Nepomohli ani vyhrážky, aby porušili spovedné tajomstvo

Spovedník je služobníkom Božieho odpustenia. Vzhľadom na posvätnosť a veľkosť tejto služby, ako aj na úctu, aká patrí ľudskej osobe, Cirkev vyhlasuje, že každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali – toto spovedné tajomstvo je za každých okolností nedotknuteľné (KKC 1467, KKP kán. 983).

Vernosť spovednému tajomstvu môže byť pre kňaza veľmi náročná, zvlášť vtedy, keď je vystavený tlaku zo strany štátu či vrchnosti. Tento zápas nie je ničím novým, pretrváva už storočia. 

Veľmi známym spovedníkom je svätec, ktorého sochu môžeme vidieť na mnohých mostoch v susedných Čechách a ktorý je patrónom spovedného tajomstva. Svätý Ján Nepomucký študoval po svojom kňazskom svätení cirkevné právo, ktoré zakončil doktorátom. V roku 1839 menoval pražský arcibiskup Ján z Jenštejna tohto uznávaného teológa a právnika za svojho generálneho vikára.  

Samotný arcibiskup sa nachádzal v ťažkej pozícii, kráľ Václav IV., známy svojou loveckou vášňou a opilstvom bažil po moci a chcel do svojej právomoci prevziať aj menovanie biskupov a odovzdávanie cirkevných úradov. Kvôli tomu vznikali búrlivé výmeny názorov medzi kráľom, svetským predstaviteľom moci a arcibiskupom, zastupujúcim Cirkev. 

Ešte väčším tŕňom v kráľovom oku bolo to, že si jeho manželka vybrala za svojho duchovného vodcu Jána Nepomuckého. Kráľovná sa pravidelne a často spovedala, čím u kráľa vzbudila podozrenie a zvedavosť, aké tajomstvá mu v spovedi zveruje. Preto mu, túžiacemu po moci, prišiel cirkevno-politický spor vhod.

Požiadal Jána Nepomuckého, aby mu povedal, k čomu sa jeho manželka v spovedi priznala, čo kňaz rezolútne odmietol a tým kráľa Václava IV. poriadne rozhneval. Vo svojom hneve ho dal uväzniť a mučiť a potom prikázal zhodiť jeho znetvorené telo z Karlovho mostu do Vltavy a utopiť ho. Tento spôsob trestu smrti bol v stredoveku bežný pre duchovenstvo. Voda však zázračným spôsobom vyplavila mŕtve telo na breh a ľudia začali tohto odvážneho kňaza uctievať ako svätca a jeho úcta sa veľmi rýchlo rozšírila aj za hranice krajiny.

Don Mateo Correa Magallanes bol v roku 1927 počas pretrvávajúceho prenasledovania Cirkvi v Mexiku, uväznený proticirkevnou vládou len preto, že udelil jednej chorej žene sviatosť pomazania chorých. To stačilo na to, aby bol obvinený z toho, že patrí ku "cristeros", katolíckym mužom a ženám, ktorí sa bránili proti prenasledovaniu Cirkvi za vlády mexického prezidenta Plutarca Elíasa Callesa.

2. februára 1927 žiadal generál Eulogio Ortiz kňaza Correa, aby vyspovedal niekoľkých uväznených členov cristeros. Dôvod toho, čo vyzeralo spočiatku ako humánne gesto zo strany nepriateľsky naladených mocnárov voči kresťanom, sa čoskoro ukázal, keď generál žiadal kňaza, aby mu prezradil, z čoho sa odsúdení spovedali.

Don Matteo, ktorého pápež svätý Ján Pavol II. blahorečil 22. októbra 1992 ako mučeníka spovedného tajomstva a 21. mája 2000 ho prehlásil za svätého, však v žiadnom prípade nebol ochotný prezradiť čo len slovko. A keď to "nešlo po dobrotky", generál mu priložil k hlave zbraň, aby ho donútil k prezradeniu spovedného tajomstva, ale kňaz ani tak nič nevyzradil. 

Pretože zostal verný a naďalej odmietal porušiť spovedné tajomstvo, 6. februára priviedli nezlomné kňaza na svitaní do blízkosti cintorína na okraji mesta Durango, kde ho generál Ortiz vlastnoručne popravil výstrelom do hlavy. 

Peruánsky rehoľník Pedro Marieluz Garcés pochádzal z majetnej rodiny. V šestnástich rokoch sa rozhodol vstúpiť ku kamiliánom a o dva roky neskôr zložil osemnásťročný Pedro rehoľné sľuby. Až do svojho kňazského svätenia žil v kláštore v Lime a potom mu bola zverená farnosť.

V roku 1825 vtrhli do Limy chilsko-argentínske jednotky, aby oslobodili Peru spod nadvlády Španielov. Vtedy sa 41-ročný Pedro postavil na stranu španielskeho vicekráľa, čím si zaslúžil menovanie za vojenského kaplána kráľovskej gardy. Spolu so španielskymi vojakmi zažil víťazstvá aj porážky, a došiel s nimi až ku poslednej porážke 9. decembra 1824, v bitke pri Ayacucho. 

Španielsky vicekráľ kapituloval, no niektorí vojaci, ktorí sa nechceli vzdať, sa pod vedením Rodila y Campilly stiahli do pevnosti Fortaleza del Real Felipe, v zátoke pri meste Callao. Generálporučík Rodil v nádeji na španielsku pomoc dlhé mesiace bránil túto pevnosť v Južnej Amerike.

Jeho spôsob velenia však bol krutý, čím si vyslúžil povesť nemilosrdného tyrana. Medzi obkľúčenými sa nachádzal aj kňaz Marieluz a pretože vojaci veľmi trpeli, vznikli medzi nimi nepokoj a vzbura. Po roku okupácie došlo v septembri 1825 v pevnosti sprisahaniu dôstojníkov, ktoré však generálporučík Rodil odhalil a hneď dal týchto trinásť dôstojníkov uväzniť. A hoci popierali akékoľvek sprisahanie, nariadil ich popravu.  

K väzňom mohol vojsť iba otec Marieluz, aby ich vyspovedal a pripravil na smrť. Potom boli zastrelení. Generál mal však pochybnosti, či odhalil všetkých vzbúrencov, preto žiadal "v mene kráľa" od kňaza, aby mu prezradil, z čoho sa mu popravení spovedali. Vojenský kaplán to však rázne odmietol, pričom sa odvolal na spovedné tajomstvo. Rodil ho nato obvinil, že jeho mlčanie je zradou voči kráľovi, vlasti aj voči nemu, ako predstavenému a kňazovi sa vyhrážal.

Ten však rozhodne povedal: "Ja som verný kráľovi, vlajke a svojim predstaveným, ale nikto nemá právo odo mňa žiadať, aby som zradil Boha. V tejto veci nemôžem poslúchnuť." Rozhnevaný generál potom rozkázal štyrom ozbrojeným vojakom, aby namierili nabité pušky na kňaza, ktorému prikázal si kľaknúť a kričal: "V mene kráľa ťa naposledy žiadam, hovor!" Kamiliánsky rehoľník však pokojne odvetil: "V mene Božom, nemôžem hovoriť." O niekoľko sekúnd zomrel ako mučeník spovedného tajomstva, usmrtený zbraňami vojakov.

Masima - Verím a Dôverujem