%20(1).jpg)
"Ako si Ježiš vybral chlieb, ktorý je veľmi obyčajný, taký musí byť aj môj život, obyčajný, prístupný všetkým a zároveň pokorný a skrytý ako kvas," tieto slová blahoslavenej Eugenie Picco pramenia z dlhej kontemplácie o Ježišovi, Chlebe života, danom pre všetkých. Eugenia dospela k tejto kontemplácii po dlhej a bolestnej ceste.
Eugenia Maria Picco sa narodila 8. novembra 1867 v Crescenzago Giuseppe Picovi a Adelaide del Corno. Hoci bol jej otec od detstva nevidiaci, bol zručný hudobník, vedel hrať na niekoľko hudobných nástrojov a bol častým návštevníkom milánskej La Scaly.
Jej matka bola zasa ľahkovážna, pod zámienkou, že musí nasledovať svojho manžela, ktorého sláva zaviedla do celého sveta, odovzdala dievčatko s jasnými očkami a inteligentným výrazom tváre do výchovy svojej svokry a švagrín.
Eugenia sa tak stretávala s rodičmi počas krátkych prestávok medzi turné, až kým sa jej matka jedného dňa nevrátila domov sama. Tvrdila, že jej manžel je mŕtvy a ten sa skutočne nikdy nevrátil z poslednej cesty do Ruska.
Dievčina sa o svojom otcovi už nikdy nič nedozvedela. Jej matka sa medzitým vydala za Basilia Recalcatiho, s ktorým mala ďalšie tri deti. Eugenia žila so svojou babičkou, až pokým ju v siedmich rokoch "neuniesla" matka, ktorá sa o ňu spolu so svojím druhým manželom začala starať s plánom, spraviť z nej slávnu speváčku.
Eugenia sa vo svojej vášnivej povahe v štrnástich rokoch zamilovala. Bola slobodná, mladá, navštevovala tanečné večierky, divadlá. V určitom bode však začali medzi ňou a príbuznými vznikať nezhody, ktoré viedli k skutočným hádkam. Našťastie, problémy mladej Eugenie chápala jedna z jej učiteliek Giuseppina Allegri a tá ju nasmerovala k ľuďom, ktorí jej pomohli pomôcť aj duchovne.
"Nebezpečenstvá a príležitosti doma aj vonku," povedala neskôr Eugenia, spomínajúc na tie roky súženia a na tú "inštinktívnu" túžbu modliť sa, hľadieť hore, v tichu strohej Baziliky svätého Ambrózia v Miláne, kam každý deň chodila prosiť Boha o pomoc, takmer bez toho, aby Ho poznala. Až do jedného májového popoludnia 1886, kedy Eugenia v sebe cítila volanie k svätosti a od tej chvíle kráčala s neochvejnou rýchlosťou a vernosťou k dokonalosti.
Jej učiteľka pochopila zmenu v jej vnútornom i vonkajšom živote a rozhodla sa predstaviť ju sestre Márii Virgínii Pizzetti. Táto mníška ju často utešovala: "Eugénia, pôsobí v tebe sám Ježiš, je to naozaj on sám." Spoznala Eugéniine povolanie a po čase ju predstavila predstavenej rádu Márii Giuseppe Griffithovej. Múdra mníška ocenila pevné odhodlanie krásneho, sebavedomého a vzdelaného dievčaťa a rozhodla sa ju spojiť s jezuitským otcom Ottonem Terzim, v Miláne známym ako apoštol mládeže. Po niekoľkých stretnutiach s Eugeniou aj on uveril v jej náboženskú dôveryhodnosť.
V roku 1865 založil monsignor Agostino Chieppi v Parme kongregáciu "Malé dcéry Najsvätejších Sŕdc Ježiša a Márie". Počas svojej cesty v Lombardii sa spoznal s Eugeniou Picco a pozval ju, aby sa pridala ku kongregácii. Dvadsaťročná dievčina neváhala, 31. augusta 1887 utiekla z domu a vstúpila do kongregácie.
O rok neskôr, 26. augusta 1888 začala noviciát a 10. júna 1891 zložila svoje prvé rehoľné sľuby do rúk samotného zakladateľa. Doživotné sľuby zložila 1. júna 1894. Jednoduchá, pokorná, verná a štedrá mníška sa celým srdcom venovala študentom, ktorých vyučovala hudbu, spev a francúzštinu. Pre novicky bola matkou a mentorkou, sestrám slúžila ako archivárka, generálna tajomníčka a radkyňa. V júni 1911 bola zvolená za generálnu predstavenú a túto funkciu plnila až do svojej smrti.
Ako generálna predstavená od roku 1911 až do svojej smrti preukázala vynikajúce riadiace schopnosti a s radosťou sa ujala plnenia svojich povinností, ako aj úloh v sociálnej oblasti, najmä počas prvej svetovej vojny. Bola to odvážna žena a výrazne obohatila duchovnú a kultúrnu formáciu sestier, vždy verná svojmu životnému programu, ktorým bolo "Trpieť, mlčať, milovať". Svoje povinnosti generálnej predstavenej s radosťou plnila s pokojnou a tichou dokonalosťou, aby plnila Božiu vôľu.
Bola matkou všetkých, najmä tých najchudobnejších, najmenších, ponížených, ktorým slúžila s veľkorysou a neúnavnou láskou. Potreby a tragédie jej sestier, ktoré spôsobila prvá svetová vojna v rokoch 1915 – 1918, ešte viac otvorili jej srdce, aby prijalo každý plač, bolesť a sociálny či individuálny problém.
Eucharistia bola Eugéniinou hlavnou oporou, životodarným bodom jej vnútorného života a celej jej práce a apoštolskej činnosti; bola jej veľkou láskou, stredobodom jej zbožnosti, pokrmom, útechou a radosťou jej dní naplnených modlitbou a námahou. Kristus do nej vštepil svoju horlivosť pre spásu duší, svoju vrúcnu túžbu viesť všetkých do Otcovho domu. Bola to jej neustála láska ku Kristovi, ktorá v nej horela, čo vysvetľuje jej neustálu charitatívnu činnosť.
Kvôli krehkému zdraviu a telu, zničenému kostnou tuberkulózou, musela v roku 1919 podstúpiť amputáciu pravej nohy. V chorobe a smrti naplnila svoje úplné zasvätenie Bohu.
Sestra Eugenia zomrela svätou smrťou 7. septembra 1921. Proces blahorečenia sa začal v septembri 1945 a 18. februára 1989 bolo uznané jej hrdinské prejavovanie cností. 20. decembra 1999 bol zverejnený dekrét o zázraku pripisovanom jej príhovoru, v ktorom sa uznalo zázračné uzdravenie Camila Talubingiho Kingombeho z diecézy Uvira (predtým Zair), ku ktorému došlo 25. augusta 1992. O tri roky neskôr ju 7. októbra 2001 vyhlásil Ján Pavol II. za blahoslavenú.
