%20(1).jpg)
Púť k Panne Márii z Liesse v Pikardii nesiaha ani do dvanásteho storočia, a predsa je vo Francúzsku veľmi slávna. Pôvod sochy Panny Márie, ktorá zdobí toto posvätné miesto, je obdivuhodný aj preto, že zachovaná tradícia nesie veľmi výraznú orientálnu pečať.
Všetko sa začalo v roku 1134 v meste Ascalon, vzdialeného od Jeruzalemu dvadsať kilometrov, kde križiaci bojovali Saracénom. Križiakov viedol v tomto boji tretí jeruzalemský kráľ Foulques d‘ Anjou a bránili Kristov hrob, ktorý dobyl Godefroy de Bouillon. Statoční vojaci sú v skutočnosti rytieri Rádu svätého Jána Jeruzalemského a vychovaní vrúcnymi slovami francúzskych kazateľov prisahali, že sa pridajú k hrdinskej križiackej výprave.
Boli však v menšine, niektorí boli zabití, iní zranení a ďalší sa stali obeťami moslimskej pasce a padli do ich rúk. Medzi nimi boli aj traja mladí Francúzi Jehan, Hector a Henri z kraja Laon a krátko po zajatí boli odvedení do egyptskej Káhiry, kde ich zatvorili do tmavej veže.
Zatvorení v tmavom priestore, ďaleko od vlasti, bez akýchkoľvek správ o rodičoch boli veľmi nešťastní. Aby však neprepadli zúfalstvu, volali k Bohu o pomoc a navzájom sa povzbudzovali: "Vari nie je náš Boh všemohúci? Ak sa mu zapáči vyslobodiť nás, nezastavia ho ani všetci moslimovia sveta." A presne toto sa stalo zázračným spôsobom, ale kým k tomu došlo, rytieri ešte museli veľa trpieť.
V Egypte si sultán El-Afdal, nadšený z "dobrého úlovku kresťanov", mädlil ruky, dá im trochu času, aby vo väzení stratili odvahu a potom im predloží tie najlákavejšie vyhliadky, aby ich takto zviedol k odpadlíctvu.
Traja mladíci však boli hluchí k šumu zlata a hlasu ctižiadostivosti, ktoré im sultán tak lákavo predkladal. Znechutený, že jeho očakávania vyšli nazmar, poslal za nimi najslávnejších duchovných učiteľov: "Choďte sa pozrieť na troch zajatcov. Snažte sa ich presvedčiť, aby sa stali moslimami a dobre vás odmením." Poslovia teda vstúpili do väzenia a obratne sa snažili získať sympatie mladíkov tým, že o nich prejavovali záujem. Reč sa postupne zvrtla na náboženstvo.
Lenže aj oni "narazili". Z mladíkov sa vykľuli prefíkaní teológovia a v debate o náboženstve obhajovali kresťanstvo rovnako dobre, ako to často robili so štítom a kopijou v ruke.
Sultán zúril. Považoval za svoju povinnosť zbaviť zajatcov cti a jeho odpor sa stupňoval s odporom mladých bojovníkov. Prisahal, že rytieri svätého Jána budú nasledovať zástavy proroka, aj keby ho to malo stáť polovicu Egypta. A rozhodol sa použiť prefíkanú zbraň.
Poslal za nimi svoju dcéru Ismeriu, krásnu, cudnú a vzdelanú princeznú, aby im povedala, aké strašné tresty ich čakajú. Rytieri ju privítali úctivo, ale jej slová odmietli s rozhodnou odvahou mužov, ktorí prijímajú mučeníctvo. Hoci ich princezná lákala mešcom zlatých mincí, vysvetlili jej svoju vieru tak presvedčivo, že sa táto moslimská dievčina vážne zamyslela nad Ježišom Kristom a jeho blahoslavenou Matkou.
"Pohľad na krásnu postavu Panny Márie napĺňa srdcia takou veľkou radosťou (po francúzsky liesse), že sa to slovami nedá vyjadriť," rezonovali v princeznej slová rytierov a prebudila sa v nej zvedavosť. "Chcem takú sochu vidieť," prehlásila a mladíci jej sľúbili, že jednu vytesajú.
Keď sa zvečerilo, rytieri sa s veľkou vrúcnosťou modlili a prosili Pána a Božiu Matku o pomoc. Prebudilo ich oslnivé svetlo, ktoré žiarilo z prekrásnej sochy. Z jej dreva sa šírila nebeská vôňa. Užasnutí hneď padli pred sochou na kolená a s mimoriadnou radosťou ju uctievali a nazvali ju Notre Dame de Liesse - Panna Mária radosti.
Na svitaní prišla do žalára princezná Ismeria a keď zočila nádhernú sošku, zostala meravo stáť na mieste, premožená neopísateľným dojmom. Potom, keď jej rytieri povedali o svojej modlitbe a zázračnom zjavení sa sošky, princezná zvolala: "Toto mohol urobiť jedine Boh. Je vaše náboženstvo pravé? Dajte mi vašu sochu a stanem sa kresťankou."
Križiaci sa s ťažkým srdcom rozlúčili s úžasným obrazom, no mysliac si, že obrátenie princeznej by mohlo byť ovocím ich obety, jej dali so slovami: "Vezmi si ju, ale len pod podmienkou, že nebude znesvätená." Ismeria si skryla vzácny predmet pod bohaté šaty a s radosťou si ho odniesla do svojej komnaty, kde ho ukryla.
Nasledujúcu noc sa jej v sne zjavila Panna Mária: "Ver mi, modlila som za teba a môj Syn a Pán si ťa uráčil vybrať za svoju vernú a milovanú služobnicu. Vyslobodíš mojich troch zbožných rytierov z väzenia, budeš pokrstená a skrze teba bude Francúzsko obohatené o nevýslovný poklad, dostane nespočetné milosti, moje meno sa skrze teba stane slávnym a neskôr ťa navždy prijmem do raja."
Ismeria sa vďaka tejto milosti rozhodla stať kresťankou a opustiť krajinu neveriacich. Zasvätila do svojho plánu mladých križiakov a uprostred noci, keď stráže spali, vypustila zo žalára väzňov. Pod plášťom ukrývala zázračnú sochu a všetci sa rozbehli do tmy Káhiry s cieľom čo najskôr ju opustiť zo strachu, že ich budú prenasledovať.
Došli až k rieke Níl, tam nasadli do člna a preplavili sa na druhý breh. Potom pokračovali v ceste, stále utekali, nečudo, že boli neskôr unavení a museli si oddýchnuť. Len čo sa uložili na trávu, okamžite hlboko zaspali.
Ako prvá sa zobudila princezná, pretierajúc si oči nespoznávala krajinu nílskych brehov a užasnuto pozerala na malú fontánu neďaleko nej. Okolo práve prechádzal pastier, hrou na gajdy viedol svoje stádo. Jeho hudba prebudila aj rytierov a s rovnako užasnutí sa pýtali pastiera: "Kde sme?"
"V Liance," odpovedal pastier, "blízko hradu Marchais neďaleko Laonu." Križiaci sa nestačili čudovať. Marchais bolo miesto, kde žila ich matka. Hneď vstali a za rozhovoru s pastierom sa uberali domov. Z radosti, že sú na ceste k rodinnému hradu, zabudli na princeznú. Tá si myslela, že len niekam "odbehli", no keď sa nevracali, snažila sa ich dobehnúť. Keď ich dobehla, zistila, že v uponáhľanosti celkom zabudla na sochu. "Moja socha!" zvolala.
Napriek tomu, že prešli hodný kus cesty, všetci sa zaraz obrátili a vrátili sa k fontáne, kde našli Pannu Máriu čiastočne pokrytú vodou. Ismeria ju z nej hneď vytiahla. Počas cesty sa medzi sebou rozprávali: "Panna Mária nás zachránila, ako jej prejavíme svoju vďaku?" Padol návrh, aby jej postavili kaplnku. Pôda v Marchais bola močaristá, dúfali, že predsa len nájdu pevnú zem.
Keď prešli cez hradnú záhradu, socha oťažela a každým krokom bola ťažšia, takže bolo nemožné ju ďalej niesť. Vtedy pochopili význam tohto nového zázraku: "Tu chce mať Panna Mária svoju kaplnku." A keď sľúbili, že sa tak stane, socha sa vrátila do svojej predošlej hmotnosti.
Mladíci, pokračujúc v ceste si hovorili, že musia jemne varovať svoju matku na ich návrat, aby od radosti, že ich znovu vidí, nezomrela od radosti. Veď dosiaľ verí, že sú väzňami v Egypte. Keď sa potom stretli so svojou matkou, ďakovali Panne Márii, že im dopriala túto radosť.
Sochu umiestnili blízko fontány a keď sa ju na druhý deň vrátili navštíviť, zistili, že socha zmizla. S bolesťou ju hľadali a našli ju v záhrade, presne na tom mieste, kde tak zázračne oťažela a kde jej sľúbili postaviť kaplnku.
Svoj sľub dodržali a miesto s novou kaplnkou a sochou Panny Márie nazvali Notre Dame de Liesse. Socha časom vykonala mnoho zázrakov a pritiahla toľkých pútnikov, že okolo kaplnky vyrástlo malé mestečko.
Princezná Ismeria, poučená v kresťanskom náboženstve, prijala 8. septembra 1134 z rúk biskupa z Laonu Bartolomeja de Vir krst, pri ktorom prijala meno Mária. Žila sväto po boku matky rytierov v Marchais. Keď zomrela, pochovali ju v kaplnke.
Jej bazilika bola postavená koncom trinásteho až začiatkom pätnásteho storočia. Prvú kaplnku, ktorú bratia postavili v roku svojho návratu, rýchlo prerástli davy pútnikov. Podľa starých dokumentov bola prvá svätyňa v Liesse postavená z kameňov, ktoré zostali zo stavby neďalekej katedrály v Laone. Na jednom z portálových kameňov bol kedysi vyrytý nápis: "Ako pamätník ich zbožnosti a vďačnosti Panne Márii bol tento svätý chrám postavený v roku 1134 rytiermi z Eppesu." V roku 1384 ju prestavili a v roku 1480 rozšírili.
V novembri 1568 vojská protestantského kniežaťa Oranžského vyplienili dedinu a jej kostol, rozbili sochy a odstránili zvony. Kostol napokon podpálil a jeho obnova sa začala o deväť rokov neskôr.
Božia Matka má, žiaľ, vždy svojich protivníkov a aj počas Francúzskej revolúcie bola prenasledovaná. Jej socha bola spálená a jezuitom sa podarili zachrániť iba jej popol, ktorý potom v roku 1877 previezol do Montrealu otec François de Sales Cazeau a uložil ho do podstavca kópie sochy, teraz už však bielej. Odvtedy sa kostol stal oficiálnym pútnickým miestom zasväteným Panne Márii.
Bože, ktorý si priniesol radosť svetu vtelením Krista, svojho Syna, daj nám, ktorí si uctievame jeho Matku ako príčinu našej radosti, milosť nasledovať tvoje prikázania a upriamiť svoje srdcia na pravú nebeskú radosť. Prosíme ťa o to skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.
