%20(1).jpg)
Nicola Aubryová bola mladá francúzska katolíčka, žijúca v 16. storočí, ktorá sa stala obeťou duchovných utrpení. Počnúc strašidelným stretnutím s jej údajne zosnulým starým otcom, jej skúšky odhaľujú Božie milosrdenstvo a víťazstvo Pánovej lásky v Najsvätejšej sviatosti. Jej príbeh opísal v knihe Triumf Najsvätejšej sviatosti katolícky kňaz Michael Müller.
Nicola sa narodila v roku 1549 vo francúzskom meste Vervius. Od rodičov získala katolícku výchovu a vzdelanie a keď mala šestnásť rokov, vydala sa za Louisa. Jej život plynul v pokoji, až pokým sa v roku 1565 nevybrala na sviatok Dušičiek na cintorín. Tam si kľakla na hrob svojho starého otca, ktorý zomrel pred dvomi rokmi a začala sa modliť za pokoj jeho duše.
Počas modlitby zrazu uvidela pred sebou muža, zahaleného v dlhom bielom rubáši, ktorý jej povedal: "Ja som tvoj starý otec." Vyľakaná Nicola hneď vstala a utekala domov, kde sa ukryla do kúta. Príbuzní si mysleli, že ochorela, dali jej lieky, ale nič nepomáhalo. Duch ju prenasledoval a neustále trápil.
7. novembra toho istého roku sa jej duch zjavil znovu, teraz už s odkrytou tvárou, v ktorej spoznala tvár svojho starého otca Joachima Villota. "Neboj sa," povedal, "ja som tvoj starý otec." Nicola hneď po tom omdlela a zdalo sa, že je na pokraji smrti.
Počas mdloby jej duch povedal, že musí veľmi trpieť v očistci, pretože počas života sľúbil, že pôjde na niekoľko pútí a náhle bol vzatý zo života bez toho, aby svoj sľub splnil. Požiadal ju, aby s manželom a dvoma jej strýkami Nicolasom a Augustínom vykonali púte, ktoré sľúbil. Tri púte mali byť vo Francúzsku a na štvrtú mali putovať do španielskej Compostelly.
Tiež ju požiadal, aby dala almužnu a slúžiť omše za pokoj jeho duše. A potom jej povedal: "Neboj sa, dieťa moje, modli sa k Bohu a k Panne Márii. Ešte uvidíš úžasné veci, lebo Božie tajomstvá sú veľké."
Keď sa Nicola prebrala z mdloby, vyrozprávala príbuzným všetko, čo jej duch povedal, ale zamlčala slová o púti do Španielska. A naliehala na príbuzných, aby splnili tieto priania. Tí najprv považovali jej slová za dôsledok pomätenej fantázie, ale napokon súhlasili splniť jej žiadosť v nádeji, že Nicola tak opäť získa pokoj v duši.
O dva dni, sa 9. novembra vybral jej manžel a dvomi strýcmi na púť. Nicola ich duchovne sprevádzala a svojim blízkym rozprávala všetko, čo títo traja pútnici povedala a urobili. Nikto jej však neveril, až keď sa pútnici o deväť dní neskôr vrátili, potvrdili pravdivosť všetkého, čo Nicola vravela.
Potom sa slávila slávnostná zádušná omša za pokoj duše jej starého otca a všetci očakávali, že Nicola bude úplne uzdravená. Keď sa ale vrátili z kostola, zistili, že Nicola zmizla. Po dlhšom hľadaní ju napokon našli schúlenú pod posteľou s kŕčovito zovretými rukami.
Až po hodnej chvíli, keď sa konečne spamätala, rozprávala, že sa chystala ísť do kostola, keď ju zrazu chytila neviditeľná ruky, zhodila ju na podlahu a vtiahla pod posteľ. "Boli by ma na mieste zabili, keby ma nezachránila nejaká vyššia moc," povedala a hrozne nariekala.
"Spýtaj sa ducha," navrhla jej matka, "aby ti povedal, čo chce. Sme ochotní priniesť každú obeť, aby sme ti priniesli úľavu." Vtedy sa Nicola priznala: "Môj starý otec mi hovorí, že tí, ktorí boli na púťach, musia ísť aj k svätému Jakubovi do Compostelly v Španielsku. Predtým som o tom nehovorila, lebo som nechcela robiť problémy Ľudovítovi a strýkom. Ale starý otec hovorí, že ma bude mučiť a urobí ma hluchou, nemou a slepou, kým sa púte nevykonajú."
Znepokojení rodičia si stále mysleli, že toto všetko môže byť len dôsledok pomätenosti a vymysleli si jednoduchý plán v domnienke, že ju uspokoja. Manžel Louis a jej dvaja strýkovia prišli k Nicole oblečení ako pútnici, pripravení na dlhú cestu a s láskou sa s ňou rozlúčili. Ale namiesto toho, aby išli do Španielska, čo bolo v zimnom období takmer nemožné, každý z nich odišiel pracovať.
Predstieraní pútnici boli preč sotva hodinu, keď Nicola vykríkla: "Otec, matka, nemáte so mnou súcit? Môj starý otec hovorí, že ma bude mučiť a vytrhne mi všetky končatiny, pretože sa púť nekoná." Matka ju chlácholila: "Nevidela si ich sama, ako sa vydávajú na cestu?" Ale Nicola odvetila, že pútnici sú ešte stále v meste. Louis je v otcovom dome, sedí pri ohni a strýkovia sú v práci.
To, čo povedala, bola doslovná pravda, preto sa rodičia rozhodli poslať po kňaza, aby vykonal cirkevný exorcizmus, aby sa zistilo, či duch pochádza od Boha, alebo nie. Medzitým Nicola upadla do mdloby a keď sa prebrala, povedala: "Môj starý otec hovorí, že ktokoľvek ho chce vyhnať, mal by mať čisté svedomie. Želá si, aby sa tejto úlohy ujal otec Lautrichet."
Jej matka sa hneď vybrala za kňazom a vyrozprávala mu, čo jej povedala dcéra a prosila ho, aby ju - ak je to možné - oslobodil od tohto nepríjemného ducha. Otec Lautrichet to najprv z pokory odmietol, ale napokon podľahol prosbám dobrej ženy. Poradil sa so všetkými kňazmi mesta a na svoju ťažkú úlohu sa pripravil spoveďou, modlitbou a pôstom.
Potom prišiel do domu a za prítomnosti príbuzných a niekoľkých obyvateľov mesta začal exorcizmu. "Kto si? Hovor, prikazujem ti v mene Boha," povedal kňaz chrapľavým hlasom. Duch odpovedal cez pootvorené Nicoline ústa, hlbokým dutým hlasom bez toho, aby čo i len pohol jej perami: "Som od Boha, som od Panny Márie a všetkých svätých v nebi. Som duša Joachima Villota." A potom rozprával, ako bola jeho manželka kedysi tak veľmi chorá, že jej kúpil rubáš na pohreb a sľúbil, že ak sa uzdraví, vykoná púť do Compostelly v Španielsku. Ale jedného dňa po večeri náhle zomrel bez toho, splnil svoj sľub a hovoril aj o strašných utrpeniach, ktoré musel pretrpieť v očistci.
Manželka zosnulého bola tiež prítomná a potvrdila pravdivosť duchových slov. Kňaz sa potom pýtal, či je naozaj nutné, aby sa táto dlhá púť vykonala, na čo duch odpovedal: "Absolútne nevyhnutné." Bol november, vládlo chladné počasie a najmä bola doba, keď sa Francúzsko ocitlo v revolúcii. Rodičia sa rozprávali s kňazom na túto tému, keď ich duch prerušil: "Neviete, že sa táto púť dá zmeniť na nejaký iný dobrý skutok?" A vymenoval možnosti, ktoré v kňazovi vyvolali silné podozrenie, že to nebol duch Joachima Villota.
Okrem neho tam bol aj kňaz Lourdet, ktorý povedal: "Sotva môžem uveriť, že si duša Joachima Villota. Nie si snáď anjel?" Duch odpovedal: "Áno, som dobrý anjel zosnulého."
"Dobrý anjel!" zvolal kňaz, "ťažko tomu uverím, dobrí anjeli sa nikdy nezmocňujú násilím ľudského tela a nemučia Božie deti."
"Nezmocnil som sa Nicolinho tela," odpovedal duch, "hovorím len cez jej ústa. Robím to s Božím dovolením. Svätým sa musí slúžiť a sľuby, ktoré skladáme, sa musia splniť."
"Ale ty si v jej tele, keďže hovoríš jej ústami," povedal kňaz. "To, čo hovoríš o službe svätým je lož. Nehľadajú vlastnú česť, túžia len po Božej cti, je teda jasné, že nie si duša Joachima Villota, ani dobrý anjel, ale zlý duch, démon pekla." Duch po týchto slovách stíchol a Nicola omdlela.
Kňazi sa po porade rozhodli poslať po učeného a svätého misionára otca de Motta a požiadali ho, aby vyhnal ducha. Keď otec de Motta získal od generálneho vikára splnomocnenie na vykonávanie exorcizmu Cirkvi, 26. novembra prišiel Vervinsu. Keď vošiel do domu Nicoly, úbožiačku hneď začal trápiť zlý duch tak hrozne, že ju ledva dokázalo udržať šesť silných mužov.
Zlý duch prezrádza, prečo posadol Nicolu a kto ju preklínal
"Prikazujem ti v mene živého Boha, aby si povedal, kto si," začal otec de Motta exorcizmus.
"Som dobrý anjel Joachima Villota," odpovedal duch.
"Nie, najprv si povedal, že si Nicolin starý otec, ale to nie je pravda, pretože jedno telo sa nezmocní druhého. Potom si povedal, že si duša Joachima Villota, ale to tiež nie je pravda, lebo ľudská duša sa nikdy nezmocní iného tela. Ďalej si povedal, že si dobrý anjel Joachima Villota, ale to je takisto lož, dobrí anjeli sa nezmocňujú tiel ľudí, aby ich mučili, ako si to urobil ty. Nie si teda ľudská duša, ani anjel, ale klamársky duch, pekelník."
"Nie som v jej tele," hovoril duch, "som len blízko nej."
"Klameš, v skutočnosti si v jej tele a trápiš ju. Zaprisahám ťa teda týmito svätými evanjeliami," položil kňaz ruky na svätú knihu, "vyznaj pravdu, si pekelný démon." Zlý duch mlčal. Nakoniec ho odhalili, bol to naozaj diabol. A Nicola znovu omdlela.
O niekoľko dní, priniesli tretieho decembra šiesti silní muži Nicolu do kostola. Ctihodný otec de Motta, opäť pripravený modlitbami a pôstom, začal prvý verejný slávnostný exorcizmus. Kostol bol preplnený nielen katolíkmi, ale protestantami. Otec de Motta začal s exorcizmami, ktoré sa používajú pri krste.
"Ho! Ho!" začal sa posmievať diabol, "chceš ma pokrstiť? Žiadne tvoje exorcizmy ma z tohto stvorenia nevyženú." No pohľad na Nicolu, ktorej telo sa krútilo ako had, naznačovalo, že tieto exorcizmy diabla strašne trápia.
Nicole potom začali praskať kosti, akoby sa jej lámali končatiny. Prítomní boli zdesení, nedokázali sa na ňu pozerať. Diabol sa potom otočil k protestantom a nazval ich svojimi priateľmi, deťmi a vernými služobníkmi a vysmial sa im, že kvôli nemu porušili prísahu, ktorú si dali, že už nikdy nevstúpia do katolíckeho kostola.
Otec Motta pokračoval otázkami, prečo nariadil slúžiť omše a modlitby, konať púte a dávať almužny. Duch odpovedal, že vedel, že keby povedal Nicole, aby zabila svojich rodičov, či aby spáchala nejaký iný ťažký zločin, neposlúchla by ho a hneď by bol odhalený. "Ale neprezradím sa, kým nebudem k tomu nútený. Keby ma poslúchli, niesli by ma víťazoslávne na svojich pleciach. Mojou úlohou je klamať a klamať; inak by som nebol démon."
Potom priznal, že preto žiadal od Nicoly prameň jej vlasov, či kus šiat, lebo chcel s ňou uzavrieť zmluvu a takto získať moc nad jej dušou. "Ale tá úbožiačka nesúhlasila, pretože teraz vie, že som diabol."
Nasledujúci deň pomáhali počas exorcizmu dvaja kňazi. Jeden z nich niesol relikvie, medzi ktorými bola čiastočka Svätého kríža a druhý niesol Najsvätejšiu sviatosť. Kňaz de Motta prosil ľudí, aby sa s ním vrúcne modlili a začal recitovať litánie, potom čítal štyri evanjeliá a exorcizmus, predpísaný Cirkvou. Keď ukázal na relikvie a Najsvätejšiu sviatosť, povedal: "V mene a mocou nášho Pána Ježiša Krista, skutočnou prítomnosťou jeho tela a krvi v Oltárnej sviatosti, ti prikazujem, zlý duch, aby si odišiel z tela tohto Božieho stvorenia!" Diabol sa pri týchto slávnostných slovách strašne krútil, zúril, štekal, reval a zavýjal. A keď sa Eucharistia priblížila k Nicole, jej telo zrazu hrozne opuchlo, oči takmer vyliezli z jamiek, jazyk mala vyplazený a tvár mala zdeformovanú.
Exorcizmus však pokračoval a diabol nakoniec priznal, že je Belzebub. Otec de Motta potom podľa predpisu rituálu napísal toto meno na niekoľko papierikov a spálil ich v plameni posvätenej sviečky. Kým tak robil diabol zavýjal a kričal, akoby trpel najväčšími mukami.
diabol potom počas jedného z exorcizmov obvinil niektoré prítomné ženy zo zločinu čarodejníctva a tie hneď, ako si vypočuli toto obvinenie, okamžite odišli. Verejne vypovedal aj všetky hriechy niektorých zlých katolíkov a protestantov a potom ich posmešne nazval svojimi priateľmi a deťmi. "Áno, ste moji priatelia a ja som váš pán!"
Keď mu bolo inokedy prikázané, aby povedal dôvody, prečo mu bolo dovolené zmocniť sa Nicoly, povedal: "Asi pred štyrmi rokmi sa Nicola išla prejsť so svojou malou sestrou Izabelou. Izabela mala na krku ruženec, ktorý jej dala matka. Išli do domu susedky (povedal jej meno) a ruženec Izabele ukradli. Keď sa vrátili domov, matka si všimla, že nemá ruženec a v záchvate hnevu preliala Nicolu: ‚Nech ťa vezme diabol!‘ kričala. ‚Keby si zostala doma, ruženec by sa nestratil.‘ Odvtedy som mal nad Nicolou moc." A dodal, že často sa ju snažil ukradnúť, lebo mu ju dala matka. Niekedy Nicolu zhodil, aby ju zabil, navádzal ju vravieť hlúpe a zlé slová, či aby ukradla peniaze svojmu starému otcovi, alebo aby okradla rodičov o peniaze, oblečenie, mäso, maslo - všetko, čo sa jej dostalo pod ruku - a potom to dala susedom, ktorých mená spomenul.
"Nebolo mi dovolené zmocniť sa Nicoly, kým mi ju nedal jej manžel," pokračoval diabol a otočil sa k Luisovi: "Nepamätáš si, ako si raz preklínal svoju ženu a prial si, aby ju vzal diabol? Odvtedy ju ovládam a trápim."
"Teraz, ako si sa jej zmocnil, ju okamžite opustíš, lebo vyzná svoje hriechy a prosí o odpustenie Boha, manžela a rodičov. Vráti aj všetko, čo ukradla," povedal kňaz.
"Dám si pozor, aby sa nemohla vyznať," odpovedal diabol, "lebo skôr, ako ju opustím, urobím ju ohluchnutou, nemou a slepou." Nicola potom upadla do zvláštnej neprirodzenej letargie.
Na druhý deň kňaz nabádal ľudí, aby sa modlili za nešťastnú ženu; potom jej priložil relikviu Svätého kríža k očiam a hneď sa jej otvorili. Potom priložil svätú relikviu k jej ušiam a sluch sa jej obnovil. Nakoniec jej priložil relikviu k perám, hneď sa jej rozviazal jazyk a s veľkou vrúcnosťou začala chváliť Boha. Potom sa vyznala a poprosila o odpustenie svojho manžela aj rodičov. Stále však nebolo všetkému koniec. Božím dopustením sa diabol o týždeň neskôr zasa zmocnil Nicoly a mučil ju.
Keď mu exorcista prikázal, aby povedal dôvod tohto nového posadnutia, diabol nenávistne odpovedal: "Aha! Chystáš sa proti mne použiť silnejšie zbrane! Dobre! Aj ja použijem proti tebe silnejšie prostriedky. Zavolám si na pomoc všetkých diablov pekla!"
"A ja volám nebeských anjelov, aby mi pomohli. Nebojím sa ani teba, ani Lucifera, ani všetkých duchov pekla!" povedal kňaz a démon zreval, po čo Nicola znovu omdlela, oslepla, onemela a ohluchla.
Otec de Motta sa znovu pokúsil vyhnať diabla priložením relikvie kríža, no teraz sa mu to nepodarilo. Začal sa teda modliť a povzbudzoval veriacich, aby sa modlili spolu s ním. Potom, inšpirovaný Duchom Svätým, sa rozhodol vyhnať diabla pomocou Najsvätejšej sviatosti. Priložil ju Nicole na pery a pekelné kúzlo bolo hneď zlomené. Nicola sa prebrala k vedomiu a zbožne prijala sväté prijímanie. Tvár sa jej hneď rozžiarila a mala anjelskú podobu. Všetci, ktorí ju uvideli, boli naplnení radosťou a úžasom a srdečne dobrorečili Bohu.
Masima - Verím a Dôverujem
