%20(1).jpg)
Je to príbeh Jacquesa Fescha, väzňa, ktorý si vypočul rozsudok smrti. V ten deň sa už pripravovala gilotína, ktorá ho mala navždy odviesť z tohto sveta. Mnohí však netušili, že tento muž práve vďaka svojmu pobytu v nehostinnej cele získal znovu dôstojnosť človeka stvoreného na obraz a podobu svojho Stvoriteľa. Jeho príbeh poukazuje na silu dôvery v obrátenie.
Bol mladý, mal pocit, že je nepochopený, možno trochu rebel, ako to zvykne byť u detí, vyrastajúcich v celkom pohodlí a luxuse. Nebol veriaci a keď sa dopustil ťažkého zločinu, predsa ho Boh navštívil a odovzdal mu svoje posolstvo lásky.
Jacques Fesch bol vo väzení niečo vyše troch rokov, keď mu jeho právnik povedal, že teraz čelí trestu smrti. Dvadsaťsedemročný mladý muž sa práve dozvedel, že o dva mesiace bude po všetkom. Že má iba taký krátky čas na splatenie dlhov voči Bohu. Postačí mu taká krátka doba na vyrovnanie účtov?
Keby bol stále tým pomäteným mladým mužom, ktorý v noci 25. februára 1954 vstúpil do väznice La Santé v putách, odpoveď by bola jednoznačná - nie. Ale teraz to už nie je "starý Jacques", ktorého sen sa stal tragédiou.
Jacques Fesch sa narodil 6. apríla 1930 v Saint-Germain-en-Laye, mestečku na okraji Paríža, do bohatej ateistickej rodiny. Obklopovalo ho pohodlie a luxus a napriek tomu veľmi skoro bol so svojím životom nespokojný. Svetské pôžitky nenaplnili jeho očakávania, dokonca ani narodenie jeho dcéry Veronique ho nespravilo zrelším.
Stále to bol vo vnútri malý chlapec, ktorý sa odmala živil veľkým snom, zažiť veľké dobrodružstvo na plachetnici. Sníval, že sa mu raz možno podarí vycestovať na Galapágy a vďaka čomu ho postretne celoživotný úspech. Tento jeho sen sa časom potichu, ale isto menil na posadnutosť.
Snívať je však oveľa jednoduchšie a lacnejšie, ako to premeniť na skutok. Keď mu otec odmietol dať dva milióny dvestotisíc frankov, aby si splnil sen, rozzúrený Jacques pri posedení s priateľmi začal plánovať vylúpiť zmenáreň, aby si "samostatne zarobil" peniaze.
Jeho "zárobková činnosť" bola úplným debaklom. Jacques počas lúpeže napadol zmenárnika, keď sa však snažil vytiahnuť revolver z vrecka, strelil si do prsta. Zmenárňou sa ozývalo volanie o pomoc a zároveň nastal šialený zhon, uprostred ktorého Jacques, ktorý medzitým stratil okuliare a tak sotva videl, strelil policajta do srdca. Jeho komplici v tom momente precitli a zahnali Jacquesa do kúta železničnej stanice, kde ho zatkli. Chýr o tomto zločine sa bleskovo rozšíril po celom Francúzsku a zakrátko nasledovali protesty, požadujúce prísny trest pre nešťastníka.
Ale práve vo väzení nabral jeho život nečakaný spád. "Neverím, nemá to zmysel," boli prvé Jacquesove slová, ktoré povedal väzenskému kaplánovi. Vtedy nič nenasvedčovalo obráteniu. Boh sa však objavil na jeho obzore násilným a zvláštnym spôsobom, ako neskôr rozprával: "Jednej noci, pred dobrými tromi rokmi, som bol vo svojej cele. Prvýkrát v živote som skutočne trpel, s nezvyčajnou intenzitou kvôli tomu, čo mi bolo zjavené o určitých rodinných veciach. A vtedy sa mi z hrude vydral výkrik, akýsi výkrik o pomoc: ‚Bože môj!‘ A v okamihu, ako silný vietor, ktorý prejde bez toho, aby sme vedeli odkiaľ prichádza, mi Pánov Duch položil nohu na krk."
Jacques Fench túto "nohu na krku" popisuje ďalej: "A naozaj to nie je len obraz, pretože skutočne máte pocit, akoby vám niekto stláčal hrdlo a akoby vás Duch napádal s veľkou silou, vstupoval do vášho tela v dlhom rúchu. Je to dojem nekonečnej sily a sladkosti, ktorý dlho neznesiete. A od tej chvíle som veril s nezlomným presvedčením, ktoré ma už neopustilo. Začal som sa modliť a smerovať svoje kroky k Pánovi s vôľou, poháňanou silnými milosťami."
Jacques sa jednoducho "vrátil k životu". Takto sa snažil opísať svoj zážitok: "Keď sa Pán prvýkrát uráčil navštíviť moju dušu a odovzdať mi svoje posolstvo lásky, dokonale som pochopil, čo musím urobiť, a keby som mal zapísať to, čo mi zostalo v pamäti, možno by som mohol napísať toto: ‚Syn môj, miloval som ťa už od prvého dňa, keď si ma začal urážať; a predovšetkým v tých chvíľach ti ja sám dávam svoje odpustenie úplne a absolútne a dám ti ešte viac. Prijmi moju lásku, vychutnaj si, aký som láskavý k tým, ktorí ma vzývajú, a nesnaž sa určiť, či trpíš spravodlivo, alebo nie. Nepochopíš potom, že môj kríž je jediná cesta, ktorá vedie k večnému životu?‘"
"Niekto ma zachráni proti mojej vôli. Niekto ma vezme zo sveta, pretože som sa v ňom chcel stratiť; a neurobil som nič, čím by som si takú milosť zaslúžil," vyznával. Teológovia tvrdia, že milosť obrátenia je neodolateľnou Božou iniciatívou v duši hriešnika.
Keď Boh na počiatku povedal ‚Buď svetlo!‘, podobne aj v prvý deň Jacquesovho obrátenia to bol Pán, kto sa rozhodol premietnuť svoje Svetlo a nechať ho žiariť v jeho srdci, ako svedčia slová, ktoré napísal v posledných mesiacoch svojho života pred odsúdením na smrť. Nič nemohlo zatieniť milosti, ktoré dostal pri svojom obrátení.
V jeho denníku nie je možné rozpoznať starého Jacquesa, také je zmenené jeho srdce. Zmiernené s bolesťou a vedomé si očistného procesu, ktorým bude musieť prejsť: "Nesmiem zabudnúť, kto som, čo som urobil a čo by som urobil, keby mi Pán dal čo i len trochu pre mňa samého. Mám skazenú a zlomenú povahu a musím sa predovšetkým venovať jej náprave."
Láska a túžba po dokonalosti sa prejavujú iba skutkami a Jacques mal pred smrťou vykonať veľké veci, aby mohol Pánovi ponúknuť plody svojej duchovnej záhrady. "Urobil som pokroky vo svojich modlitbách a rozhodol som sa dobre využiť ten krátky čas, ktorý mi zostáva a ktorý nechcem pod žiadnou zámienkou premárniť."
Vytrvalý modlitebný život mu dal silu kráčať náročnou cestou a s hrdinskou štedrosťou sa začal zriekať malého pohodlia väzenia - vynechal maškrty a varil jedlá, obetoval hodiny spánku a pustil sa do svojej najhoršej neresti, tabaku: "Nie je to tak, že cigareta má sa ma o sebe nejaký význam, ale tak po nej túžim, že keby som mal silu vôle prestať fajčiť a urobil by som to, bola by táto obeta Ježišovi milšia. Odvaha! S trochou odhodlania dokážeme čokoľvek! Pred desiatimi dňami som vyfajčil dvadsať cigariet; teraz desať; a budúci týždeň... možno ani jednu! Naozaj si to želám, zostáva mi tak málo času!"
Tieto predsavzatia, sprevádzané mnohými obetami, prekonávajúce suchosť a skúšky, ho robili čoraz štedrejším v odriekaní a ako dôsledok svojho úplného odovzdania sa Bohu sa Jacques Fench snažil pred smrťou sviatostne požehnať svoj zväzok s Pierrette, matkou jeho dcérky Veronique, ktorej adresoval nasledujúce slová:
"Drahá Veronique, Ježiš chce túto smrť. Ak ma vytrhne zo srdca svojej malej dcérky, je to preto, lebo považuje za lepšie, pre dobro všetkých, povolať ma k sebe. A čo lepšie ti On sám bude môcť dať, než by som ti kedy mohol dať ja! Dôveruj, dôveruj v Ježišovu lásku."
Väzeň Jacques začal okrem svojej manželky privádzať k Bohu aj príbuzných a iných väzňov, z ktorých bol jeden vďaka jeho príkladu pokrstený. Keď Jacquesa Fencha popravili, väzni sa rozhodli celý deň mlčať na počesť mladého muža, ktorý ich v takom krátkom čase toľko povzbudil.
"Keď sa modlím, cítim sa uväznený mimo seba a nedokážem prestať kontemplovať alebo rozjímať, zabúdam dokonca aj dýchať. Keď sa duša raduje, telo zmŕtvie a to neznamená nič iné ako bozky, ktoré sú posielané do neba. Môj Pán a môj Boh!"
1. októbra bol deň popravy. Aké bolo Feschovo stretnutie s jeho Bohom a Spasiteľom je prekvapenie, ktoré sa dozvieme až v posledný deň. Úryvky z konca jeho denníka nám však ukazujú dôveru v silu obrátenia.
"Posledný deň boja; zajtra o tomto čase budem v nebi! Môj právnik mi práve povedal, že poprava sa uskutoční zajtra o štvrtej hodine ráno. Nech sa vo všetkom deje Pánova vôľa! Dôverujem Ježišovej láske a viem, že on sám prikáže svojim anjelom, aby ma niesli na rukách."
"Nech každá kvapka mojej krvi slúži na vymazanie veľkého smrteľného hriechu a nech je božská spravodlivosť úplne upokojená. Nech nikto nezahynie kvôli mne, ale namiesto toho nech každý čin, každá myšlienka, každé slovo slúži na oslavu nášho Boha."
