Svätý Bonaventúra

Narodil sa okolo roku 1218 v Bagnoreggiu pri Viterbe v Taliansku. Pri svätom krste dostal meno po otcovi lekárovi Giovanni Fidanza. Malý Giovanni v štyroch rokoch ťažko ochorel a matka Mária sa pre beznádej lekárov obrátila s prosbou o pomoc k sv. Františkovi z Assisi. Prisľúbil, že ho bude vychovávať pre život v jeho ráde. 

Traduje sa, že Giovanni sa dostal do styku s františkánskym rádom už pri získavaní základného vzdelania v blízkom kláštore. 
Počas štúdia prejavoval nadanie aj záujem vo vzdelaní pokračovať a ta roky 1236 až 1242 strávil na štúdiách v Paríži, kde navštevoval Sorbonskú univerzitu.

Pravdepodobne v roku 1243 vstúpil do františkánskeho rádu, ktorý mal vtedy významných bratov aj v Paríži. Patril k nim Alexander Halske, ktorý Bonaventúru učil teológiu. Podľa práce Fr. Ekerta vstúpil do rádu o tri roky skôr a podľa niektorých ako veľmi mladý.

Meno Bonaventura mohol dostať pri vstupe do rádu, druhú možnosť uvádza legenda v súvislosti s jeho ťažkým ochorením v detstve. František, keď počul o jeho uzdravení vraj zvolal: "Buona ventura!" (V preklade šťastná udalosť alebo budúce blaho).

U Bonaventúru rozvíjanie rozumových schopností išlo akoby ruka v ruke s duchovným poznávaním Božej lásky. Všetci okolo neho vraj poznali jeho veľkú lásku k ukrižovanému Kristovi, o ktorého utrpení denne rozjímal. Často ho v pohnutom stave videli pred krížom alebo adorovať pred Spasiteľom v Eucharistii, kde sa dostával až do mystických výšok. Načo to všetko? Niekto by nad tým poznamenal, že transcendenčné hĺbanie odvádza od vedy. Bonaventúra však spoznal múdrosť tým, že rozum aj srdce, vedu aj zbožnosť uvádzal v dokonalý súlad. Keď sa ho neskôr ako doktora a obdivuhodného spisovateľa spýtal Tomáš Akvinský, z ktorých kníh čerpá svoje hlboké myšlienky, ukázal na kríž a odpovedal: „To je moje knižnica, v ktorej som sa naučil všetkému, čo viem."

Bonaventura získaval od roku 1248 rôzne akademické tituly z biblických vied, sentencií, aj teológie, z ktorej v r.1253 urobil doktorát. Ďalej potom pôsobil ako profesor teológie a prefekt františkánskeho teologického učilišťa.

Na generálnej kapitule 2. 2. 1257, ktorej sa Bonaventura priamo nezúčastnil, bol zvolený za generálnym predstaveným rádu, pretože bol považovaný za najschopnejšieho. Jednalo sa o trochu kritické obdobie, v ktorom sa osvedčil ako múdry zákonodarca, otec a učiteľ, ktorý dokázal usmerňovať vnútornú disciplínu. Rád viedol 17 rokov. V okružných listoch upozorňoval na chyby a predkladal smernice na ich odstránenie. Odrážal tiež útoky vedené na poriadok zvonka, ktoré zo strany civilného kléru mali pôvod v žiarlivosti na privilégia aj úspechy žobravých rádov, obzvlášť na pôde univerzity. Napísal preto niekoľko spisov k obrane ich ideálov i činnosti. K neznámejšiemu patrí Obrana chudobných (Apológia pauperum).

Zrejme dovtedy, než bol pápežom poverovaný radou dôležitých funkcií v cirkvi, spísal v latinčine 9 veľkých zväzkov spisov. Za zvláštnu pozornosť stojí jeho kniha s názvom: Putovanie mysle do Boha ("Intinerarium mentis in Deum"). 

Tam zdôrazňuje: „Keď sa pýtaš, ako sa deje toto najvyššie poznanie Boha, potom sa nedopytuj učenosti, ale všímaj si milosti; nie rozum, ale srdce!"

Inde na otázku cesty ku spáse prostých ľudí odpovedal: „Prostá, zbožná a nevzdelaná stará žena môže milovať Boha lepšie a viac než učený teológ." 

Tiež zdôrazňoval: „Dokonalosť života nezáleží vo veľkej učenosti, ani v rozjímavej modlitbe, ani vo vznešených výkonoch v oblasti duchovného povolania, ale vo svedomitom plnení každodenných povinností a vo vykonávaní obyčajných vecí nevšedným, dokonalým spôsobom."

Bonaventúra bol v máji 1273 pápežom Gregorom X. menovaný albánskym biskupom v Ríme a kardinálom rímskej kúrie. V tomto úrade pokračoval v zahraničných cestách, ktoré tiež konal ako generálny predstavený rádu so sídlom v Paríži. Cestoval do Španielska, Nemecka, Holandska, Anglicka a Francúzska. Tam prišiel do Lyonu v novembri 1273 spoločne s pápežom a viedol prípravné práce významného koncilu, na ktorom sa okrem iného jednalo aj o zjednotení gréckeho pravoslávia s rímskou cirkvou. 

Úplne zahltený prácou, týkajúcej sa snemu, ktorý začal 7. 5. 1274, sa pri súčasnej generálnej rádovej kapitule v Lyone zriekol svojej funkcie predstaveného. Na sneme sa dosiahlo zjednotenie, ktoré pre neskoršie politické vplyvy nezostalo trvalým. (Byzantský cisár chcel od Západu účinnú pomoc proti Turkom a keď mu táto nestačila, prerušil zväzky.) Svätého Bonaventúru objasnenie sporných otázok sa ale stalo základom aj pre všetky ďalšie rokovania o zjednotení.

Po vyčerpávajúcom zasadnutí 6. 7. sa prejavila svätého Bonaventúru dokonalá vyčerpanosť, ktorej vtedajšia lekárska veda nevedela pomôcť. Uľahol a potom na deviaty deň, v nedeľu ráno skonal. 

Pochovaný bol za účasti pápeža a koncilového zhromaždenia v lyonskom kostole sv. Františka. K jeho oficiálnemu svätorečeniu došlo až pápežom Sixtom IV. 14. 4. 1482 a v roku 1588 bol pápežom Sixtom V. vyhlásený za cirkevného učiteľa.

SiMa