O svätom Charbelovi trochu inak

Keď kresťania na Blízkom východe robia znamenie kríža, dodávajú na konci: "Boh je jeden." Táto starobylá tradícia je svedectvom, že Ježišovi vyznávači nie sú modloslužobníci, ktorí veria v troch bohov, ako tvrdí Korán, ale v jedného Boha v troch osobách. Svätý Charbel čerpal z tohto tajomstva silu k životu v blízkosti s Bohom. Denne bral na seba ťažkosti zápasu o vlastnú spásu aj o duše druhých, pracoval a slúžil Eucharistiu, ktorá bola vrcholom jeho stretnutia s trojjediným Bohom. 

Za života skrytý a bezo zvyšku odovzdaný Ježišovi, stal sa po smrti prostredníkom v mnohých záležitostiach spojených nielen so zázračným uzdravením z chorôb. 

Mních opatrujúci deti: Moslimská žena z obce Kabba Ilias v Libanone uviedlo svoje svedectvo: „V roku 1994 (mala som vtedy 11 rokov) bola v jednu noc strašná zima. Bola som v dome len s mladšími súrodencami. Mama bola vtedy s najmladšou sestrou v nemocnici. Hrozne som sa bála. 

V jednej chvíli vstúpil do domu nejaký starec oblečený v čiernych šatách. Na jeho hlave bola kapucňa. Mal tiež dlhú bielu bradu. Vstúpil a povedal celkom obyčajne: »Neboj sa!« 

Pec, ktorá vyhrievala dom, bola vychladnutá. Starec v nej zatopil. V kuchyni stála nádoba, v ktorej bolo mlieko - mama v ňom chcela uvariť ryžu. Neznámy vošiel do kuchyne a pripravoval jedlo. 

Potom sa vrátil ku mne a k mojim súrodencom a opakoval s nami učivo (druhý deň sme dostali najvyšší počet bodov). Potom si muž položil prst na ústa a ešte raz nám povedal: »Nebojte sa!« 

Za niekoľko hodín sa vrátila mama. Keď otvorila dvere, mních rýchlo vyšiel. Pýtala som sa mamy, či ho nevidela, ale odpovedala, že nie. Vtedy som jej vylíčila všetko, čo sa tej noci udialo. 

Mama išla do kuchyne a položila dlaň na hrnček. Bol ešte teplý. Uverila nám a začala ďakovať Bohu za pomoc, ktorú nám zoslal. 

Po nejakej dobe sme navštívili dom mamičkinej kamarátky, ktorá je kresťankou. V salóne na stene visel obraz svätého Charbela. Okamžite som v ňom spoznala onoho starca. Ukázala som rukou na obraz a povedala: „Mami, to tento starec k nám prišiel tamtej noci!“

„Svätý Charbel, si taký krásny, ty, ktorý máš rád vydesené deti! Ohrievaš ich, učíš, varíš pre nich a zostávaš s nimi až do maminho návratu - ďakujem ti z celého srdca!“ 

Ďalšia moslimka, ktorá nechce uvádzať svoje meno, napísala: „Aké my Libanončania máme šťastie! Žijeme v krajine, ktorá je podnožím Krista Pána, symbolom pokoja a uzdravenia i kolískou svätých, zvlášť svätého Charbela, svätého Libanonu a priateľa všetkých Libanončanov! 

Pochádzam z provincie El-Beka. Som moslimka, ale čím ďalej, tým viac milujem Pána Ježiša, lebo nám poslal svätého Charbela. 

Žila som v beznádeji a v biede, ktorá doviedla k smrti moji dcérku vo veku troch mesiacov. Jedného dňa po jej smrti som sa cítila hrozne nešťastná. Nebola som schopná ďalej znášať biedu a hlad, tak som sa rozhodla spáchať samovraždu skokom zo strechy domu. Bola som v žalostnom stave. 

A vtedy som zbadala svätého Charbela pri dverách izby, ako sa vznáša nad zemou. V jednej ruke držal palicu, v druhej zlatú guľu. Priblížil sa k rohovej skrini, kde sa nachádzal Korán. Vzal knihu a cestou k dverám prečítal: »V mene Boha milosrdného a zľútovného: My vás skúšame trochu strachom, hladom a stratou majetku, života i plodov. Vyhlasuj radostnú zvesť trpezlivým, tým, ktorí - keď ich postihne nešťastie - hovoria: ,Vpravde, k Bohu, a vpravde, k Nemu, sa vrátime!, Hľa, tí, nad ktorými je blahoslavenstvo ich Pána a milosrdenstva. Títo sú vedení cestou priamou. «(Súra 2, 155-157) V mojej mysli utkvel úryvok »vedení cestou priamou«. Vedela som, že ma svätý Charbel povedie správnou cestou, lebo sa mi ukázal osobne v tom kritickom momente. 

Za týždeň sa svätý Charbel objavil druhýkrát, keď som sedela pri okne a pozerala sa na deti, ktoré sa hrali na dvore. Spomenula som si vtedy na svoju mŕtvu dcérku. Pocítila som veľký smútok a horkosť, že ona sa s nimi hrať nemôže. Tu sa objavil svätý mních nesúci v dlani bielu holubicu. Pristúpil ku mne, utrel mi slzy a povedal: »Neplač! Keď ti bude smutno po dcérke, pošlem ti tú holubicu.« Od tej doby, kedykoľvek začnem spomínať na svoju dcérku, vidím bielu holubicu. 

Keď ku mne prišiel svätý Charbel tretíkrát, mal môj najmladší syn za sebou operáciu. Vedúci lekár povedal, že sa chlapec z nemocnice nedostane, kým jeho telesná teplota neklesne na 37 ° C. 

Na druhý deň dosahovala teplota 41 ° C. Lekár nám nedovolil opustiť nemocnicu. Za úsvitu som sa začala modliť k Pánovi Ježišovi o zázrak, lebo som sa musela vrátiť k ostatným deťom, ktoré zostali doma samotné. 

Korán učí, že len Ježiš môže robiť zázraky. V tú chvíľu som počula Mazdu Er-Rumi, ako spieva o svätom Charbelovi. Keď som tú pieseň počula, nahlas som vyslovila: „Kde si, svätý Charbel?“ 

Vtom som si všimla, že sa stav môjho syna začína zlepšovať. Bože! Svätý Charbel, aký si zázračný! Zavolala som ošetrovateľku a ona po zmeraní teploty zistila, že syn má teplotu 37 ° C.

Dodám ešte navyše, že z toho vznikol medzi ňou a lekárom spor, ktorý ešte len začal vyšetrovať moje dieťa. Chcela som ich upokojiť, vstala som a povedala istým hlasom, že to je jeden zo zázrakov svätého Charbela. Vtedy nám dovolili nemocnicu opustiť. Vďaka pomoci svätého Charbela sa môj život na nepoznanie zmenil. Vďaka svätému mníchovi vychovávam deti v láskavosti, múdrosti, štedrosti a odvahe. 

1% šanca na prežitie: rozpráva Maria Tarrazi – narodila som sa v Ašaši na juhu Libanonu. Moja mama mala veľkú úctu k svätému Charbelovi. Keď som sa narodila, vážila som 900 gramov a moje pľúca neboli plne vyvinuté. Tri mesiace som musela prežiť v inkubátore. Lekári mojej matke povedali, že neprežijem, lebo som mala rad chorôb a moja váha nedávala veľa nádeje na uzdravenie. 

Moji rodičia boli požiadaní, aby súhlasili s operáciou s tým, že šanca, že sa podarí, je najviac 1%. 

Deň pred operáciou, okolo polnoci, prišiel k matke svätý Charbel. Keď sa zobudila, povedal jej: »Prines biele prestieradlo, polož naňho svoju dcérku v predložke. Daj mi ihlu, niť a nožnice, aby som mohol vykonať operáciu.«

Mama priniesla predmety, ktoré si svätý vyžiadal, a išla spať. Ráno povedala môjmu otcovi, čo sa stalo. Obaja rodičia išli do Annayi a položili na mňa odev svätého Charbela (relikviu z jeho habitu). 

Keď prišiel čas operácie, mama požiadala lekára, aby zopakovali vyšetrenie. Tí nedokázali skryť prekvapenie - ukázalo sa, že som zdravá! Operácia nebola potrebná! 

Svätý Charbel a známa libanonská darkyňa: Medzi ľuďmi, ktorých som poznala, sa vravelo: »Svätý z Libanonu?!« 

Začala som myslieť a hovoriť ako oni: „Čo to je za výmysel?! Do reklamy na Libanon sa hodí všetko: zelené lesy, pekné počasie, prastaré cédre, a teraz vymysleli módu so svätým. Celá tá reklama má len jeden cieľ, skryť onú horkú skutočnosť, v ktorej tu žijeme.“ 

Vyše mesiaca ma trápila chrípka. Jednu chvíľu som úplne stratila hlas. Odvtedy ma neopúšťal strach a obavy, či to náhodou nie je nejaká nevyliečiteľná choroba, ako napríklad rakovina hrtana. 

Jedného dňa mi moja priateľka a susedka Ráchel povedala: „Pýtala sa na teba pani Mo'arbes a chcela, aby si ju navštívila. 

„A kto to je?“

„Žena, v ktorej v dome vyteká olej z obrazu svätého Charbela.“

„Kde býva?“

„V Rajfune, blízko odtiaľ. Že by sme tam išli spolu?“

„Ak chceš, môžem ísť s tebou,“ odpovedala som bez veľkého nadšenia. A dodala som: „Ale čo odo mňa chce?“

„Videla niečo v sne a chcela by sa s tebou o tom porozprávať.“

Vydali sme sa teda na cestu k pani Mo'arbes. Tá žena nám okamžite povedala, že jej svätý Charbel oznámil, že sa nemusím obávať, pretože to nie je nádor. Dodávam, že pani Mo'arbes predtým nevedela nič o mojej chorobe. 

Žena mi dala kúsok vaty nasiaknutej olejom, aby som ho prehltla. Keď som to urobila, okamžite som získala späť hlas. A ani stopy po chrípke! Od tej chvíle som sa začala zaujímať o toho svätého a prestala som o ňom hovoriť negatívne. 

Žiť pre nebo: Celá Cirkev, od východu až na západ, je dnes zvaná k veľkej radosti. Naše srdce sa obracia k nebu, kde od tejto chvíle vieme s istotou, že svätý Charbel je zjednotený s nesmiernym šťastím svätých, vo svetle Kristovom, kde ho velebia a prihovára sa za nás." (Z homílie Pavla VI. prednesenej počas kanonizácie otca Charbela 9. októbra 1977) 

Tá radosť, o ktorej hovoril blahoslavený Pavol VI., trvá dodnes skrze osobitné poslanie, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom svätého Charbela. 

Telesné uzdravenie a mimoriadna pomoc sú len pozvaním, ktoré Boh adresuje každému z nás: aby sme aj my žili pre nebo, pre Božiu chválu, aby sme už tu velebili Stvoriteľa spoločne so svätými, ktorých Boh osobitne poslal do našej cesty. K nim v súčasnej dobe patrí bezpochyby svätý Charbel - pokorný vyslanec milosrdného Krista do celého sveta. 

vložil: Masima

zdroj: Z Miłujcie się!