%20(1).jpg)
Keď sa rozniesla správa, že sa blíži koniec života Alfonza de Liguori, nastala všeobecná bolesť. Zo všetkých kláštorov sa niesli k nebesiam vrúcne prosby, aby milostivý Boh ešte uchoval pri živote otca Alfonza, ktorého svätosť bola silnou pohnútkou pre spravodlivých, aby vytrvali na ceste cnosti a pre hriešnikov, aby kajúcne oplakávali svoje hriechy.
Od 24. do 31. júla 1787 sa otec Liguori striedavo ocital pri vedomí aj bezvedomí, ale tiež v hlbokej skleslosti, čo bolo pre ostatných znamením, že sa skutočne blíži jeho posledná hodinka.
V utorok 31. júla síce boli jeho vonkajšie zmysly otupené, ale duch bol čulý, svedčí o tom to, že len čo mu bolo pripomenuté, hneď sa zaoberal modlitbou a vrúcnymi povzdychmi. A keď sa slúžila svätá omša, vzal do ruky kríž, pozeral naňho s láskou a pobozkal ho. Zrak však často upieral na obraz Sedembolestnej a keď mu obrázok dali do ruky, dlho si ho tisol k srdcu.
Bolo zrejmé, že čakajúc na hrozný okamih smrti sa privinul k najsvätejšej Matke, ktorej bol po celý svoj život veľkým ctiteľom a ktorú toľkokrát prosil, aby ho potešila, až sa bude lúčiť so svetom. Najsvätejšia Panna zázračným spôsobom splnila jeho vrúcnu túžbu, ako rozpráva jeden zo svedkov, páter Criscuoli.
"Večer pred smrťou, sme boli ja a moji spolubratia okolo siedmej hodiny večer svedkami udalosti, ktorá nás naplnila úžasom."
Svätec vo svojom smrteľnom zápase zrazu otvoril oči a uprel ich na obraz Preblahoslavenej Panny Márie. Páter a bratia zbadali, že Alfonzova tvár sa zaliala sýtočervenou farbou, rozžiarila sa, oči mal celkom upreté na onen predmet, ktorý ho k sebe vábil a zároveň sa na jeho perách pohrával nebeský úsmev. Zdalo sa, že celou dušou sa vinie k nebeskej Matke.
"Toto vytrženie mysle trvalo asi pätnásť minút," rozprával páter Criscuoli, "všetci sme usúdili, že sa mu v tej chvíli zjavila Božia Matka a pozvala ho do ríše blahoslavených."
Svätec ale po niekoľkých minútach znovu otvoril oči a opäť sa zapozeral na milostný obraz. Tvár sa mu hneď rozžiarila, oči ožili a radostný Alfonzov úsmev oznamoval prítomným, že je zasa vo vytržení. Tento výjav však trval kratšie, než prvý.
"Keď som naposledy navštívil Božieho sluhu, bol 31. júl," pokračuje kňaz v rozprávaní, "už zápasil so smrťou, aby odovzdal svoju dušu Bohu." Vtedy svätec okolo siedmej hodiny nanovo otvoril oči a uprel na obraz Márie, ktorý bol postavený oproti nemu. V okamihu sa mu rozžiarila tvár, na perách mu pohrával úsmev, z udýchanej hrude sa dral povzdych lásky a z úst akoby vychádzala vrúcna prosba, hoci mlčal.
Večer okolo desiatej svätec nadobudol pokoj a rehoľníci odišli spať. Pri umierajúcom zostali len kňazi Buonapane a Fiore. Vtedy sa pred nimi opakoval zázračný výjav. "Na lôžku Božieho sluhu," rozprával kňaz Buonapane, "sa nachádzal obraz Bohorodičky s názvom Matka svätej nádeje, ktorý dal namaľovať Alfonz; a pod obrazom boli slová Zdravas‘ nádej naša."
Kňaz vzal do ruky zmienený obraz a povzbudil umierajúceho, aby oživil dôveru v túto dobrú Matku a celou vrúcnosťou sa jej odporučil. "Vy ste šíril jej úctu počas svojho života; ona bude vašou posilou v hodine smrti." Umierajúci svätec, ktorý bol až do tohto okamihu nehybný a tichý, pri týchto slovách náhle otvoril oči, a svoj zrak utkvel na obraze Panny Márie. Hneď sa mu rozžiarila tvár, modravé pery sčerveneli a na perách sa mu usadil neopísateľný úsmev.
Počas noci, ktorá prebehla pokojne, počúval Alfonz povzdychy, ktorými ho povzbudzovali, opakoval ich a pobozkal kríž, ktorý mu podali. Keď mu bolo odporúčané, aby sa odporučil Najsvätejšej Trojici, bolo jasne viditeľné, ako sa svätec pri tomto mene zaradoval. Páter Caprioli mu predriekaval: "Najsvätejšia Trojica, zmiluj sa nado mnou; nebeská Matka, rozpomeň sa na mňa; môj anjel strážny, prispej mi k pomoci; svätý Michal archanjel, ochraňuj ma!" Svätcovi sa otvorili oči a jeho srdce opakovalo prosby.
Od jednej hodiny po polnoci sa v izbe zomierajúceho nepretržite slávili sväté omše. Okolo jedenástej hodiny už bolo poznať, že prichádza posledná Alfonzova chvíľa života. K jeho lôžku sa zišli kňazi a bratia, do ruky mu dali hromničku a so slzami sa modlili modlitby umierajúcich a litánie k Panne Márii. Potom Alfonz de Liguori, ktorý mal na prsiach kríž a obrázok Panny Márie, celkom pokojne zomrel vo chvíli, keď sa zvonilo na Anjel Pána.
Na druhý deň, keď bolo vystavené svätcovo telo, zomieral na horúčku jedenapolročný chlapček Giuseppe Fusco. Pri chlapčekovej kolíske plakali obaja rodičia. Jeho teta vtedy vzala chlapčeka, zápasiaceho so smrťou, do kostola svätého Michala, aby ho Alfonz uzdravil. Otec i matka ju nikam nechceli pustiť, vyčítali jej, že šalie a chlapec zomrie skôr než s ním dôjde do kostola, ale ona si nedala povedať. Matka chlapca sa ju rozhodla sprevádzať, hoci stratila všetku nádej.
Keď sa priblížili ku kostolu, kde bolo vystavené sväté telo, prosili pátra Romita, aby priložil dieťa k Alfonzovej tvári. Len čo sa tak stalo, dieťa ožilo, nabralo silu a domov kráčalo pešky. Bol to však len začiatok zázračnej udalosti.
Na druhý deň ukázal chlapcovi jeho strýko kňaz Gaetano Fusco, svätcov obrázok. Dieťa ho vzal do ruky, zapozeralo sa, pobozkal ho a položilo si ho na čelo, pričom spontánne volalo: "Alfonz! Alfonz!" Potom, prstom ukazujúc na obrázok radostne volalo: "Alfonz v nebi, svätý v nebi!" Bolo to vskutku zázračné, pretože dovtedy ešte neprehovorilo slovko, ani nepoznal svätca.
Aby sa jeho strýko lepšie presvedčil o zázračnej udalosti, vzal dieťaťu obrázok a dal mu iný, rovnakej veľkosti. Chlapček sa naňho zapozeral a začal kričať: "To nie je on!" Vrátili mu teda svätcov obrázok a naradovaný Giuseppe ho opäť bozkával a kládol si ho na čelo.
Takto sa Bohu zapáčilo prehlásiť svojho sluhu za svätého ústami nemluvňaťa, podľa slov Písma (Ž 8).
Svätý Alfonz de Liguori bol divotvorcom už počas života, ale ešte väčším po svojej smrti. Z výpovedí v procese blahorečenia sa dozvedáme, že vyše päťdesiat osôb, ktorým lekári nedávali žiadnu nádej na uzdravenie, sa vyliečili dotykom svätcovej relikvie, či jeho obrázkom.
Keď sa v Ciorani konalo slávnostné rekviem za Alfonza de Liguori, nechala sa doviesť do kostola jedna dáma, ktorá bola už desať rokov slepá. Povedala si, že keď v meste Nocera uzdravil Boží sluha pri pohrebných omšiach niektorých ľudí, prečo by neuzdravil aj ju v Ciorani? V kostole potom zvolala: "Alfonz, neuverím, že si svätý, ak mi odoprieš, o čo ťa žiadam!" V tom okamihu sa jej otvorili oči, znovu videla a keď sa vracala domov, vzdávala vďaky Bohu, že dáva svojim priateľom takú moc.
V meste Diano trpela benediktínska rehoľníčka štyri mesiace hrozné bolesti, kvôli ktorým jej nebol dopriaty pokoj ani počas dňa, ani v noci. Lekár jej už nedával žiadnu nádej na uzdravenie a tak si úbohá mníška spomenula na Alfonzove zázraky a takto sa k nemu modlila: "Ukáž mi, že si svätý, ako sa o tebe hovorí a ja ti sľubujem, že prísažne oznámim, že si ma uzdravil a na poďakovanie dám slúžiť svätú omšu." Keď sa pomodlila, zaspala. A keď sa potom zobudila, všetky jej bolesti zmizli.
V máji v roku 1788 postihla kňaza Vincenza Massaro z Foggie mŕtvica. Ochromený na pravú stranu tela stratil vedomie. Niekoľkokrát mu pustili žilou, ale márne. Keď jeho telo po hroznom kŕči strnulo, začal sa podobať mŕtvole. V tomto stave, preukazujúc len veľmi malé známky života, prijal posledné pomazanie.
Jedna žena poradila jeho ošetrovateľom, aby mu dali na čelo obrázok svätého Alfonza a odporúčali ho jeho príhovoru. Keď tak spravili, zomierajúcemu sa hneď vrátilo vedomie, účinky mŕtvice zmizli a na druhý deň vyšiel kňaz z domu celkom zdravý.
Svätý Alfonz de Liguori, oroduj za nás!
