%20(1).jpg)
Otec chudobných, či apoštol Madridu sú tituly, ktoré zdobia korunu nebeskej slávy José Maria Rubio y Peralta, u nás pomerne málo známeho svätého jezuitu. Vzdelaný kňaz, ktorý získal licenciát z cirkevného práva mal otvorené srdce, svoju lásku a svoje sily dával všetkým núdznym.
Boh požehnal manželom Franciscovi Rubiovi a Marcedes Peralta, žijúcim v obci Dalías v provincii Almeria, trinásť detí. Prvým z nich bol José, ktorý sa narodil 22. júla 1864, a ku ktorému sa viaže zaujímavá predpoveď jeho starého otca: "Ja čoskoro zomriem, ale tí, ktorí ma prežijú, uvidia, že z tohto dieťaťa vyrastie veľký človek a urobí veľa pre Boha."
Rubiovci sa každý deň zbožne modlili ruženec. V tejto atmosfére nežnej oddanosti Márii si mladý José začal rozvíjať základy svätého života - pokoru, jednoduchosť, lásku k nášmu Pánovi, nesebeckosť, poslušnosť, ducha obety a štedrosť. Mal veľkú úctu k Najsvätejšej sviatosti a keď sa stalo, že našiel kostol zatvorený, prosil o kľúč, aby mohol spríjemniť čas Ježišovi Kristovi a nebol tak v chráme sám.
José oplýval vysokou inteligenciou a tak sa rodičia po porade s jeho strýkom, kanonikom, rozhodli dať študovať ho na gymnázium. Neskôr, keď u svojho syna vypozorovali dar povolania, poslali ho na štúdium do seminára. V roku 1878 sa José ocitol na pôde seminára v Granade, kde sa ho ujal profesor a kanonik Joaquin Torres Asensio, ktorý bol neskôr poslaný do Madridu, kam ho José v roku 1886 nasledoval.
Po skončení seminára v Madride bol 24. septembra 1887 vysvätený za kňaza a tiež tam 12. októbra 1887 slúžil svoju primičnú svätú omšu.
"Vážne sa chceš odovzdať Bohu?" pýtal sa už ako kňaz potenciálnych uchádzačov o kňazské rúcho. "V tom prípade najskôr zo všetkého uznaj svoju slabosť, pretože najkrajší spôsob vzdávania úcty Pánovi sa začína odo mňa samého, vtedy, keď viem, že som malý, bezvýznamný a úbohý. Vtedy sa najlepšie ukazuje to, že pokora je pravda, lebo pravda sa nikdy tak nevyníma ako vtedy, keď uznávame svoju vlastnú ničotu, prečo žijeme a čím sme. Nestačí však uznať vlastnú malosť, musíme ešte uznať Božiu veľkosť." Tieto slová, ktoré kládol mladíkom na srdce, neboli iba slovami, ale skutočnosťou, prežitou na vlastnej koži v seminári.
Keď ako novokňaz začal slúžiť v Chinchóne, tamojší farníci už vtedy v ňom videli svätca. Otec Jozef prechovával veľkú lásku k chudobným a rozdával im zo svojho všetko, čo presahovalo jeho nutné životné minimum. Stal sa vyhľadávaným spovedníkom a získal aj detské srdcia.
Podobne si počínal aj v Estremere, kam bol preložený v roku 1889. Aj tam kľačal do neskorých nočných hodín pred svätostánkom, učil deti z chudobných rodín a staral sa bezdomovcov. Popritom mu zostalo ešte dosť času na štúdium a v roku 1888 získal titul z teológie a o rok neskôr, v roku 1897 doktorát z teologického práva v Tolede.
Miestny biskup chcel schopnosti mladého kňaza ešte hlbšie využiť a tak ho v roku 1890 menoval spirituálom a profesorom metafyziky, latinčiny a pastoračnej teológie v seminári, kde mladý kňaz žil pred niekoľkými rokmi ako bohoslovec. Okrem toho duchovne viedol sestry svätého Bernarda a vykonával funkciu biskupského notára.
Otec Rubio sa v roku 1904 vydal na púť do Ríma a Svätej zeme. Obe miesta naňho silne zapôsobili a po týchto návštevách došiel ku konečnému rozhodnutiu - svoju skrytú lásku k jezuitskému rádu premenil v otvorené prihlásenie sa k odkazu svätého Ignáca z Loyoly. V októbri 1906 vstúpil ako novic do Tovarišstva Ježišovho v Granade. Počas noviciátu si naďalej prehlboval vzdelávanie, viedol ľudové misie a dával rekolekcie.
Po dvoch rokoch zložil časné sľuby a predstavení ho preložili do Sevilly, kde sa stretol s Franciscom de Paul Tarínom a Tiburciom Arnaizom a vykonával rôzne povinnosti vrátane spovedí a pomoci chorým. Každý večer sa modlil pred Najsvätejšou sviatosťou s členmi Spoločnosti nočnej adorácie. Dostal na starosť aj vedenie Mariánskej družiny mládeže, Apoštolát modlitby či večernú školu pre robotníkov.
Veriaci ho vyhľadávali pre jeho zbožnosť a dobrotu, s akými ich viedol po kľukatých životných cestách. Mali ho radi aj preto, že sa "na nič nehral", ani si ich nechcel získať lacným podlizovaním a povoľnosťou. Otec José sa rád riadil heslom, ktoré kedysi povedal svätý František Saleský: "Viac múch sa podarí chytiť na kvapku medu, než na plný sud octu."
Večné sľuby zložil 2. februára 1917, pred ktorými trávil istý čas v Manrese, odkiaľ ho provinciálny predstavený José María Valera povolal do Madridu, kde sa potom natrvalo usadil v madridskej ulici Rue de la Flor. Tam sa jeho povesť viac upevnila. Veriaci o ňom vraveli, že sväté omše slúži ako keby sa s niekým rozprával. Ale tiež videli, že otec José v plnej miere žije všetko, čo hlása z kazateľnice.
Pred jeho spovednicou stáli davy kajúcnikov, a keď nespovedal, často ho bolo vídať v predmestských farnostiach Madridu, či jeho okolí, viesť misie, alebo pomáhať chudobným. Títo úbožiaci sa tešili, že padre José im hmotne pomáha, ale ešte väčšiu radosť mali z toho, že sa s nimi rozpráva ako seberovnými, že nerobí rozdiel medzi nimi a bohatými.
Pod jeho vedením prešli obrovské zástupy veriacich, ktorým venoval lásku, dôveru k Bohu a úctu k Eucharistii, keď ich učil: "V tejto svätej čiastočke sa skrýva všetka jeho moc, celá jeho múdrosť, celá dobrota Ježiša Krista, pretože v nej je jeho živé srdce, to isté, ktoré je v nebi," a desiatky jeho zverencov potom neskôr položili život pre nášho Pána v španielskej občianskej vojne pri prenasledovaní katolíkov.
Otec Rubio bol skvelým znalcom duší, vedel o úskaliach, ktorým každý veriaci musí čeliť na ceste k dokonalosti a medzi nich patrí aj obdobie duchovnej púšte. V takom čase veriacim radil: "Stačí mlčať. Aj keby si cítil, že je tvoje srdce neviem ako prázdne a vyprahnuté, dokonca aj keby si kvôli tomu bol vystavovaný pokušeniu a vkrádal sa do teba nepokoj, ničoho sa neboj a pokračuj v adorovaní, pretože to postačí a v Božích očiach to bude veľké."
Apoštol Madridu mal mystické zážitky a dostal aj dar bilokácie. Stávalo sa, že v jednej chvíli spovedal vo svojej spovednici a zároveň zaopatroval zomierajúceho. Inokedy napríklad počul volanie o pomoc stonajúceho človeka desiatky kilometrov ďaleko, rovnako ako prosbu umierajúcej matky, aby vyspovedal jej syna odpadlíka.
Ale svet nie je nebo a okrem veriacich žijú v ňom aj neveriaci. Práve taká skupinka znudených bezvercov si chcela vystreliť z otca Rubia a zavolali ho do verejného domu v jednej z najvykričanejších ulíc, aby tam udelil posledné pomazanie údajne zomierajúcemu mužovi. Všetko nainscenovali tak, aby si váženého Pátra mohli pri tomto úkone vyfotiť a fotky potom chceli poslať do novín.
Smiech im však stuhol na perách, keď sa otec Rubio naklonil nad domnelého umierajúceho a zistil, že je skutočne mŕtvy. Pre posmievačov to bol taký šok, že dvaja z nich sa hneď na mieste obrátili a zakrátko si obliekli rehoľný habit.
Životným mottom otca Josého bolo "konať to, čo chce Boh, a chcieť to, čo koná Boh", od ktorého sa nikdy neuhol. Ako dobrý rehoľník videl Božiu vôľu vo vôli svojich predstavených, preto sa bez reptania podriadil ich zákazu založiť družinu Učeníkov svätého Jána. Táto myšlienka rozvírila podozrenie, že chce založiť nový rád. Provinciál netúžil po zbytočnom spore a radšej tieto snahy ukončil.
Rovnako poslušne sa páter zachoval, keď ho koncom apríla 1929 poslali kvôli jeho totálnemu vyčerpaniu do noviciátu v Aranjuezu, aby tam načerpal nové sily. Otec Rubio splnil ich príkaz ešte dôslednejšie, ako si predstavení mysleli - z Aranjuezu sa vydal na večný odpočinok.
V noviciáte bol tri dni, keď pred svedkami povedal: "Pane, ak ma teraz chceš vziať k sebe, som pripravený." Vo štvrtok 2. mája sa potom so všetkými rozlúčil a sediac v kresle vravel: "Odchádzam." O niekoľko sekúnd na to, skutočne odišiel.
Len čo sa po Madride rozniesla správa o jeho skone, ulicami sa začali ozývať hlasy: "Zomrel svätec," a jeho pohreb sa stal obrovským zhromaždením niekoľko desať tisícov ľudí, ktorí sa s ním prišli naposledy rozlúčiť.
Masima - Verím a Dôverujem
