Františka naňho nikdy nepovedala krivého slova, a ani nič na svoju vlastnú obhajobu. Nasledujúcich deväť rokov žila v ústraní a slúžila v materskom dome v Ríme. Pokorne stála pri novej predstavenej svojimi radami a ako prostá sestra sa riadila tým, čím ju kedysi Pán ako predstavenú poveril: "Nepros o nič iné, než o pokoru. Potom dostaneš všetko, čo potrebuješ."
Až do jej smrti bol jej obľúbeným miestom svätostánok, pred ktorým trávila veľa hodín vo dne i v noci, v tichej adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou, zvlášť v adoračnej kaplnke v neďalekej bazilike svätého Petra, kde sa spolu s Pánom denne obetovala za rozvoj svojho spoločenstva, rozjímala nad krížovou cestou, ponárala sa do Ježišovho utrpenia, z ktorého čerpala silu k bezpodmienečnému odpusteniu a tiež čistú lásku bez výčitiek voči tým, ktorí jej ukrivdili.
Posledných šesť rokov žila v skrytosti v Castel Sant‘ Elia, severne od Ríma, kde pomáhala v novozaloženej materskej škôlke a navštevovala chorých. A hoci ju ľudia nazvali svätou, mnohé novicky ani netušili, že sa v skromnej sestre s láskavým úsmevom na tvári skrýva zakladateľka ich spoločenstva.
"Stojme s Bolestnou Matkou pod krížom, s vierou a dôverou pohliadnime k Ukrižovanému a zakúsime, že v kríži je spása" - toho sa držala matka Františka všade, kam sa pohla. Keď 2. februára 1911 utrpela mozgovú príhodu a prijala pomazanie chorých, zostala posledné dni ako šesťdesiatročná "akoby ponorená v Bohu" až do 4. marca.
Mons. Jacquemin s hlbokým pohnutím hovoril osamote s matkou Františkou pri jej smrteľnej posteli a bol pri nej aj 6. marca 1911, keď pokojne zosnula v kruhu sestier. Pápež Pius X. presne v deň jej smrti schválil konštitúciu kongregácie.
