%20(1).jpg)
Ježiš pre svoju, tŕním korunovanú hlavu žiada zvláštnu úctu, uzmierovanie a lásku. Raz svojej neveste, sestre Márii Marte Chambonovej povedal: „Tŕňová koruna mi spôsobila väčšie muky než všetky ostatné rany, po smrteľnom zápase v Getsemanskej záhrade bola mojím najhroznejším utrpením. Aby ste tieto bolesti zmiernili, musíte zachovávať svoje Pravidlá.“
„Pohliadni na tú hlavu! Z lásky k tebe sa dala prebodať, pre jej zásluhy máš byť v nebi korunovaná. Blahoslavená duša, ktorá o tejto hlave pozorne rozjíma, blahoslavenejšia však tá, ktorá koná to, o čom rozjímala.
Duše, ktoré na zemi ctili moju tŕňovú korunu a rozjímali o nej, budú raz v nebesiach mojou korunou.
Za chvíľku, počas ktorej tu rozjímate o tejto tŕňovej korune, darujem vám na večnosti inú korunu, lebo moja tŕňová koruna vám zjedná veľkú slávu.“
„Svoju tŕňovú korunu dávam svojim milovaným. Zvlášť náleží mojim nevestám a vyvoleným dušiam, je slasťou svätých v nebi, ale mojim miláčikom na zemi patrí hlavne jej utrpenie.“ Pri týchto slovách Marta videla, ako z každého tŕňa vychádza nevýslovná krásna žiara. „Moji služobníci chcú trpieť, ako som trpel ja, ale nikto nemôže vytrpieť toľko ako ja.“
Od duší, ktoré sú mu oddané, žiada Ježiš nežnú sústrasť. Jedného dňa svoje služobníčke ukázal na svoju krvácajúci, tŕním prebodnutú hlavu s takým bolestným výrazom, že nemala slov, aby sa o tom vyjadrila. Ježiš popritom vravel: „Pozri na toho, ktorého hľadáš, v akom je stave! Pozri sem a vyťahuj tŕnie z mojej hlavy tým, že obetuješ môjmu Otcovi zásluhy mojich rán. Vzchop sa a hľadaj mi duše!“ z týchto slov zaznieva horlivosť o spásu duší, sú akoby ozvenou stáleho Ježišovho „žíznim.“
„Pamätaj si: Utrpenie je pre teba a milosti, ktoré z neho plynú sú pre iných. Jedna jediná duša, ktorá spojí svoje konanie so zásluhami mojej koruny, získa viac než celý kláštor.“ Vedľa týchto prísnych stimulov, Pán svoju služobníčku tiež povzbudzuje, takže sa jej srdce rozhára svätou láskou a je ochotné každej obeti.
Tak sa jej ukazuje v októbri 1867 v nebeskej sláve so žiariacou korunou: „Moja tŕňová koruna bude osvetľovať nebo i všetkých svätých. Na zemi ukazujem jej slávu len niekoľkým vyvoleným dušiam, lebo svet je obostretý prílišnou temnotou, než aby mohol uvidieť jej vznešenosť. Hľa, aká je krásna, po tých veľkých mukách, ktoré mi kedysi spôsobila!“
Pán išiel ešte ďalej. Učinil ju účastnou nielen na svojom utrpení, ale i oslávení, keď jej na okamih dal uzrieť svoju budúcu slávu. Raz jej položil na hlavu svoju svätú korunu, čo jej spôsobilo prudkú bolesť: „Tu máš moju korunu, moji svätí ťa budú takto pozorovať.“ A obrátil sa k nim a ukázal na svoju obetnú ovečku so slovami: „Hľa, ovocie mojej koruny!“
Ak je koruna Pána šťastím blahoslavených v nebi, je i predmetom hrôzy zavrhnutých. O tom mala sestra Marta raz videnie. Uvidela súdnu stolicu zaplavenú lúčmi, ktoré vychádzali zo svätej koruny. Duša sa dušou sa objavovali pred najvyšším Sudcom. Tie, ktoré za pozemského života zostali verné Bohu, s plnou dôverou sa vrhali do Spasiteľovej náruče. Ostatné pohliadli na svätú korunu a spomenuli si na lásku Ježiša Krista, ktorou pohŕdali a s hrôzou sa rútili do večnej priepasti. Toto zjavenie úbohú Martu tak dojalo, že keď o tom hovorila, ešte vždy naplnená strachom sa chvela.
Keď Pán pokornej laičke, sestre Marte, ukázal všetku krásu a bohatstvo svojich svätých rán, nemohol pred ňou skrývať poklady, ktoré obsahuje veľká rana jeho lásky. „Hľa, tu je prebohatý prameň, z ktorého máte všetci čerpať,“ hovoril a ukazoval jej svoje oslávené rany, medzi ktorými vynikala rana jeho Srdca. „Poď do rany môjho boku, je to rana lásky, z ktorej šľahajú živé plamene.“
Niekedy jej Pán po niekoľko dní doprial pozerať na svoje oslávené človečenstvo. Tu u svojej služobníčky vyčkával a dôverne s ňou hovoril, ako to robieval so sestrou Margitou Máriou Alacoque. Táto svätica, ktorá – Srdce Ježišove nikdy neopustí – rozpráva: „Tak som smela pozerať na Pána.“
Spasiteľ ju láskavo vyzval: „Poď do môjho Srdca a neboj sa! Pritisni sem pery a napi sa lásky, aby si ju potom mohla šíriť vo svete. Vlož sem ruku a naber si mojich pokladov!“
Jedného dňa jej zjavil, ako veľmi túži, aby mohol udeľovať milosti, ktorými je jeho Srdce preplnené. „Ber, lebo ich miera je plná a nemôžem ju už zadržať. Túžim ju rozdávať. Rád by som vám udeľoval zo svojej hostiny, lebo dnes som prijal vo svojom zľutovaní duše, ktoré ste svojimi modlitbami zachránili.“
Takmer stále a rôznym spôsobom ju povzbudzoval, aby žila zjednotená s jeho najsvätejším Srdcom: „Buď s týmto Srdcom vrúcne spojená, aby si mohla čerpať moju krv a udeľovať z nej iným.“
„Ak chcete vojsť do blaženosti, musíte sa ukrývať v mojom Božskom Srdci. Ak chcete poznať celú hĺbku milosrdenstva toho, ktorý vás toľko miluje, pritisnite svoje pery s veľkou úctivosťou a pokorou na ranu môjho najsvätejšieho Srdca. Tam je váš stred. Nikto vám nemôže brániť, aby ste toto Srdce milovali, alebo iných ho učili milovať, ledaže by ste sami nechceli. Nech si ľudia hovoria čo chcú, váš poklad, vašu lásku vám nikdy nemôžu ukradnúť. Chcem, aby ste ma milovali bez všetkej ľudskej útechy.“
Pán potom povstal a prehovoril citlivo: „Duša zasvätená Bohu musí byť od všetkého odlúčená. Kto sa chce dostať k môjmu Srdcu, nesmie lipnúť na ničom, čo by ho ešte pútalo k zemi. Kto chce Pána nájsť, musí ho hľadať úplne sám, musí ho nájsť vo svojom srdci.“
„Potrebujem tvoje srdce, aby mi dávalo náhradu a bolo mojím spoločníkom. Naučím ťa, ako ma máš milovať, lebo to nevieš. Veda lásky sa nenačerpá z kníh, udeľuje sa len duši, ktorá rozjíma o Ukrižovanom a je s ním v dôvernom spojení. Všetky svoje skutky musíš konať zjednotená so mnou.“ Týmito slovami sa síce Pán obracal na Martu, ale skrze ňu na všetkých ľudí, zvlášť na duše, ktoré sú mu zasvätené.
Tiež jej dal poznať, ako sa dá dospieť k vrúcnemu spojeniu s jeho Srdcom a aké veľké požehnanie z toho vyplýva: „Ak nevesta neodpočíva pri svojich prácach a námahách na Snúbencovom srdci, márni čas. Keď pochybí, nech sa s veľkou dôverou privinie k môjmu Srdcu. V tejto vyhni zmiznú všetky vaše nevernosti, láska ich zničí a strávi. Len ma milujte a ostatné prenechajte na mňa. Máte odpočívať na Srdci svojho Majstra ako svätý Ján. Keď ma takto milujete, veľmi ma oslavujete.“ Ako Ježiš túži po našej láske!
Keď sa raz zjavil svojej služobníčke, žiaril slávou a s hlbokým povzdychom povedal: „Prosím ako žobrák, som žobrákom lásky. Volám svoje deti jedno po druhom a keď ku mne prichádzajú, pozerám na ne so zaľúbením. Veď na nich čakám.“ Potom vzal na seba podobu žobráka a smutne opakoval:
„Žobrem o lásku, ale väčšina duší mne zasvätených mi ju odopiera. Dcéra moja, miluj ma čisto, len pre mňa samotného, nehľaď ani na trest, ani na odmenu.“Potom ukázal na svätú Margitu: „Tá ma milovala takou čistou láskou iba pre mňa samého.“
Aj sestra Marta sa snažila, aby Ježiša tak milovala. Božské Srdce ju priťahovalo silnou žiarou a ona sa mu ponáhľala v ústrety s plamennou láskou, ktorá ju stravovala, ale aj napĺňala nebeskou sladkosťou.
Ježiš jej povedal: „Dcéra moja, keď si vyvolím srdce, aby ma milovalo a plnilo moju vôľu, roznecujem v ňom oheň svojej lásky. Ale nekonám tak stále, bojím sa, aby sebaláska nepričítala všetko sebe a aby moje milosti neboli potom prijímané iba zo zvyku a ako vec, ktorá sa rozumie sama sebou. Občas sa vzďaľujem a dušu ponechávam samej sebe. Tu poznáva svoju slabosť, dopúšťa sa chýb, ale tie ju udržujú v pokore. Nikdy neopustím dušu, ktorú som si raz vyvolil, mám ju stále na očiach. Nie som tak necitlivý, odpustím a znovu sa k nej vrátim.“
„Každé pokorenie ťa vrúcne spojuje s mojím Srdcom. Nežiadam od teba veľké veci, nechcem nič iné, než lásku tvojho srdca!“
„Priviň sa veľmi k môjmu Srdcu a poznáš, že je plné dobroty. U neho sa naučíš láskavosti a pokore. Poď, moje dieťa, poď do môjho Srdca! To nie je iba pre teba, ale i pre tvoje sestry. Povedz svojej predstavenej, aby vložila do mojich rán všetky práce a odpočinok spolusestier, tam budú uložené ako v banke a dobre opatrované. Spojenie s mojím Srdcom dosiahnete sebazapieraním a pokorou. Dcéry moje, keby ste vedeli, ako moje Srdce trpí nevďakom toľkých ľudí! Spojte svoje útrapy s jeho utrpením!“
Poklady Pánovho Srdca sú otvorené hlavne tým, ktorí majú viesť iných: „Vykonáš zvláštny čin lásky, ak denne budeš obetovať za všetky novicmajsterky vášho rádu.“
„Povedz svojej novicmajsterke, nech príde a naplní svoju dušu pri prameni, potom bude jej srdce zajtra plné a bude môcť vylievať moje milosti na vás. Máte v dušiach roznecovať oheň svätej lásky tým, že skutočne často hovoríte o utrpení môjho Srdca. Udelím všetkým milosť, aby porozumeli zásadám môjho najsvätejšieho Srdca. Prácou a spolupôsobením toho v hodine smrti dosiahnem všetkých.“
„Dcéra moja, tvoje predstavené sú pokladníčkami môjho Srdca. Bol by som rád, keby som mohol do ich duše vložiť toľko milosti a utrpenia, koľko chcem. Povedz svojej predstavenej, aby prišla k prameňu, ktorý strieka z môjho Srdca a mojich rán, a čerpala z neho pre svoje sestry. Nech hľadí na moje Srdce a so všetkým sa mu zverí a nestará sa o ľudí.“
NIHIL OBSTAT A. Can. Eltschkner,cenzor
IMPRIMATURPragae, die 7. Aprilis 1927 + Ant. Podlaha, Episcopus Paphiensis, Vicarius generalis
