%20(1).jpg)
Pred niekoľkými rokmi blahorečený Alberto Marvelli žil laickým životom, získal si rešpekt aj u komunistov, prežil bombardovanie druhej svetovej vojny, bol talentovaným inžinierom a oddaným stredoškolským učiteľom, ktorý si vyslúžil prezývku "Inžinier lásky".
Alberto sa narodil 21. marca 1918 v meste Ferrara ako najstarší syn zo šiestich detí manželov a praktizujúcich katolíkov Luigiho a Marie. Otec rodiny pracoval ako riaditeľ banky, preto žila rodina v Rovigo. Alberto dostal okrem formácie v rodine neskôr aj formáciu v saleziánskom Oratóriu vo farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov, kam sa rodina v roku 1930 presťahovala.
Veľmi naňho zapôsobil život svätého Dominika Savia a mal naňho veľký vplyv. Matka viedla svoje deti k skromnosti. Stalo sa, že sa súrodenci vrátili zo školy hladní, museli sa však uspokojiť iba s polievkou. "Druhé jedlo?" pýtali sa plní úzkosti. Matka im odvetila: "Išiel okolo Ježiš, bol hladný a tak som mu dala to, čo som mala."
V rodine Marvelli nazývali chudobných Ježiš. Keď otcova banka (bola to jediná katolícka banka) musela z rozhodnutia fašistickej vlády skrachovať, jedna žena, ktorá do nej krátko predtým uložila svoje úspory, sa veľmi rozplakala. Potom zrazu videla, že sa jej od pána Marvella vracajú všetky jej peniaze - sťahoval si ich totiž zo svojho platu.
Rodina sa v roku 1930 natrvalo presťahovala z Rovigo do Rimini, aby tak nasledovala hlavu rodiny v jeho práci. Matka Mária, hoci mala v domácnosti práce vyše hlavy, vyučovala vo farnosti katechizmus a Alberto ju v tom nasledoval.
Alberto sa tešil dobrému zdraviu, mal však búrlivý a ohnivý temperament, ale tiež s vážnosť, až sa poniektorí domnievali, že ide o dospelého človeka. Študoval na gymnáziu a popritom športovo pretekal v saleziánskom Oratóriu. V pätnástich rokoch ho postihol veľký smútok, keď mu choroba vzala v októbri 1933 otca.
Vtedy si založil denník, do ktorého zapisoval myšlienky a meditácie, slúžiace v raste človeka a kresťana. Medzi svoje obľúbené knihy radil evanjelium a Nasledovanie Krista. Zvlášť si podčiarkol myšlienku: "Každým skutočným umŕtvovaním je to, čo pretrháva to, čo je potrebné pretrhať a posilňuje, čo je treba posilniť."
Na strane 16 v jeho Denníku je zapísaná "malá schéma", ktorá mu pomáhala po celý jeho mladý život:
1. Ráno modlitba, a keď je možné, trochu meditácie.
2. Každodenná návšteva kostola a čo najčastejšie pristupovanie k sviatostiam. Oh, keby sa mi podarilo pristupovať k svätému prijímaniu každý deň.
3. Pomodliť sa každý deň ruženec.
4. Žiadnym spôsobom nevyhľadávať príležitosť k zlu.
5. Večer modlitba, rozjímanie, spytovanie svedomia.
6. Premôcť najväčšie nedostatky - lenivosť, maškrtnosť, netrpezlivosť, zvedavosť a mnoho iných.
7. Vzývať o pomoc Ježiša vo všetkých obťažných okamihoch. Keby som to nemal dodržať, tak by mi to spôsobilo nejakú fyzickú bolesť.
Bohaté skúsenosti, týkajúce sa laického apoštolátu, nadobudol v Katolíckej akcii. V roku 1941 bol v Bologni promovaný na inžiniera a takmer rok pracoval v turínskej továrni Fiat. Keď sa v roku 1944 vrátil do Rimini, prežil tu dramatické udalosti, ktoré priniesli koniec vojny a obdobie po vojne.
Alberto sa snažil zo všetkých síl pomáhať ľuďom, ktorí prežili vojnovú pohromu, pretože Rimini bolo jedno z najviac bombardovaných talianskych miest. Najskôr bol menovaný za vedúceho inštitúcie, ktorá sa zaoberala ubytovaním, neskôr sa stal členom mestskej rady a tiež výkonného orgánu kresťanskej demokracie. Rozvíjal množstvo rôznych iniciatív v prospech najchudobnejších nielen v sociálnej oblasti, ale aj v náboženskej. Vďaka Konferencii svätého Vincenta zvlášť pomáhal chudobným a bezdomovcom, a založil "Omšu pre chudobných". Albert takto žil vo svete, uprostred druhých, vo vyčerpávajúcej činnosti, všetkým pomáhal a nad všetko "vyžaroval Ježiša".
Jeho životopisec napísal: "Videl som kráčať Alberta po cestách nášho malého mesta ešte ako študenta s batohom kníh tak, ako keď išiel zo školy, a tiež ho vidím jazdiť na bicykli a tiež veľmi zamestnaného v Združení Katolíckej akcie (bol v nej dlhú dobu prezidentom). Vidím ten jeho žiarivý, osvetľujúci, kúzelný úsmev." Mlčanlivou učiteľkou je mu aj mama, ktorá je zároveň mamou všetkých chlapcov vo farnosti Panny Márie Pomocnice, a ktorá neúnavne pracovala v Združení svätého Vincenta.
Vráťme sa v čase trochu späť. Alberto maturoval v roku 1936 a medzi maturantami bol aj neskorší slávny režisér Federico Fellini. Hoci bol Marvelli druhým najlepším spomedzi šesťdesiatich maturantov, neprijali ho na Námornú akadémiu a tak sa prihlásil na Technickú fakultu v Bologni. 1. decembra 1936 tak začala jeho pendlovanie medzi Rimini a Bolognou, medzi štúdiom a apoštolátom v oboch mestách. Žena, ktorá slúžila u jeho tety, u ktorej v Bologni býval, takto o ňom svedčila: "Videla som ho dňom i nocou ubitého prácou pre univerzitu a apoštolát. Niekedy som ho našla spať nad knihami s ružencom v ruke. Ráno som ho videla o šiestej hodine v kostole, alebo, keď mu to záväzky nedovoľovali pristúpiť k prijímaniu predtým, sa postil až do poludnia. Ukladal si tak dobré pokánie svojej chuti."
Jeho priateľ Benigno Zacagnini o ňom zasa hovoril: "Viackrát, keď som vstúpil do kostola svätého Bartolomea v Bologni na konci vyučovania počas dňa, videl som ho, ako pristupuje k svätému prijímaniu. Alberto prichádzal z Rimini vlakom, vtedy pre toho, kto chce pristúpiť k svätému prijímaniu platil pôst o polnoci, bol po ceste, potom bol na vyučovaní. Povedal som mu: ‚Ja by som to nemohol robiť.‘ Dodal som, že sa mi toto všetko zdá prehnané. Jeho odpoveďou bol úsmev - úsmev, ktorý mal len on, jasný, ktorý by som nazval detský.
Zacagnini ďalej pokračoval: "Mal nevinnosť, ktorá okúzľovala tiež toho, kto nezdieľal jeho myšlienky. Bol obklopený sympatiami všetkých. Nepoznal som azda nikoho tak prirodzene ľudského a zároveň ľudsky kresťanského."
Zatiaľ, čo Alberto dokončoval univerzitu, nad Európu sa rozpútala búrka druhej svetovej vojny a v júni 1940 Benito Musolini zapojil Taliansko do vojny po boku Nemecka.
Počas vysokej školy bol Alberto od augusta do novembra 1940 v Miláne, kde sa zamestnal v zlievarni priemyselníka Bagnagatti, ktorý o ňom svedčil nasledujúcimi slovami: "Prežil u mňa niekoľko mesiacov v zlievarni. Už od prvého dňa som uňho spozoroval určitý priateľský postoj k všetkým podriadeným a zvlášť k najmladším a prostým. Zaujímal sa o rodinné potreby robotníkov a naznačil mi zvláštne potreby každého, navrhol pomoc, ktorú považoval za vhodnú. Navštevoval chorých, učňov povzbudzoval veľmi živou sympatiou a srdečne."
Alberta zasiahla vojna a silu začínať každý deň nachádzal v Eucharistii a rozjímaní. 30. júna 1941 promoval na samé jednotky a stal sa inžinierom. Pred ôsmimi dňami sa ale začala vojna a tak odišiel na vojenskú službu. V decembri však dostal odklad a 22. decembra odišiel pracovať do Technického oddelenia automobilky Fiat v Turíne. Keď sa približne po roku vrátil do Rimini, začal v tamojšom Technickom inštitúte učiť predmet Mechanika.
20. januára 1943 padol vo vojne jeho mladší brat Lelo a Alberto si zapísal do denníka: "Vojna je trestom za našu zlobu, trestom za našu malú lásku k Bohu a k ľuďom. Vo svete chýba duch lásky, a preto sa nenávidíme ako nepriatelia, a naopak by sme sa mali milovať ako bratia, vykúpení Kristom."
Aj tých niekoľko dní, čo strávil v kasárňach v Treviso, boli preňho cennou skúsenosťou. Farár u Panny Márie z Piave, don Zanotto, o ňom napísal: "Keď prišiel Ing. Alberto Marvelli do kasární v Treviso, bolo tam 2000 vojakov a všetci kliali a viedli zlý život. Po nejakom čase už nikto neklial, hovorím nikto, ani predstavení. Plukovník, hoci oddávna klial, začal namiesto toho ničiť túto neresť u seba aj vojakov."
1. septembra 1943 bolo Rimini prvý raz bombardované a tisíce obyvateľov sa rozhodlo utiecť do slobodnej republiky San Marino. Alberto viedol za ohlávku osla, jeho mama sedela na ľahkom vozíku a súrodenci Giorgio a Gertruda tlačili bicykle, obťažkané nákladom jedla, potrebným na prežitie. Ubytovali ich v internáte Beluzzi, pričom iné rodiny boli v pivniciach, či železničných tuneloch. Aj tu bol Alberto k dispozícii všetkým. Jeden človek si naňho takto spomínal: "Večer sa v internáte nahlas modlil ruženec, potom odišiel spať k františkánom a ráno bol v kostole na omši a pristúpil k svätému prijímaniu. Potom znovu odišiel, aby išiel v ústrety všetkým núdznym. Zaznamenával si potreby druhých, a keď nemohol prísť sám, zveroval túto prácu druhým. Bolo treba chodiť sem a tam, do tunelov, z ktorých sa ľudia neodvažovali vyjsť."
K tomu Dominic Madrone dodáva: "Každý deň prešiel na bicykli mnoho kilometrov, zháňal niečo na jedlo. Hocikedy sa vrátil domov s chlebníkom, prederaveným od črepín granátov, ktoré vybuchovali okolo, ale on s priateľmi, ktorí súťažili v odvahe, sa nezdržiaval."
21. novembra 1944 bolo Rimini oslobodení a Alberto sa s rodinou vrátili domov. Ich dom je síce zasiahnutý, ale obývateľný, no zároveň je okupovaný anglickými dôstojníkmi a tak sa rodina ubytovala v pivnici.
Aj tu sa stal Alberto služobníkom všetkých. Výbor pre Oslobodenie mu zveril ubytovanie, obecný úrad ho poveril riadením stavebného odboru pre rekonštrukciu, biskup mu zveril katolíckych absolventov vysokých škôl v diecéze, chudobní ho neustále obliehali. Alberto napriek "práci vyše hlavy" nikoho neposlal preč.
Raz večer priniesol jeden otec rodiny, zúfalý nad biedou, svoje malé dieťa pani Marvelli so slovami: "Vezmite si toto dieťa, ja už nie som schopný sa oňho starať." Albertovi, ktorý bol "hlavou rodiny" sa zahmlili oči slzami a povedal: "Panna Mária sa o to postará. Budem sa za neho modliť." Dieťa našlo v rodine hneď lásku, keď vyrástlo v dievčinu, našla si prácu a mohla sa vrátiť k svojmu žijúcemu otcovi.
Na konci roku 1946 sa uskutočnili prvé komunálne voľby. Jeden komunista povedal, že "aj keď moja strana stratí, budem voliť tak, aby sa starostom stal inžinier Marvelli". Dvadsaťosemročný Alberto povečeral 5. októbra s matkou, a potom sa vybral na bicykli na verejnú schôdzu v San Guiliano a Mare. Asi 200 metrov od jeho domu išlo veľkou rýchlosťou nákladné auto spojencov, zasiahlo ho a odhodilo do záhrady jednej vily. O dve hodiny neskôr zomrel.
Keď ulicami mesta prechádzala jeho rakva, chudobní plakali a posielali mu bozky. Na jednom plagáte bolo zasa napísané: "Komunisti z Belariva sa v úcte skláňajú, aby pozdravili syna, brata, ktorý rozšíril po tejto zemi toľko dobra."
Prezident Katolíckej Akcie, Luigi Gedda napísal: "Pre novú civilizáciu sú potrební mladí ľudia, ktorí ako Alberto poznajú krásu Zelených rokov, ale tiež presnú zodpovednosť, ako vytvoriť výkvet cnosti a priniesť ovocie dobra."
