%20(1).jpg)
Boh si želá, aby sme mu slúžili celým srdcom a aby sme sa - nakoľko to dovoľuje krehkosť ľudskej prirodzenosti - vyhýbali aj tým najmenším nedokonalostiam. No snaha páčiť sa Bohu a strach, že by sme ho mohli zarmútiť, musia byť sprevádzané pokornou dôverou v jeho milosrdenstvo.
Chybou, pred ktorou by sme mali spozornieť - keďže do nej veľmi ľahko upadáme, je neovládaný jazyk. Je totiž veľmi ľahké pochybiť v slovách, a zasa je zriedkavé rozprávať dlhší čas bez toho, aby sme sa prehrešili proti tichosti, pokore, úprimnosti, či kresťanskej láske. Tejto chybe podliehajú aj zbožní ľudia. Svätý Hieronym hovorí, že keď už uniknú všetkým ostatným diabolským nástrahám, nechajú sa chytiť do pasce ohovárania.
Keď bol dominikán Durand ešte len radovým rehoľníkom, bol vzorom disciplíny a horlivosti a predsa mal jednu chybu - jeho živá povaha ho viedla k veľkej zhovorčivosti: mal veľkú záľubu v duchaplných poznámkach, ktoré však často išli na úkor kresťanskej lásky.
Jeho opát Hugo ho na to upozornil a dokonca predpovedal, že ak sa nezbaví tejto chyby, určite ju bude musieť odpykávať v očistci. Durand však tejto rade neprikladal veľký význam a naďalej sa bez väčšieho sebazaprenia oddával neviazanosti jazyka.
Opátova predpoveď sa po jeho smrti naplnila. Durand sa zjavil jednému rehoľníkovi, svojmu priateľovi a prosil ho pomoc skrze modlitby, pretože bol hrozne trestaný za to, že neovládol svoj jazyk. Rehoľníci sa v dôsledku tohto zjavenia jednomyseľne rozhodli osem dní zachovávať prísne mlčanie a konať iné dobré skutky za vyslobodenie Durandovej duše. Ich prejavy lásky priniesli túžené ovocie; prešiel istý čas a Durand sa znovu zjavil rehoľníkovi, aby mu oznámil, že je vyslobodený.
Nasledujúci príklad tiež hovorí o treste za neovládanie jazyka. V jednom cisterciánskom kláštore žili dve mladé rehoľníčky, Gertrúda a jej sestra Margita.
Gertrúda bola síce cnostná, ale i tak si nedostatočne strážila jazyk; často porušovala predpísané pravidlo mlčania, niekedy aj v chóre, či pred spevom liturgie hodín, aj po ňom. Namiesto sústredenia sa v duchu úcty, prihovárala sa zbytočnými slovami svojej sestre, sediacej vedľa nej, čím sa stala tiež príčinou pohoršenia pre svoju spolusestru.
Keď ešte v mladom veku zomrela a jej sestra Margita krátko po jej smrti išla na modlitbu, videla ju prísť a zaujať miesto v tej istej chórovej lavici, v ktorej sedávala počas svojho života. Keď sa Margita trochu spamätala z ohromenia, išla za predstavenou, aby jej povedala, čo práve videla. Predstavená jej poradila, aby sa nebála, keď sa zosnulá objaví znovu a aby sa jej v Božom mene opýtala, prečo prišla.
Keď sa na druhý deň zjavila znovu, rovnako ako predtým, Margita sa jej prihovorila: "Drahá sestra Gertrúda, odkiaľ prichádzaš a čo si žiadaš?"
Duša jej odpovedala: "Prichádzam, aby som zadosťučinila Božej spravodlivosti na tomto mieste, kde som zhrešila. Práve tu, v tejto svätyni, som urážala Boha zbytočnými slovami, bola som všetkým na pohoršenie a osobitne tebe. Keby si len vedela, čo všetko trpím! Pália ma plamene a najmä môj jazyk je vystavený strašným mukám," keď dopovedala, poprosila o modlitby a zmizla.
Božia spravodlivosť je mimoriadne prísna, pokiaľ ide o hriechy proti láske k blížnemu. Láska je totiž cnosť, ktorá je Srdcu nášho Pána najdrahšia a ktorú sám odporúča svojim učeníkom, ako znak, podľa ktorého ich majú ostatní spoznať: "Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať." (Jn 13, 35) Niet preto divu, že tvrdosť voči blížnemu a akýkoľvek prehrešok proti láske, bude v budúcom živote prísne potrestaná.
Matka Greffierová vo svojich spomienkach napísala, že sa od sestry Margity (Alacoque) dozvedela, že sa raz modlila za dve osoby, ktoré mali vo svete vysoké postavenie a ktoré práve zomreli. Sestra Margita Mária obe uvidela v očistci.
Jedna z nich bola odsúdená na niekoľkoročné utrpenie aj napriek tomu, že za ňu bol odslúžený veľký počet svätých omší. Božia spravodlivosť totiž všetky tieto modlitby a duchovné zásluhy pridelila dušiam z rodín, ktoré boli kedysi zničené nespravodlivosťou a nedostatkom lásky tejto zosnulej osoby. Pretože týmto úbohým ľuďom nezostalo nič, čo by im po smrti zabezpečilo modlitby, Boh im to vynahradil práve týmto spôsobom.
Druhá osoba zasa zostala v očistci toľko dní, koľko rokov prežila na zemi. Náš Pán dal sestre Margite najavo, že spomedzi všetkých dobrých skutkov, ktoré táto osoba vykonala, osobitne prihliadal na lásku, s akou znášala chyby svojich blížnych, a na úsilie, ktoré vynaložila, aby prekonala nepríjemné pocity, ktoré jej tieto chyby spôsobovali.
V duši existuje ešte jeden neporiadok, ktorý Boh prísne trestá v očistci - je to zneužitie milosti, pod ktorým rozumieme zanedbanie spolupráce s pomocou, ktorú nám Boh poskytuje, a s výzvami, ktorými nás nabáda k pestovaniu čností pre posvätenie našich duší.
Táto milosť, ktorú nám ponúka, je vzácny dar, ktorý nesmieme zahodiť; je to semeno spásy a zásluh, ktoré nesmie zostať neplodné. K tejto chybe dochádza vtedy, keď na Božie pozvanie neodpovieme veľkodušne - dostávam od Boha prostriedky na almužnu; vnútorný hlas ma k tomu nabáda, ja však zatváram svoje srdce, alebo dávam lakomou rukou a to je zneužitie milosti.
Môžem ísť na svätú omšu, vypočuť si kázeň, pristupovať k sviatostiam; vnútorný hlas ma k tomu nabáda, no ja si nechcem dať tú námahu. Aj to je zneužitie milosti.
Svätá Magdaléna de Pazzi rozprávala, ako jedna z jej rehoľných sestier musela po smrti veľa trpieť, lebo v troch prípadoch nespolupracovala s milosťou.
Stalo sa, že v jeden sviatočný deň pocítila chuť venovať sa drobnej práci, bola to jednoduchá výšivka, ktorá však nebola nevyhnutná a mohla sa odložiť na inokedy. Vnuknutie milosti ju nabádalo, aby z úcty k slávnostnému dňu od toho upustila, ale ona dala prednosť prirodzenej náklonnosti k tejto práci, pričom sa vyhovárala, že ide len o maličkosť.
Inokedy si zasa všimla, že sa jeden bod rehoľných pravidiel nedodržiava a upozornenie predstavených by prinieslo komunite úžitok, ona však o tom mlčala. Hoci ju vnuknutie milosti k tomu nabádalo, zadržal ju ľudský ohľad.
Jej tretím previnením bola neusporiadaná pripútanosť k príbuzným vo svete. Ako snúbenica Ježiša Krista patrila celou svojou náklonnosťou Božskému Ženíchovi, ona ale svoje srdce rozdelila tým, že sa priveľmi zaoberala členmi svojej rodiny. A hoci vedela, že jej správanie v tomto ohľade nie je v poriadku, neposlúchla vnuknutie milosti, ani sa nesnažila usilovne o nápravu.
Keď táto, inak príkladná sestra, o nejaký čas zomrela, svätá de Pazzi sa za ňu so svojou zvyčajnou horlivosťou modlila. Zosnulá sestra sa jej potom po šestnástich dňoch zjavila, aby jej oznámila svoje vyslobodenie.
Masima - Verím a Dôverujem
.png)
