Taliansky katolícky kňaz a zakladateľ Kongregácie posvätných stigiem nášho Pána Ježiša Krista sa celý život držal slov, ktoré nám zanechal: "Boh nás nebude súdiť podľa zásad sveta, ani podľa názorov liberálnych teológov, ale podľa evanjelia."
Duch Svätý ho ako svoje majstrovské dielo mohol formovať ako chcel, pretože u Gašpara nachádzal učenlivosť. Jeho život bolo ustavičné "áno" Bohu, a mal vo zvyku opakovať vetu, ktorá ho vždy viedla: "Čo všetko by z nás Boh mohol urobiť, keby sme mu nekládli prekážky a odpor!" Táto veta je pravdepodobne tajomstvom jeho úspechu.
Jeho život prebiehal v dobe veľkých historických zmien a stretával sa aj s ťažkými a bolestnými situáciami, no to ho neodradilo od toho, aby neprispel svojou prácou k obnove Cirkvi a spoločnosti. Jeho príklad bol strhujúci, nasledovali ho stovky mladých, veľké množstvo duší ho vyhľadávali ako duchovného vodcu, a pri svojej neúnavnej apoštolskej práci mal okolo seba kňazov a laikov.
Zjednodušene by sa dalo napísať, že jeho dni pozostávali z modlitby, ustavičnej aktivity bez oddychu, bdenia, dlhého štúdia, katechézy, kázania a tiež z návštev chorých v nemocniciach, väzňov, venoval sa seminaristom, kňazom, nezabúdal ani na mládež a často ho bolo vídať v spovednici. Hoci mal chabé zdravie, predsa bol vždy pozorný, pokojný a usmievavý.
Svätý Gašpar Bertoni sa narodil 9. októbra 1777 vo Verone, vo vtedajšej Benátskej republike, presne o šestnástej hodine, matke Brunore Ravelliovej zo Sirmione a otcovi, notárovi Francescovi Bertoni. Novorodenca hneď na druhý deň pokrstili vo farskom kostole svätého Pavla.
Keď mal šesť rokov, 18. marca 1783 sa narodila jeho sestra Matilda, ktorú si veľmi obľúbil, no táto kvetinka, ako ju nežne nazýval, bola vo veku tri a pol roka povolaná kvitnúť v Božej záhrade. Rodičia sa potom viac zamerali na svojho jedináčika, vzdelávali ho vo viere a vzdelanie dostával aj v škole svätého Šebastiána, ktorú po potlačení jezuitov spravovalo mesto. Jezuiti ale naďalej vyučovali a tiež viedli Mariánsku kongregáciu. Mladého Gašpara veľmi ovplyvnil otec Louis Fortis, ktorý sa neskôr stal prvým generálom obnoveného Tovarišstva Ježišovho.
Hlboká formácia otca Fortisa ho naučila veľkej láske k sviatostnému Ježišovi, preto nikdy nevynechal každodennú návštevu kostola. Po skončení školy nastal čas rozhodovania - kňazský, alebo rehoľný život? Farár u svätého Pavla don Francesco Girardi povzbudil, aby sa celkom zasvätil Pánovi. Pre Gašpara to bolo ako Božie vnímanie a ako externý žiak začal študovať teológiu v seminári. Tam našiel vo svojom profesorovi, otcovi Nicholasovi Galvanim vynikajúceho duchovného vodcu.
Mierumilovná Verona však musela v roku 1796 čeliť revolučným myšlienkam, ktoré sem dorazili z jakobínskeho Francúzska. Napoleon prekročil bránu Verony v júni toho istého roku a spolu so svojimi vojakmi zanechával za sebou spúšť.
17. apríla 1797 bol Veľkonočný pondelok a klerik Gašpar sprevádzal na organe večerné vešpery v kostole svätého Pavla, keď sa ozvali výstrely z kanónov. Francúzi sa rozhodli, že budú mesto bombardovať a zvony zasa zvolávali ľudí, aby sa proti nim postavili. Násilie počas týchto sviatkov veronskej Veľkej noci nikoho neušetrilo.
Gašpar v tej dobe násilia našiel spôsob, ako byť užitočný zraneným v nemocnici. Bola to prozreteľná iniciatíva veronského kňaza dona Petra Leonardiho, ktorý cez združenie Evanjeliového bratstva zaručoval všetkým pacientom bezplatnú asistenciu a tak Gašpar spolu so svojimi spolužiakmi trávil voľný čas v nemocniciach medzi zranenými a chorými. Keď ho požiadali o nočnú službu, nikdy neodmietol. Bolo to obdobie obrovskej veľkodušnosti a úplnej odovzdanosti blížnym, ktorá ho viedla k otvorenosti pre potreby chudobných.
Počas štúdia dostal poverenie vyučovať katechizmus vo farnosti Svätého Pavla mladých chlapcov, ktorí sa pripravovali na prvú svätú spoveď. Gašpar sa však neobmedzil iba na lekcie katechizmu, ale chlapcov zabavil spoločenskou hrou, či ich učil modlitbe, ale s nimi zašiel s nejakým darčekom na návštevu chorého. Začalo sa uňho prejavovať povolanie misionára detí.
Dvadsaťdvaročný Bertoni bol 9. marca 1799 vysvätený za subdiakona a o rok neskôr bol 12. apríla vysvätený na diakona. O niekoľko mesiacov neskôr dostal z Benátok dišpenz a 20. septembra prijal kňazské svätenie.
Trvajúce nepokoje v meste prinášali dramatické situácie, začala sa šíriť nielen hmotná bieda, ale aj mravná, ktorou trpeli najmä mladí. Škola, remeslá ani obchod nefungovali a túlajúca sa mládeže vzbudzovala strach. Táto situácia opäť ovplyvnila Gašpara, začal sa zaujímať o osudy mladých ľudí a tým sa rysovalo jeho budúce povolanie - misionára medzi deťmi.
Prví chlapci, ktorým sa začal venovať, boli takmer všetci negramotní remeselnícki učni. Využil priestory farského archívu a neskôr knižnice a nadšený novým poslaním vymýšľal pre nich program: dobré čítanie, duchovné povzbudenie, zábavy a hry. Keď však veselosť a krik začal znervózňovať farárovu sestru, vodil si po nedeľnej omši skupinku chlapcov k sebe domov. Chlapci popri hrách domina neraz od neho počuli: "Keby sme tak lepšie poznali, kto je Boh!" a dodával: "Milujme Boha, milujme Boha!"
Dielo pomaličky rástlo, skupinka sa rozrástla na tri a vzniklo oratórium, ktorého účelom nebola iba účasť na svätej omši a popoludňajšom katechizme, ale tiež pripravená celodenný program so spevom a hrami. Ale jeho cieľom bolo priviesť mladých k častému prijímaniu sviatostí, preto na záver hier nasledovala návšteva Ježiša v Eucharistii.
Mladý kaplán nezabúdal ani na väzňov v neďalekom ústave Santa Maria della Vittoria, kde boli medzi politickými väzňami a delikventami aj devianti. Láskyplný don Bertoni sa s nimi dôverne zblížil a jeho návštevy boli očakávané. V jeho životopise sa píše: "Zablúdených navštevoval; s veľkou sladkosťou povzbudzoval a poučoval; vyzýval delikventa nielen k tomu, aby trpezlivo znášal trest za to, čím sa previnil, ale aby tiež ďakoval Pánovi, ktorý si vo svojej múdrosti a láske týmto spôsobom poslúžil, aby ho priviedol na správnu cestu, k lepšej slobode, akú dáva Božia milosť."
Keď sa v roku 1806 vo Verone rozhodlo, že otvoria malú nemocnicu pre chorých väzňov, povolali dona Gašpara, aby zaistil jej chod. Tu sa stretával s väzňami so sklamanými nádejami a neraz si vypočul preklínanie života, Boha a ich trpký osud. Mladý kňaz musel vynaložiť veľa trpezlivosti a lásky, aby vniesol aspoň trochu pokoja do tohto prostredia, kde vstupovali zúfalstvo a smrť. Neobmedzoval sa však iba na slová, z toho mála čo mal, prispieval tým najúbohejším a obstarával im teplú fazuľovú polievku a polentu.
Popri týchto namáhavých prácach nezabúdal ani na každodenné slávenie svätej omše, rozjímanie, duchovné čítanie, ruženec a návštevy Najsvätejšej sviatosti. Často obetoval nočné hodiny vzácneho odpočinku pre kontempláciu božích tajomstiev. 1. júla 1808 si začal písať "Súkromný pamätník", do ktorého si napríklad zapísal: "Hľadať Boha, vidieť Boha vo všetkých veciach: to znamená povzniesť sa nad všetky ľudské veci."
V máji 1807 vydala talianska vláda dekrét, zakazujúci v celom kráľovstve bratstvá, kongregácie a všetky náboženské združenia laikov. Toto obmedzenie činnosti v oratóriách využil otec Gašpar na väčšiu starostlivosť o chorých a zranených. Nemocnice však boli čoskoro zaplnené a tak otvárali svoje brány kláštory a kostoly a prijímali núdznych. Don Bertoni sa pridal k Bratstvu ošetrovateľov a do svojho Súkromného pamätníka si zapísal: "Súčasný svet je veľká nemocnica chorých: všetci sa sťažujú, ale nikto sa nelieči, i keď je lekárstvo k dispozícii. To, čo je treba, sa buď nerobí, ale sa to robí zle."
O tri roky neskôr vydal 25. apríla 1810 Napoleon dekrét o zrušení všetkých mužských a ženských kláštorov. Toto nariadenie spôsobilo Cirkvi veľkú ranu a dochádzalo v nej k rozštiepeniam a nezhodám. Kňazov začala viac zaujímať kariéra a hromadenie majetku než pastorácia, a medzi veriacimi sa šírila nevera a zlé mravy.
Začiatkom mája 1810 biskup Liruti navrhol svätému Gašparovi, že mu zverí seminaristov. Don Gašpar zahájil svoj nový úrad začiatkom septembra 1810 duchovnými cvičeniami, počas ktorých odsúdil závažnú situáciu a svetácky život cirkevných predstaviteľov, ich frivolnosť a neviazanosť. On, ktorý modlitbou dosiahol hlboké a neobyčajné spojenie s Bohom, nešetril výčitkami voči tým, ktorí neboli schopní venovať svoj čas Bohu: "Klerici sa venovali štúdiu, nie však modlitbe. Veľmi málo bolo tých, ktorí v tých dňoch skutočne rozjímali, a tí ostatní si robili vtipy z tých, ktorí brali tieto exercície vážne." Obnova v seminári nebola ľahká úloha; vyžadovala si mnoho námahy, modlitieb a tiež útechy.
Tieto skúsenosti ho postupne privádzali k myšlienke založiť komunitu, muselo sa to však robiť s veľkou opatrnosťou kvôli polícii, ktorá striehla po každom zhromažďovaní, ktoré boli zakázané, hoci by to mala byť len obyčajná zábava. Bertoniho túžba zdieľať s druhými kňazmi a klerikmi intenzívnejší rehoľný život dozrievala a rysovalo sa dielo, ku ktorému ho Boh povolal - žiť s niekoľkými najvernejšími v duchu evanjeliových rád.
Aktívny kňaz Gašpar Bertoni koncom októbra 1812 ochorel na tuberkulózu, sprevádzanú vysokými horúčkami, ťažkosťami so srdcom a žalúdkom a škaredým ekzémom. Behom niekoľkých dní sa ocitol na pokraji smrti a tak 25. októbra usporiadal v prítomnosti svojich priateľov a notára svoj závet. O dva dni však už bol mimo nebezpečenstva a jeho prvá cesta viedla k biskupovi. A ten mu zveril vedenie nielen klerikov, ale i kňazov, ktorých zatvoril v seminári kvôli ich polepšeniu.
Boh povolal otca Bertoniho k náročnej službe, aby viedol nielen sväté duše, ale tiež nekajúce a nepolepšiteľné. A choroba, ktorá ho postihla v roku 1812 nebola vyliečená. V rokoch 1814 a 1815 sa dostavili recidívy a bolo jasné, že jeho zdravie vyžaduje stálu starostlivosť.
Rok 1816 znamenal v jeho živote rozhodujúcu zmenu. 4. novembra 1816 vstúpil do školy "U Stigiem", ktorej priestory získal jeden mlynár od Bratstva Stigiem svätého Františka po tom, čo boli v roku 1808 rušené všetky katolícke inštitúcie, a založil tam školu pre chudobných chlapcov. 17. augusta dostal Gašpar ponuku, aby tam založil kongregáciu kňazov, ktorí žijú podľa rehole svätého Ignáca. Začiatky boli tvrdé; kostol aj budovy vyžadovali nutné opravy, pretože po zrušení Bratstva Stigiem objekty chátrali. Počas toho roku sužovali Gašpara časté horúčky, ktoré ho prinútili zostávať na lôžku. A práve počas týchto chorôb prejavoval odovzdanosť do Božej vôle. Chápal ich ako láskyplnú skúšku od Boha, ktorý ho prichádzal navštevovať.
Aj rok 1824 mu priniesol bolestné obdobie. Pravá noha mu rýchlo opuchla, na holeni sa vytvoril malý nádor, ktorý sa rozšíril až ku kolenu. Jeho strýko. lekár Giuseppe Ravelli sa ho spočiatku pokúsil liečiť zábalmi, no neúspešne, preto sa rozhodol pre chirurgický zásah. K tomu bol privolaný chýrny lekár Luigi Manzoni, no výsledky boli strašné a tiež bolesti, ktoré musel pacient znášať. Don Bertoni ale všetko podstúpil s pokojom a neuveriteľnou silou ducha.
Školu utrpenia, do ktorej ho Boh povolal, nikdy nepovažoval za odsúdenie, ale za drahocenný kríž, ktorý časom dozrel v bohatých plodoch dobra. V máji 1827 napísal: "Pán si ma drží pod železami a nožmi. Nech je pochválený! Mne stačí, že si mnou poslúžil."
Koncom roku sa zdalo, že niet žiadnej nádeje, preto sa zmobilizovala celá Verona, aby vyprosovala milosť. A boli vyslyšaní. Vo februári už mohol vstať z lôžka a po jedenástich mesiacoch sa vrátiť k sláveniu svätej omše. Zdravie však bolo stále podlomené.
Gašpar Bertoni mal aj dar vkladania rúk. Keď v roku 1833 ťažko ochorel veronský vikár Luigi Castori a ocitol sa na prahu smrti, Bertoni ho išiel navštíviť a udelil mu svoje požehnanie. Vikárov stav sa odvtedy zlepšoval a potom aj vyzdravel. Správa o tom sa veľmi rýchlo rozšírila po celej provincii. Takto sa uzdravil aj syn pána Tuboldiniho zo Stallaveny a don Giacomo Accordini, ktorého svätý Gašpar počas svojej návštevy požehnal a povzbudil ho, aby mal dôveru v Boha. Pacient rýchlo nadobudol zdravie, v ktoré už vôbec nedúfal. Lekár Francesco Vasani, ktorý bol doktorom u Stigiem dosvedčil, že bol uzdravený zo smrteľnej choroby vložením rúk dona Gašpara a jeho modlitbou.
Svätý Gašpar Bertoni slúžil svoju poslednú svätú omšu 10. septembra 1843 a potom zostal desať rokov až do smrti bez tejto svojej najdrahšej posily. Nebola to choroba, ktorá by mu bránila v slávení Eucharistie, ale nohy mu neslúžili, a vtedy nebolo dovolené celebrovať v sede. Tieto dlhé roky choroby ale neboli rokmi nečinnosti. Množstvo ľudí za ním prichádzalo pre radu a duchovné vedenie.
Posledných tridsať mesiacov jeho choroby bolo obdobím trvalého mučeníctva. Choroba ho postupne stravovala. Bolo to utrpenie, ktoré bolo nutné znášať. Muky mu spôsobovala aj hlboká rana z preležaniny, napriek tomu vychádzali z jeho úst iba slová modlitby a invokácií.
Postupne vystupoval na Kalváriu - Boží kríž ho pribil na lôžko bez možnosti pohybu. V posledných dňoch nebol schopný nič prijať, iba kúsok ľadu na pery, ktorý mu mal znížiť suchosť z horúčky.
V nedeľu 12. júna 1853 požiadal svätý Gašpar ako zvyčajne o sväté prijímanie. Potom ho opúšťali posledné sily a upadol do bezvedomia. Zblednutú tvár mu polial studený pot. Pokropenie vodou mu vrátilo vedomie a reč.
"Otče, potrebujete niečo?" spýtal sa ho jeden rehoľný brat. "Potrebujem odísť," boli jeho posledné slová. A potom, okolo tretej hodiny popoludní oznámil najväčší zvon "U Stigiem" Verone svätcovu smrť.
%20(1).jpg)
