Videnie, ktoré presvedčilo svätú Teréziu o veľkom milosrdenstve

Svätá Terézia z Avily zanechala svetu veľké dedičstvo v podobe svojich kníh, medzi ktoré patrí aj jej životopis, ktorý predložila na preskúmanie svätému Jánovi z Avily a vyjadril svoj posudok a v ktorom okrem iných vecí opisuje aj svoju "skúsenosť" s peklom.

"Bola som síce zlá, ale predsa som sa snažila slúžiť Bohu, neurobila som veľké veci, aké sa dejú vo svete, boli to len maličkosti, a ťažké choroby som trpela neustále s veľkou trpezlivosťou, ktorú mi udeľoval Pán. Bola som naklonená k ohováraniu a hovoriť zle o iných, ale myslím si, že som nikomu nepriala nič zlé, ani som nebola chamtivá, ani sa nepamätám, že by som niekedy tak závidela, že by som tým ťažko urazila Pána a mnoho iného, lebo hoci som bola taká zlá, predsa som neustále žila v Božej bázni; a napriek tomu vidím, kam ma umiestnili diabli!"     

Terézia po dlhej dobe, počas ktorej jej Pán preukázal mnohé veľké milostí, bola počas modlitby, nevediac ani ako - ako sa jej zdalo - vrhnutá do pekla. "Poznala som, že Pán mi chce ukázať miesto, ktoré mi tam pripravili diabli a ktoré som si zaslúžila svojimi hriechmi. Trvalo to len okamih, ale myslím si, že na to nezabudnem, nech by som žila veľa rokov."

Vchod prirovnala k veľmi dlhej a úzkej uličke, nizučkej, tmavej a tesnej peci, ktorej spodok sa jej zdal ako kaluž špinavej vody s morovým zápachom a bolo v ňom množstvo zlých plazov. Na konci bol výklenok, vyhĺbený v stene ako skriňa a v ňom som uvidela seba, veľmi stiesnenú. "To všetko bolo na pohľad rozkošou, ak to prirovnám k tomu, čo som cítila. Čo som povedala, je veľmi neurčité. Myslím, že sa ani nedá opísať, ani pochopiť, čo som skutočne cítila."

Terézia ďalej píše, že v duši cítila oheň, ale nebola schopná vyjadriť sa, aký je to oheň. "Telesné bolesti boli neznesiteľné. Ako hovoria lekári, vytrpela som v živote najťažšie a najväčšie bolesti, aké len možno trpieť na zemi, lebo keď som bola zbavená schopnosti pohybu, sťahovali sa mi všetky nervy, pričom nehovorím o mnohých iných rôznych bolestiach, ktoré som trpela, a o niektorých, ktoré mi - ako som už povedala - spôsobil diabol."

Ale to podľa Terézie nie je ničím, ak to porovnala s tým, čo cítila v pekle, a zvlášť keď videla, že bolesti v ňom nekončia a nikdy neprestanú. "A toto zasa nie je ničím, ak to porovnám so smrteľným zápasom duše: je skľúčená, dusí sa, bolestne sa rmúti a je tak zúfalo a žalostne nespokojná, že ani neviem, ako by som to vyjadrila. Keď poviem, že je to akoby niekto neustále ruval dušu z tela, je to málo; tu - zdá sa - tvoj život končí, tam je to však duša sama, ktorá sa trhá na kusy."

Hoci bola Terézia obratná v písaní a vyjadrovaní, priznala, že "skutočne neviem, ako by som opísala vnútorný oheň a zúfalosť pre také hrozné muky a bolesti." Nevidela, kto jej ich spôsobuje, ale cítila, ako horí a je stláčaná, napriek tomu však tvrdí, že oheň a vnútorná zúfalosť sú najhoršie.

"Byť na takom morovom mieste a nemôcť dúfať v útechu, nemohla som sa ani posadiť, ani si ľahnúť; nie je na to ani miesto, hoci ma dali do diery, urobenej v stene, lebo tieto steny, na ktoré je hrozné pozrieť, sa samé tiesnia a všetko dusia, niet svetla, všade je najtemnejšia temnota. Nechápem, ako je možné všetko vidieť hoci tu nie je svetlo, čo je asi nepríjemné pre oči. Pán mi teda neráčil ukázať viac z celého pekla."   

Neskôr mala svätica videnie hrozných vecí a trestov za niektoré zločiny, ktoré sa na pohľad zdali oveľa hroznejšie, ale nenaháňali jej toľko strachu, pretože necítila ich bolesti, zatiaľ čo v zmienenom videní jej Pán dal skutočne pocítiť duševné muky a zármutok, ako by to všetko telesne trpela.

"Neviem, ako sa to stalo, ale chápala som, že je to veľká milosť a že Pán chcel, aby som na vlastné oči uvidela miesto, odkiaľ ma vyslobodilo jeho milosrdenstvo." 

Terézia vo svojom rozprávaní pokračuje: "Počula som síce rozprávať o rôznych mukách a občas som o nich rozjímala, aj keď zriedka, pretože nie je dobré viesť moju dušu bázňou; a čítala som, že diabli mučia duše kliešťami a o iných rôznych mukách, ale to všetko nie je ničím proti bolesti v pekla, pretože to je niečo celkom iné. slovom, je to ako obraz a skutočnosť; a pozemský oheň, prirovnávaný k pekelnému ohňu je maličkosťou."

Svätica bola z tohto videnia vydesená ešte aj po šiestich rokoch, keď "o tejto skúsenosti" písala. "Keď si na to spomeniem, zdá sa mi, že moje utrpenie a bolesti a všetko, čo môžeme vytrpieť na zemi, nie je nič; a preto si myslím, že sa trochu bezdôvodne sťažujeme." 

Táto skúsenosť veľmi pomohla Terézii z Avily, a keď sa hlbšie zamyslíme nad jej predošlými slovami, pomôže to aj nám formovať ducha: "A preto opakujem, že to bola jedna z najväčších milostí, ktoré mi udelil Pán, pretože mi to veľmi prospelo tým, že som stratila strach pred utrpením a protivenstvami pozemského života; ako aj tým, že som sa premohla, trpela ich a ďakovala Pánovi, že ma vyslobodil, ako sa dnes domnievam, z večných a takých strašných múk."

Španielska svätá odvtedy považovala všetko, čo kedy musela znášať a čo vytrpela, v porovnaní s okamihom v pekle za ľahké. "Čudujem sa, že som často čítala knihy, ktoré aspoň trochu osvetľujú pekelné muky, a že som sa ich predsa nebála a nepovažovala za to, čím sú. Čo som len robila, ako som sa len mohla radovať z niečoho, čo by ma priviedlo na také hrozné miesto?"

Z nasledujúcich Tereziných slov jasne cítiť radosť a hlbokú vďačnosť: "Buď požehnaný, Bože môj, na veky! Ako sa ukázalo, že si ma miloval omnoho viac, než sa sama milujem! Koľkokrát, ó Pane, si ma vyslobodil z tak strašného žalára, a koľkokrát som sa doňho znovu vrhla proti tvojej vôli! Odtiaľ pramení tiež nesmierne utrpenie, ktoré pociťujem, keď myslím na mnoho duší, ktoré sa sami zatracujú."

Táto "skúsenosť" prehĺbila v Terézii lásku k dušiam: "Zvlášť luteráni, ktorí svätým krstom boli údy Cirkvi, a veľké podnety prospieť dušiam, takže sa mi zdá, že by som veľmi rada vytrpela mnoho smrtí, aby som vyslobodila iba jednu z takých nesmiernych múk."

A vyzýva nás k úvahe: "Ak vidíme niekoho na zemi, koho zvlášť milujeme, vo veľkom utrpení, alebo bolestiach, zdá sa, že nás už naša prirodzenosť vyzýva k súcitu, a keď je bremeno veľké, ťaží aj nás, a kto by zniesol pohľad na dušu, ktorá trpí bez konca v najväčšom utrpení všetkých utrpení? Ten, kto to znesie bez veľkej bolesti, nemá srdce. Keď teda vieme, že pozemská bolesť je konečná a napokon prestane so životom, a predsa sme pohnutí k takému súcitu, a keď vieme, že bolesť na onom svete nekončí, potom neviem, ako sa môžeme pokojne prizerať, ako diabol každý deň unáša toľko duší!" 

V Terézii zároveň vznikla túžba neuspokojiť sa s málom v niečom takom dôležitom, ako je naša spása, ale konať všetko, čoho sme schopní a na nič nezabúdať. "Kiež nám k tomu Pán udelí svoju milosť!"

Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra, to platí aj ohľadom našej spásy, a tiež to, že "nemáme spať na falošných vavrínoch": "Keď takto uvažujem, vidím, že som síce bola veľmi zlá, ale že som sa predsa len snažila slúžiť Bohu, neurobila som veľké veci, aké sa dejú vo svete, boli to len maličkosti, a ťažké choroby som trpela neustále s veľkou trpezlivosťou, ktorú mi udeľoval Pán. Bola som naklonená k ohováraniu a hovoriť zle o iných, ale myslím si, že som nikomu nepriala nič zlé, ani som nebola chamtivá, ani sa nepamätám, že by som niekedy tak závidela, že by som tým ťažko urazila Pána a mnoho iného, lebo hoci som bola taká zlá, predsa som neustále žila v Božej bázni; a napriek tomu vidím, kam ma umiestnili diabli! A skutočne, trpela som v pekle strašné muky, aj keď sa domnievam, že som si svojimi hriechmi zaslúžila ešte väčší trest." 

Svätá Terézia nám na záver dáva dobrú radu, ktorej by sme mali držať: "Je teda nebezpečné, ak sme spokojní sami so sebou, a ak sa nestará a neznepokojuje duša, ktorá každým krokom padá do ťažkého hriechu. Vystríhajme sa pre Božiu lásku zlých príležitostí a Pán nám pomôže, ako pomohol mne. Kiež sa Božej velebe zapáči nepustiť ma už zo svojej ruky, aby som znovu nepadla; už som videla, kam by som došla; kiež to Pán nedopustí vo svojej božskej Velebe! Amen."

Masima - Verím a Dôverujem