%20(1).jpg)
Svätý Marcellin Joseph Benedict Champagnat bol francúzsky rímskokatolícky kňaz, ktorý založil kongregáciu Bratov Maristov, no predovšetkým vynikal múdrou metódou výchovy a úcty k Panne Márii, čo sa stalo základom mariastickej pedagogiky, odkazom, zanechaným pre jeho nasledovníkov.
V kalendári sa písal rok 1789 a vo Francúzsku to vrelo revolúciou. V stredu, 20. mája, porodila Marie Therese Chirat, manželka Jeana Baptistu Champagnata, v Marlhes, dedine v horách východného a stredného Francúzska, ich deviate dieťa. Hneď na druhý deň, vo štvrtkový sviatok Nanebovstúpenia, priniesli dieťa ku krstnému prameňu a dali mu meno Marcellin Joseph Benedict.
Ako dieťa rástlo, jeho matka a teta, rehoľníčka, ktorú vyhnali z kláštora, v ňom prebúdzali pevnú vieru a hlbokú oddanosť Márii. Od otca, farmára a obchodníka s nadpriemerným vzdelaním, ktorý zohrával významnú úlohu v politike obce a regiónu, zdedil nadanie pre manuálnu prácu, zmysel konať priamo a zodpovedne a otvorenosť novým myšlienkam.
Keď mal štrnásť rokov, kňaz, prechádzajúci dedinou, mu pomohol pochopiť, že ho Boh volá ku kňazstvu. Marcellin sa toho okamžite chytil, pretože "Boh to chce!", i keď ho ostatní od štúdia odhovárali.
V tej dobe študoval v seminári Ján Mária Vianney, ktorého problémy s učením sú legendárne. Hoci sa skutočne usiloval, skúšky robil tak zle, že bol takmer zázrak, že ich vôbec zložil. Zbožnosť budúceho slávneho kňaza z Arsu však prevyšovala jeho intelektuálne obmedzenia a milosť štedro vynahradila to, čo mu príroda odopierala. Po vysvätení za kňaza prilákal do malého Arsu davy ľudí a jeho meno sa stalo známe po celom Francúzsku pre jeho múdrosť pri vedení duší a tiež pre znalosť Božích vecí.
Podobné ťažkosti mal aj zakladateľ Kongregácie bratov Maristov, svätý Marcellin. Do seminára vstúpil s odhodlaním stať sa kňazom, aj svätým. Možno mu chýbali vedomosti, ale určite nie viera. Preto, keď sa ho jeho nadriadení snažili prepustiť s odvolaním sa na jeho neschopnosť absolvovať dlhé cirkevné kurzy, hneď sa obrátil na svoju veľkú ochrankyňu, Pannu Máriu, ktorej zveril svoje povolanie a veľmi ju prosil, aby mu pomohla prekonať úskalia štúdia. Získal oveľa viac, než prosil. V deň jeho kanonizácie, 18. apríla 1999 boli jeho zásluhy korunované tým, že ho Cirkev nazvala "vzorom pre rodičov a učiteľov".
Marcellin, predposledné z desiatich detí, od detstva v sebe formoval úctu k Božej Matke a keďže prejavoval vášnivý záujem o všetko, čo súviselo s katolíckou vierou, mohol prijať sväté prijímanie v jedenástich rokov, o dva roky skôr, ako v tej dobe predpisovala Cirkev. Náboženský život sa v tom období vracal do normálu a Marcellin bol zapísaný medzi prvú skupinu prvoprijímajúcich v roku 1800 vo farnosti Marlhes.
Pre budúcnosť ho pripravila príhoda z prípravnej lekcie na slávnostné prijatie Eucharistie. Raz počas hodiny učiteľ stratil trpezlivosť s veľmi neposlušným žiakom a v záchvate zúrivosti naňho vychrlil spŕšku drsných slov, pričom chlapca označil ponižujúcou nadávkou. Pre ostatné deti to však bolo zábavné a od toho dňa sa svojmu spolužiakovi posmievali opakovaním učiteľovej nadávky.
Žiak, aby sa vyhol posmechu, sa radšej utiahol do ústrania a časom sa z neho stal uzavretý, hrubý a nahnevaný mladík. "Pozrite sa na výsledok chybnej výchovy," uzavrel svätý Marcellin o desaťročia neskôr, keď rozprával túto príhodu bratom Maristom. "Kvôli svojej zlej povahe sa takéto dieťa stane trápením svojho domova a možno aj metlou svojich susedov! A to všetko kvôli bezmyšlienkovitému slovu, vyslovenému v záchvate podráždenosti a netrpezlivosti, ktoré sa dalo ľahko potlačiť."
V dedinskej škole mal Marcellin aj inú zlú skúsenosť. Učebne boli v zlom stave, ale čo bolo ešte horšie, vyučujúci žiakov telesne trestal, i keď to v tej dobe bolo v súlade s platnými normami. Hneď v prvý deň bol svedkom, ako učiteľ prísne trestá žiaka s postojom, ktorý ukazoval viac hnev než napomenutie. Zasiahlo ho to tak hlboko, že sa rozhodol nevrátiť sa do školy. Dvanásťročný Marcellin bol odhodlaný stráviť zvyšok života bez školy a učebníc. Až do dňa, keď spoznal Božiu vôľu jeho povolania...
Krátko pred touto udalosťou obnovil konkordát, podpísaný pápežom Piom VII. a Napoleonom, náboženskú slobodu vo Francúzsku. Strýko Napoleona, kardinál Fesch, ktorý spravoval Lyonskú diecézu, ku ktorej patrila aj farnosť Marlhes, sa snažil zaplniť medzery v cirkevných radoch, spôsobené revolúciou, novými povolaniami. Otvoril staré semináre, slávnostne otváral nové a od farárov žiadal, aby odporučili kandidátov spomedzi veriacich.
A tak koncom roku 1803 prišiel do rodnej dediny vtedy štrnásťročného Marcellina kňaz, ktorého vyslal generálny vikár diecézy, aby získal mladých mužov, ktorí chceli študovať za kňaza. Miestny farár hneď nasmeroval kňaza do domu Champagnatovcov. Dvaja starší synovia štúdium odmietli a Marcellin tiež mlčal. Keď sa s ním kňaz potom rozprával v ústraní, zistil, že chlapec má všetky predpoklady stať sa dobrým kňazom, preto mu otcovsky, ale aj kategoricky povedal: "Chlapče môj, musíš študovať latinčinu a stať sa kňazom; Boh to chce."
Marcellina kňazove slová na okamih zaskočili, nepremýšľal o tom, že by vstúpil do kňazského stavu, myslel si, že bude nasledovať povolanie svojich rodičov - roľníkov a mlynárov - napadlo ho, že sa vydá na cestu obchodníka, lebo mal záľubu vo financiách. Ale kňazova slová razom tieto myšlienky zmietli. Marcellin hneď poslúchol Božie volanie a na svet sa začal pozerať inak - pohľadom zameraným na duše a vieru.
Po niekoľkých mesiacoch tápania po základných znalostiach latinčiny vstúpil v roku 1805 do Malého seminára vo Verrières. Spočiatku sa ukázal ako neschopný štúdia, ale v tomto pochmúrnom období a pod dohľadom Panny Márie sa natoľko vzchopil, že učitelia boli nadšení, keď začal vynikať nad ostatnými žiakmi a dokončil dva školské roky naraz.
Keď o osem rokov neskôr, pôsobil v roku 1813 vo Vyššom seminári v Lyone, podporil tam vytvorenie skupiny horlivých študentov, medzi ktorými bol aj budúci farár z Arsu, s ciľom obnoviť vieru vo svete šírením úcty k Márii. Po vzájomnej diskusii sa uzhodli, že chcú pracovať v dvoch oblastiach - misiách a evanjelizácii mládeže.
Týmto sa položili základy Spoločnosti Márie - Kongregácie otcov maristov - ktorých diela neskôr upevnil a založil ctihodný otec Jean-Claude-Marie Coli. Tento kňaz neskôr vo svojich pamätiach potvrdil, že "svätý Marcellin navrhol počas jedného z týchto stretnutí skupiny vytvorenie inštitútu - nie kňazov, ale bratov učiteľov, zameraného na vzdelávanie detí a mládeže, ktorý by spojil vyučovanie právd viery a základných vied jednou jedinou metódou".
Po schválení nápadu bol Marcellin poverený jeho realizáciou. Krátko po prijatí kňazskej vysviacky - 22. júla 1816 - zistil, že nastali vhodné okolnosti.
Mladý kňaz, vymenovaný za koadjútora husto obývanej farnosti La Valla v regióne Loira sa na vlastné oči presvedčil o morálnom neporiadku a absencie zbožnej oddanosti väčšiny obyvateľov. Náboženská nevedomosť, dôsledok revolúcie v roku 1789 bola prakticky všeobecná, nebol tam ani jeden učiteľ, ktorý by ich vzdelával. Macellinov plán, založiť novú nadáciu, sa v tejto situácii stal takmer požiadavkou apoštolátu.
Prv, než začal podnikať rozhodujúce kroky, zveril túto úlohu do rúk Panny Márie a vybral ju za Matku, patrónku, vzor a prvú predstavenú budúceho inštitútu. Tiež sa rozhodol, že rehoľníci sa budú volať Malí bratia Márie, lebo bol presvedčený, že meno Panny Márie bude stačiť, aby prilákalo mnohých kandidátov.
Zakrátko sa objavili prví uchádzači, dvaja mládenci s dobrou povahou, ktorí často pristupovali k sviatostiam a dychtivo sa pustili do rehoľného života. Noví členovia sa čoskoro zhromaždili v komunite v skromnom dome neďaleko farského kostola. Takto sa v januári 1817, necelých šesť mesiacov po príchode otca Champagnata do La Valla, začala odvíjať história Malých bratov Márie, známych aj ako Maristickí bratia. Do polovice dvadsiateho storočia ich počet presiahol osem tisíc a po celom svete existovalo 700 škôl. Svätý zakladateľ mal v čase založenia iba 28 rokov.
Marcelin a jeho bratia sa podieľali na výstavbe ich nového domu, ktorý mohol pojať viac ako 100 osôb a ktorý mal niesť meno „Panna Mária Pustovnícka“. V roku 1825 bol oslobodený od svojich farských povinností a odvtedy sa úplne venoval svojej kongregácii: duchovnej, pedagogickej a apoštolskej formácii a sprevádzaniu svojich bratov, návštevám škôl a otváraniu nových.
Svätý, muž hlbokej viery, nikdy neprestal hľadať Božiu vôľu modlitbou a dialógom s náboženskými autoritami a so svojimi bratmi. Veľmi si vedomý svojich vlastných obmedzení sa spoliehal iba na Boha a na ochranu Márie, svojej "Dobrej Matky", "Všetkého zdroja" a "Prvej predstavenej".
Jeho hlboká pokora a intenzívne uvedomenie si Božej prítomnosti mu pomohli prežiť mnohé ťažké skúšky s veľkým vnútorným pokojom.
"Dať Ježiša Krista poznať a milovať" - to je poslaním bratov a škola je privilegovaným miestom pre toto evanjelizačné poslanie. Marcellin učil svojich nasledovníkov milovať a rešpektovať deti a venovať osobitnú pozornosť chudobným, najnevďačnejším a najzanedbávanejším, najmä sirotám. Tráviť veľa času s mladými ľuďmi, s jednoduchosťou, rodinným duchom a láskou k práci, a to všetko vykonávať tak, ako by to robila Mária, to boli základné body jeho vízie vzdelávania.
V roku 1836 Cirkev uznala Spoločnosť Márie a zverila jej misie v Oceánii. Marcellin zložil sľuby ako člen Spoločnosti Márie a poslal troch bratov s prvými misionárskymi otcami maristami na ostrovy Tichého oceánu. "Každá diecéza sveta je súčasťou našich plánov," napísal.
Kroky na získanie právneho uznania jeho zboru si vyžadovali veľa času, energie a ducha viery. Neustále však opakoval: "Keď je Boh na tvojej strane a spoliehaš sa len na neho, nič nie je nemožné!"
Jeho nepriatelia ho ohovárali a niektorí z jeho vlastných učeníkov sa mu stavali proti. Finančné zdroje boli nedostatočné, rovnako ako v určitom okamihu aj povolania. Toto súženie nakoniec podkopalo zdravie 51-ročného Marcellina a skrátilo mu dni. 6. júna 1840, pár minút pred smrťou s upretým pohľadom hore s úsmevom povedal: "Usmievam sa, pretože vidím Pannu Máriu. Je tu a prišla si po mňa."
