%20(1).jpg)
Začiatkom roku 1868 sa skončil obdivuhodný život duše, ktorej meno a sláva prenikli hranice rodného Južného Tirolska do celej západnej Európy. Táto mimoriadna duša sa volá Maria von Mörl a spôsobila, že sa jej domov stal po jej smrti navštevovaným pútnickým miestom.
Šľachtickým manželom Josephovi Ignazovi von Mörl zu Pfalzen und Sichelburg a Marii Katharine Sölva, ktorí žili v Kalterne v Nemecku (dnes známom ako Caldaro v Taliansku, pretože v tom čase túto časť vlastnilo Nemecko) požehnal Boh desať detí. Ich prvá, najstaršia dcéra sa narodila 16. októbra 1812 a pomenovali ju Maria Theresa.
Ako všetky deti, aj Mariu vychovávala matka zbožným a jednoduchým vzdelávaním, bežným pre túto dobu. Z Marii, cnostnej, skromnej a láskavej dievčiny sa časom stala vynikajúca gazdinka, ale časté choroby, ktoré ju prenasledovali už od piatich rokov, často zasahovali do jej života. Nielen trápením, ale aj tým, že sa stala horlivou v modlitbe, ktorá sa prejavovala najmä v jej láske a úcte k Najsvätejšej sviatosti. Keď mala desať rokov, prvýkrát pristúpila k svätému prijímaniu, po ktorom pre svoju hlbokú vieru a úprimnú lásku omdlela.
Pätnásťročná Maria prišla v roku 1827 o matku a starostlivosť o domácnosť a výchova ôsmich mladších súrodencov zostali na jej pleciach. Maria sa ujala novej úlohy najlepšie ako vedela, ale častejšie než predtým, hľadala útechu v modlitbe a častom prijímaní Oltárnej sviatosti.
Bremeno, ktoré niesla na svojich mladých ramenách a krehké zdravie priniesli osemnásťročnej Marii silné kŕče, ktoré ochromili jej organizmus a hoci sa bolesti miestami zmierňovali a zdalo sa, že sa uzdraví, choroba sa jej držala po celý zvyšok jej života. Maria znášala všetky trápenia trpezlivo, ťažšie to bolo vo chvíľach, keď okrem fyzických trápení musela prechádzať duchovnými bojmi, keď sa ju diabol pokúšal zviesť z cesty, ktorou ju viedol Boh.
V takýchto stavoch bola asi dva roky. Jej spovedník, Johannes Kapistran Soyer povedal, že "v určitých chvíľach, keď som ju vypočúval, neodpovedala a zdalo sa mi, že je mimo seba." Mariine ošetrovateľky povedali otcovi Kapistranovi, že takto sa Maria správa vždy, keď prijme sväté prijímanie. Boli to začiatky jej extatického stavu, do ktorého vstúpila ako 20-ročná.
Na sviatok Corpus Christi v roku 1832 jej spovedník z osobitných dôvodov udelil o 3,00hod. svätú sviatosť a Maria okamžite upadla do extázy, ktorá trvala 36 hodín. Počas celej tejto doby Maria kľačala na rovnakom mieste a nerušene zostala v kontemplácii. Františkán Kapistran si v tej chvíli uvedomil, že jej Boh udeľuje mimoriadne milosti, akurát ešte nevedel, na aký účel.
Marii bola daná milosť predvídania, čo sa potvrdilo tým, že niekoľko jej predtúch a proroctiev sa naplnili. Hoci Maria nebola tomu nadšená, chýr o tom sa bleskovo rozšíril po celom Tirolsku a do Kalternu sa začali hrnúť davy, aby sa povzbudili pohľadom na svätú dievčinu. Nikto nevedel vysvetliť tento mimoriadny rozruch. Občianske a cirkevné autority chceli zabrániť týmto zhromaždeniam, preto oznámili, že ďalšie púte sa nepovoľujú a tak postupne prestali. Na druhej strane kňazi svedčili o dobrých výsledkoch a tak dal František Xaverský Luschin, biskup z Tridentu, príkaz na vyšetrovanie, aby sa odstránilo akékoľvek podozrenie zo zbožného podvodu.
Mariin vnútorný život a vnútorná reforma však neustále rástli: "V jeseni v roku 1833 jej spovedník občas poznamenal, že stred rúk, kde sa neskôr objavili rany, ju začal bolieť a trápili ju časté kŕče. Tušil, že sa chystá stigmatizácia." Otec Kapistran sa nemýlil. 4. februára 1834 ju na rannej omši pristihol, ako si s detským úžasom utiera ruky vreckovkou. Keď na nej zbadal krv, spýtal sa, čo sa deje. Maria povedala, že nechápe čo to je, a dodala, že asi musela porezať. V skutočnosti to boli stigmy, ktoré od toho dňa zostali v jej dlaniach nezmenené a čoskoro sa objavili aj na nohách a boku.
Každý štvrtok večer a v piatok tiekla z rán číra krv v kvapkách, a hoci sa Maria snažila starostlivo skrývať svoj stav a všetko, čo by mohlo prezradiť jej vnútorné emócie, pri príležitosti slávnostného sprievodu upadla do extázy: "Vyzerala ako anjel, ako kvitnúca ruža. Jej nohy sa sotva dotýkali postele, vstala s rukami rozprestretými v tvare kríža a prekvapeným pozorovateľom sa naskytol pohľad na stigmy v dlaniach."
Maria nasledovala príklad svojho spovedníka a stala sa laickou sestrou Tretieho rádu svätého Františka. Otec Kapistran nezasahoval do jej mimoriadneho života, ani sa zo zvedavosti nepokúšal skúmať jej vnútorný život, na základe poslušnosti ju zaviazal udržiavať jej extázy a prejavy iných mystických milostí v patričných medziach. Maria mu sľúbila úplnú poslušnosť.
V septembri 1835 prišiel do Kalternu jej prvý životopisec Joseph Görres a prvýkrát uvidel Mariu, ktorej zdravotný stav sa čoraz viac zhoršoval. V otcovom dome ju našiel ležať na tvrdom matraci s čistou bielizňou v jednoduchej izbe. Pri posteli stál malý rodinný oltár a interiér izby spríjemňovalo niekoľko nábožných obrazov.
Keď ju prvýkrát uvidel v extáze, kľačiac pri nohách postele, takto to opísal: "Ruky s viditeľnými stigmami mala zložené na prsiach; mierne zdvihnutú tvár mala otočenú k miestnemu kostolu; jej oči mali výraz úplného pohltenia, ktorý nič nemohlo narušiť. V jej kľačiacej polohe nebolo možné celú hodinu postrehnúť žiadny pohyb, okrem jemného dýchania, občasného svalového pohybu hrdla ako pri prehĺtaní. Zdalo sa, akoby hľadela do diaľky, s úžasom hľadela na Boha, ako jeden z tých anjelov, ktorí kľačia okolo jeho trónu. Niet divu, že jej zjav mal na pozorovateľov taký veľký vplyv, že aj tým najzatvrdnutejším vohnal slzy do očí. Počas extázy rozjímala o živote a umučení Krista, klaňala sa Najsvätejšej sviatosti a modlila sa podľa ducha obdobia cirkevného roka."
Podobné svedectvo podal aj Clement Brentano, keď ju navštívil v roku 1835 a potom ešte v roku 1837. V jednom zo svojich listov počas návštevy v Kalterne napísal: "Tu býva dievča Maria von Mörl, ktorá má teraz dvadsaťtri rokov. Je to krásna, zbožná a vyvolená bytosť. Neustále je unesená extázou, kľačí v posteli s rukami roztiahnutými, alebo zloženými. Počas extázy je tak úžasne predĺžená, že by ju človek považoval za veľmi vysokú osobu, hoci v skutočnosti je dosť nízka. Jej oči zostávajú otvorené a upreté a hoci jej po viečkach behajú muchy, nepohne nimi. Je ako vosková figurína a jej pohľad je úchvatný.
Z času na čas jej duchovný vodca preruší jej vízie a ona sa okamžite usadí na posteli, ale po niekoľkých minútach opäť kľakne. Nepokúša sa vstať; zdá sa, že ju anjeli nesú do kľačiacej polohy. Celý vzhľad tohto mimoriadneho dievčaťa je dojímavý, no nie šokujúci, pretože v momente, keď jej kňaz prikáže vrátiť sa do svojho prirodzeného stavu, sa stáva ako jedno z najjednoduchších a najnevinnejších detí. V momente, keď zbadá ľudí okolo seba, schová sa až po nos pod perinu, vyzerá bojazlivo, no usmieva sa na všetkých okolo seba a dáva im obrazy, pričom si vždy zachováva pokojnú a príťažlivú tvár, ako tvár blahoslavenej Emmerichovej."
Keď boli pri nej priatelia, Maria sa na chvíľu zapojila do rozhovoru, no po krátkom čase sa znovu ocitla v extáze. Umučenie nášho Pána sa zdalo byť zvláštnym predmetom jej rozjímania a najmä v piatok trpela v mystickom živote agóniou. Ráno sa jej utrpenie začalo prejavovať. Ako pokračovala veľká dráma ukrižovania, jeho stopy boli na nej viditeľné; jej bolesti sa stupňovali až do hodiny smrti na kríži, keď sa celá jej osoba stala akoby bez života.
"Nikdy som nevidel nič hroznejšie a zároveň ohromujúce; všetka trpezlivosť, úzkosť, opustenosť a láska k umierajúcemu Ježišovi boli v nej znázornené s nevýslovnou pravdou a dôstojnosťou," hovoril Brentano. "Vidíme ju umierať postupne; tvár jej pokrývajú tmavé škvrny, nos sa jej zviera, oči jej slzia, po tele jej steká studený pot, smrť sa trápi v jej trasúcej sa hrudi; hlavu má zdvihnutú, zatiaľ čo ústa sa jej otvárajú bolesťou; krk a brada tvoria takmer priamu líniu, jazyk jej vyschne a je stiahnutý, akoby zvädol; dýcha pomaly a mierne bublavo; ruky jej bezmocne padajú k bokom a hlava jej klesá na hruď. Kňaz, ktorému otec Kapistrán, dal povolenie, aby bol prítomný, jej prikázal, aby si oddýchla. V okamihu ležala unavená, ale pokojná na posteli a asi po troch minútach opäť vstala na kolená a vrátila sa k svojej účasti na smrti nášho Pána."
Tieto javy sa opakovali každý piatok počas celého roka a jej utrpenie sa stávalo čoraz mimoriadnejším. V roku 1836 bolo badať, že v piatky po Kristovom nanebovstúpení, keď ukončila svoju mystickú agóniu, ktorá sa začala o 15:00, upadla do novej extázy, ktorá trvala až do 16:30. Jej telo ležalo natiahnuté na posteli ako na kríži, ruky mala roztiahnuté, akoby boli silne vytrhnuté; hlava jej visela na jednej strane, trochu prehnutá z vankúša a ničím nebola podopretá. Takto niekedy zostala dve hodiny ako mŕtva a nemohla sa prebudiť bez prudkých a bolestivých kŕčov. Ale keď sa vrátila do svojho prirodzeného stavu, bola stále tým istým nevinným a nežným dievčaťom, akoby nikdy nebola požehnaná Bohom mimoriadnymi návštevami a mystickými milosťami.
Napriek všetkým týmto milostným udalostiam, Maria nezanedbávala svoju rodinu a podľa pokynov a rady svojho spovedníka sa vždy o 14,00 venovala domácim záležitostiam. V túto hodinu jej prikázal opustiť extázu a potom vybavovala obchodné záležitosti, diktovala listy a zariaďovala všetky potrebné časné záležitosti.
Začiatkom novembra 1841 sa presťahovala z rodného domu do kláštora sestier tretieho rádu svätého Františka, kde našla väčší pokoj, pretože návštevníci museli dostať povolenie, aby ju mohli vidieť. Púte však neprestali a dobrý vplyv, ktorý mala sa stupňoval. Jej extázy vyvolávali hlboký náboženský dojem, ako svedčí napr. biskup z Terni, monsignor Vincent Tizzani v pastierskom liste z roku 1842 po tom, čo Mariu videl v jeden piatok v jej extáze a agónii a nemohol zadržať slzy, keď na vlastné oči videl: "Žijem, ale už nie ja, ale Kristus žije vo mne." Podobné svedectvá podali Görres a Brentano, dokonca aj protestant a neskôr katolík Louis Clarus.
Otec Kapistran viedol túto mimoriadnu dušu takmer štyridsať rokov a jeho smrť 4. mája 1865 priviedla Mariu k túžbe viac ako kedykoľvek predtým, byť z jednotená s Kristom a všetkými svojimi priateľmi v nebi. Jej želanie sa čoskoro naplnilo.
Na jeseň v roku 1867 veľmi zoslabla, jej fyzické sily vyčerpali aj početné návštevy a časté žiadosti, s ktorými sa na ňu obracali. 8. septembra toho roku ju postihla ťažká duchovná bolesť. Zdalo sa, že zápasí s nejakou mocou pekla. Bola zarmútená, a zdalo sa akoby ju Boh opustil.
Od 17. septembra až do polovice októbra trvali u Marii pokušenia a posadnutosť. V tomto duchovnom konflikte videli zástupy démonov, ktoré ju obkľúčili, napadli a vyhrážali sa, že ju odnesú do pekla. Maria videla a počula, ako sa diabli rúhajú všetkému svätému, počula, ako sa jej diabol posmieva a chváli sa, že majú pápeža vo svojej moci; že znesvätili kostoly a kláštory a spôsobili, že v krajine prekvitá zlo.
Neskôr ohľadom týchto pokušení a posadnutosti povedala, že útok sa začal v noci 7. septembra, keď sa modlila za pápeža a cisára. Práve v tom čase došlo k invázii Garibaldov dobyť Rím. Pápežovi prišli na pomoc v polovici októbra Francúzi, práve vtedy, keď Mariina duša dosiahla odpočinok od démonických agresií, takže sa zdá, že jej osobné utrpenie bolo účasťou na utrpení Cirkvi.
Maria mala predtuchu svojej smrti, často prorokovala, že zimu už neprežije na zemi. Zoslabla, prestala jesť, niekoľko týždňov pred smrťou pila iba ochutenú vodu. Neskôr sa počas týždňa ocitala, najmä od stredy, vo veľkých mukách. Všetko to trpezlivo znášala, nesťažovala sa, bola plná detskej lásky. O okamihu svojej smrti nevedela žiadny detail, iba to, že zomrie, keď všetko na nej zbelie. A stigmy začali postupne miznúť, zostala len modrá škvrna, ktoré po jej odchode do neba tiež celkom zmizla.
V sobotu, 11. januára 1868 prijala o pol tretej ráno Ježiša a o dve hodiny neskôr prešla z údolia sĺz do nebeskej vlasti bez poslednej agónie, s pokojom, ticho ležiac a za občasného zašepkania mena Ježiš.
Jej telo bolo dva dni vystavené v kostole. Mnohí z obrovského množstva návštevníkov mali pocit, akoby stratili člena vlastnej rodiny. Maria von Mörl bola oblečená v bielom so závojom rovnakej farby na hlave a kvetinou korunou pri nohách. Krásna tvár vyžarovala pokoj dieťaťa v spánku. 13. januára boli jej pozostatky prenesené do rodinnej hrobky jej otca v Kalterne, kde odpočívajú v pokoji.
