%20(1).jpg)
Taliansky hagiograf a historik, ktorý v roku 1240 vstúpil do dominikánskeho rádu, neskôr pôsobil ako lombardský provinciál svojho rádu a od roku 1292 bol janovským arcibiskupom, napísal niekoľko diel, z ktorých je azda najznámejšia Legenda sanctorum. V nej sa zameral na súbor svätcov a legiend k cirkevným sviatkom.
Cirkev každoročne slávi 14. septembra sviatok Povýšenie svätého Kríža, pretože v tento deň bola kresťanská viera povznesená do výšok, ako svedčia nasledujúce príbehy.
V Konštantínopole vošiel Žid do Chrámu svätej Sofie a tam sa pozrel na obraz Krista. Keď videl, že nikto nie je nablízku, vytasil meč a bodol nášho Pána na obraze do krku. Hneď sa z neho vyliala krv a postriekala Žida na tvár a na hlavu. Vystrašený muž vzal obraz, hodil ho do studne a utiekol.
Cestou sa stretol s kresťanom, ktorý sa ho spýtal: "Žid, odkiaľ ideš? Zabil si človeka!" Žid však odvetil, že to nie je pravda. Kresťan však oponoval: "Samozrejme, že si spáchal vraždu, a preto si postriekaný krvou!"
Vtedy Žid povedal: "Naozaj, Boh kresťanov je veľký a všetko potvrdzuje vieru v neho. Nezabil som človeka, ale prebodol som Kristov obraz a okamžite mu z hrdla vytryskla krv!" Potom zaviedol kresťana k studni a spoločne vytiahli posvätný obraz. Traduje sa, že rana na Kristovom hrdle je viditeľná dodnes. A Žid sa potom stal kresťanom.
V sýrskom meste Bejrút si kresťan, ktorý mal na rok prenajatý dom, zavesil na stenu oproti svojej posteli obraz ukrižovaného Krista a pravidelne sa pred ním modlil. Keď sa však po roku presťahoval do iného domu, zabudol vziať so sebou obraz.
Do jeho predošlého domu sa nasťahoval jeden Žid, ktorý si pozval jedného zo svojich druhov na večeru. Hosť sa počas večere obzeral po dome a na stene v spálni uvidel visiaci obraz. Hneď ho pochytila zúrivosť, triasol sa od hnevu a žiadal od svojho hostiteľa vysvetlenie, prečo má v dome obraz Ježiša Krista Nazaretského.
Žid si dosiaľ obraz vôbec nevšimol a prisahal mu na všetko, čo mu je sväté, že o tomto obraze nevie vôbec nič. Hostiteľ bol s jeho vysvetlením navonok spokojný, no sotva sa za ním zatvorili dvere domu, ponáhľal sa za rabínom, aby obvinil Žida za to, čo videl v jeho dome.
Hneď sa zhromaždili ostatní Židia, išli do domu a keď uvideli obraz, zasypali Žida urážkami, surovo s ním zaobchádzali a polomŕtveho ho vyhnali z domu. Potom pošliapali obraz a vykonali veľa urážajúcich skutkov Pánovho utrpenia. Keď napokon vrazili kopiju do obrazu jeho tela, vytryskol z neho prúd krvi a vody a naplnil nádobu, ktorú držali pod ním.
Ohromení vzali nádobu do synagógy a všetci chorí, ktorí boli pomazaní touto krvou, sa hneď uzdravili. Židia potom opísali biskupovi mesta celú udalosť a každý z nich prijal vieru v Krista a svätý krst.
Biskup uložil krv do sklenených fliaš a zavolal si kresťana, ktorému patril obraz, aby sa ho spýtal, kto namaľoval taký krásny obraz. "Namaľoval ho Nikodém a po svojej smrti ho odkázal Gamalielovi," odpovedal muž, a dodal, že Gamaliel ho zanechal Zachejovi, ten Jakubovi a on Šimonovi. "Tak zostal v Jeruzaleme až do pádu mesta. Potom ho veriaci vzali do Agrippovho kráľovstva a odtiaľ ho preniesli do mojej krajiny moji predkovia a ja som ho zdedil." To sa stalo v roku Pána 750.
Židia potom posvätili svoje synagógy a premenili ich na kostoly. Odtiaľ pochádza zvyk posväcovať kostoly; predtým sa posväcovali len oltáre. Na základe vtedajšieho zvyku Cirkev nariadila, aby sa pamiatka Pánovho utrpenia slávila 27. novembra, inde sa zasa píše, že 9. novembra. A z rovnakého dôvodu bol v Ríme posvätený kostol na počesť Spasiteľa, kde sa uchováva fľaša s touto krvou.
Spomedzi mnohých dôkazov o veľkej moci kríža sú aj takí, ktorí nie sú veriaci. Gregor vo svojej tretej knihe Dialógov opisuje skúsenosť Andreja, biskupa mesta Fondi. Tento biskup dovolil mníške, aby bývala v jeho dome, čo využil odveký nepriateľ ľudstva a začal vtláčať do Andrejovej mysle mníškin obraz tak živo, že mal pocit, že ju skutočne vidí naživo. Ležal v posteli a premýšľal o veciach, na ktoré by nemal ani pomyslieť.
V jeden deň prišiel do Ríma Žid a pretože sa chýlilo k večeru a nemal miesto na prenocovanie, uchýlil sa do chrámu Apolóna. Bál sa posvätnosti tohto miesta a hoci neveril v moc kríža, predsa sa prežehnal. Keď sa v noci prebudil, uvidel skupiny zlých duchov, ktoré vzdávali hold vládcovi, kráčajúcemu na čele a potom sa usadil uprostred nich. Tento vládca potom počúval prípad každého zo zlých duchov, a diskutoval s nimi o činoch, aby zistil, koľko zla z nich každý spáchal.
Takto podávali správu o svojej "práci", keď jeden z nich vyskočil doprostred a opísal, aké telesné pokušenie vyvolal v biskupovej mysli vo vzťahu k mníške. Ešte dodal, že v čase vešpier prinútil biskupa Andreja, aby túto ženu priateľsky poklepal po chrbte.
Hlavný duch nabádal tohto zlého ducha, aby dokončil čo začal a získal si tak prvenstvo medzi všetkými ostatnými, pretože spôsobil pád biskupa. A satan nariadil svojim prisluhovačom, aby zistili, kto je ten muž, ktorý si dovolil spať v Apolónovom chráme.
Žid sa od strachu roztriasol, ale keď zlí duchovia, ktorí boli poslaní, aby ho vyhľadali, videli, že je označený tajomstvom kríža, v hrôze vykríkli: "Je to síce prázdna nádoba, ale je zapečatená!" Na tento výkrik sa skupina zlých duchov rozplynula.
Žid sa potom ponáhľal k biskupovi a opísal mu celý výjav. Biskup zastonal od výčitiek svedomia, vyhnal všetky ženy zo svojho domu a pokrstil Žida.
Gregor vo svojich Dialógoch píše aj o ďalšom prípade. Istá mníška vošla do záhrady a keď uvidela pekný šalát, dostala taký veľký hlad, že sa zabudla prežehnať a dychtivo sa do zeleniny zahryzla. Hneď ju uchopil diabol a zhodil ju na zem.
Keď k nej prišiel blahoslavený Egídius, diabol zvolal: "Čo som urobil? Sedel som na šaláte a ona prišla a uhryzla ma!" Egídius mu prikázal odísť a duch ho hneď poslúchol.
V knihe Historia ecclesiastica sa píše, že pohania namaľovali znak Serapisa na steny domov v Alexandrii. Cisár Theodosius však prikázal, aby znaky zničili a namiesto nich namaľovali znaky kríža. Keď to pohania a kňazi modiel videli, požiadali o krst so slovami: "Tradícia odovzdávaná predkami hovorí, že bohovia, ktorých uctievali, budú existovať, kým sa neobjaví znamenie, v ktorom je život." A medzi znakmi písma bol jeden, ktorý nazývali posvätným a ktorý, ako hovorili, symbolizuje večný život. A ten mal tvar kríža.
