Svätý Gašpar del Bufalo - Apoštol Najdrahšej Krvi Ježišovej

Gašpar del Bufalo sa narodil v Ríme, 6. januára 1786, ako syn Antónia a Anunciáty Quartieronových. Od útleho detstva sa vyznačoval sklonom k modlitbe a pokániu, čo sú nepochybné znamenia povolania k rehoľnému životu. Už ako chlapec chcel opustiť domov a odísť hlásať Krista pohanom. Sníval dokonca o mučeníckej smrti.

Keď skončil štúdium na Rímskom kolégiu, ktoré po potlačení jezuitského rádu bolo určené pre svetský klér, obliekol si v r. 1798 talár a venoval sa organizácii duchovných a i materiálnych služieb pre núdznych. Založil Dielo svätej Galy a stal sa jeho riaditeľom.

31. júla prijal kňazskú vysviacku, venoval sa apoštolátu medzi ľudovými masami a hlásal evanjelium najnižším vrstvám remeselníkov, povozníkov a roľníkov na rímskom vidieku. Cirkev vtedy prežívala ťažké časy. V noci z 5. na 6. júla 1809 bol uväznený a deportovaný pápež Pius VII.

13. júna 1810 odmietol Gašpar prísahu vernosti Napoleonovi a bol odsúdený do vyhnanstva a potom do väzenia, kde strávil štyri roky. Keď sa vrátil do Ríma v prvých mesiacoch 1814 po Napoleonovom páde, vložil všetky svoje sily do služby pápežovi. Pius VII. mu nariadil, aby sa venoval ľudovým misiám na obnovu náboženského a mravného života v Taliansku.

Gašpar opustil Rím, rodinu a všetky ostatné záujmy a venoval sa výlučne zverenému poslaniu s neúnavnou horlivosťou až do konca svojho života. Ako účinný prostriedok pre obracanie hriešnikov a v boji proti duchu bezbožnosti zvolil úctu k Najdrahšej Krvi Pána Ježiša a stal sa jej zanieteným apoštolom. 

Naplnilo sa tak proroctvo, ktoré obdržala zbožná rehoľníčka Anežka od Vteleného Slova v roku 1810 a ktorá zverila svojmu duchovnému vodcovi Františkovi Albertinimu, ktorý bol Gašparovým druhom vo väzení. Podľa tohto proroctva smutnej doby Cirkev splodí horlivého kňaza, ktorý vyburcuje ľudí z ľahostajnosti a vlažnosti úctou k Najdrahšej Krvi, ktorej sa stane „hlasnou trúbou”.

Nie menšia bola jeho úcta k najsvätejšej Panne Márii. Hájil nadšene jej nepoškvrnené počatie. Zvolil si ju ako sprievodkyňu  pri všetkých svojich misiách, ktorým velila ako „Madona Kalichu”. S jej obrazom spôsobil mnoho zázrakov.

Aby ľahšie dosiahol svoj vznešený zámer, založil Gašpar 15. augusta 1815 Kongregáciu misionárov Najdrahšej Krvi, do ktorej vstúpili ľudia veľkej svätosti, ako ct. Giovanni Merlini, Giovanni Mastai Ferretti, budúci pápež Pius IX, Biagio Valentini, Vincenzo Tani a ďalší, ktorí zomreli v povesti svätosti.

V roku 1834 dal podnet k vzniku Inštitútu sestier, ktoré sa klaňajú Najdrahšej Krvi. Pomáhala mu blahoslavená Mária De Mattias, ktorú on sám povolal pre toto poslanie. Tieto dve rehoľné rodiny našli úrodnú pôdu v Zbožnej jednote Najdrahšej Krvi, dnes Unio Sanguinis Christi, ktorú založil spolu s Františkom Albertinim už v roku 1808 k prospechu všetkých veriacich a ktorá sa rozšírila v Taliansku a v iných krajinách.

Gašparov apoštolát poznamenali neobyčajné ťažkosti a utrpenia, ale Boh ho sprevádzal tiež častými nadprirodzenými znameniami. Kadiaľ Gašpar prešiel, rozkvitala viera a kresťanská zbožnosť, ustávala nenávisť a zlé mravy a dochádzalo k úžasným obráteniam. Svätý Vincent Strambi, ktorý ho doprevádzal pri niektorých misiách, ho nazýval „duchovným zemetrasením”. Masy veriacich ho zase nazývali „anjelom pokoja”.

S mimoriadnou odvahou podstupoval boj, ktorý mu vyhlásili slobodomurári a podobné tajné spolky. I napriek ich hrozbám a pokusom o atentát neprestával bojovať proti tajným organizáciám, ktoré boli dielňou bezbožného laicizmu. Obrátil celé slobodomurárske lóže a ustavične mobilizoval ľudí proti satanovej propagande. Bol preto tiež nazvaným „kladivom na sektárov”. 

Ale ešte iná vec sužovala pápežský štát: banditizmus. Vznikol najskôr ako reakcia na francúzsku okupáciu a potom sa zvrhol na organizovaný zločin. Hordy lupičov sa ukrývali v horách a páchali lúpeže, násilie a pomstu. Pius VII. a jeho nástupca Pius VIII. a Lev XII. sa pokúsili vyhladiť túto ranu, ale bez úspechu.

Lev XII. teda na radu kardinála Bilisaria Cristaldiho zveril riskantný podnik Gašparovi, ktorý, vyzbrojený len krížom a evanjeliovým milosrdenstvom, dokázal prekonať toto zlo v okolí Ríma a zaistiť pokoj a bezpečnosť medzi ľuďmi.

Gašpar del Bufalo zomrel v Ríme 28. decembra 1837 v jednej izbe v paláci Orsíniov nad Teatro di Marcello. Svätý Vincent Palotti videl, ako jeho duša stúpa k nebu vo forme žiariacej hviezdy a Kristus jej prichádza v ústrety. 

Povesť o jeho svätosti sa rýchlo rozšírila aj mimo Talianska, zvlášť vo Francúzsku, vďaka zázračnému uzdraveniu Františky De Maistre, dcéry guvernéra v Nice a neteri Josefa de Maistre, a tiež aj pôsobením Gastona de Segure, ktorý o ňom veľa hovoril aj písal a Petra Giuliana Eymarda, zakladateľa Kňazov a Služobníc Najsvätejšej Sviatosti, ktorý naliehavo vyzýval, aby bol Gašpar uctievaný ako apoštol pobožnosti k Najdrahšej Krvi Ježišovej.

Pius X. ho blahorečil a Pius XII. ho vyhlásil za svätého. Jeho telo odpočíva v kostole Santa Maria di Trivio. Ján XXIII. o ňom prehlásil na záver rímskej synody 31. januára 1960, že je „žiarivá sláva rímskeho kléru a skutočný a pravý apoštol Najdrahšej Krvi Ježišovej vo svete”.

Sviatok Najdrahšej Krvi Ježiša Krista, ktorý mal až do reformácie liturgického kalendára hodnosť slávnosti prvej triedy, zrušil pápež Pavol VI. s tým, že ho spojil so slávnosťou Božieho Tela. U ctiteľov Najdrahšej Krvi to vyvolalo veľké rozčarovanie, predovšetkým v rehoľných spoločenstvách a mnohých inštitútoch, ktoré sa tejto úcte zasvätili. Pápež Pavol VI. ich prijal v zvláštnej audiencii a snažil sa im vysvetliť dôvod, tejto pre nich úplne nepochopiteľnej zmeny, a uisťoval ich, že tým nijako nemienil degradovať úctu k Najdrahšej Krvi. Nakoniec im priznal právo sláviť ďalej liturgicky 1. júl sviatok Najdrahšej Krvi ako slávnosť.

Myšlienky sv. Gašpara del Bufala

"Ó, Pane, keď hovorím o Svätej Krvi, cítim ako sa môjho ducha zmocňuje vzrušenie, je to najdojímavejší dôkaz Božej lásky! Moje oddanie sa Najdrahšej Krvi je nevýslovne veľké. Keby som len mohol vlastnou krvou rozšíriť túto tak dôležitú pobožnosť." 

"Chcel by som mať tisíc jazykov, aby som mohol získať každú dušu pre Najdrahšiu Krv Kristovu. Ach, chcel by som túto pobožnosť šíriť vlastnou krvou." 

"Kristova Krv vyliata do poslednej kvapky prenikavým hlasom volá moje biedne srdce… »Syn môj, z lásky som sa stal spasiteľom ľudského pokolenia, láska si vyžadovala vyliať Krv až do poslednej kvapky, láska urobila zo mňa na oltári obeť milosrdenstva…« Ó, Pane, Tebe obetujem myšlienky môjho ducha, city môjho srdca, moje slová i skutky. Celý som Tvoj! Ježiš je obetou! Tu som môj Bože pripravený stať sa obetou lásky!" 

"Ak je takou nádhernou vecou namáhať sa pre Boha, potom aké zázračné musí byť tešiť sa s Ním. Nezriekol by som sa dušpastierstva, dokonca ani za kniežatstvo, ani za všetky kráľovstvá. Skôr sa k Bohu modlím o milosť, aby som mohol vykonávať misie až do smrti, a tiež, ak sa Mu to páči, aby som mohol umrieť s ukrižovaným Pánom, ako so zbraňou v ruke ohlasujúc Božie Slovo."

Keď sv. Gašpar del Bufalo zomieral pobozkal misijný kríž a stíšeným hlasom povedal: "Ecce Amor meus Crucifixus est…" – "Hľa, moja Láska je ukrižovaná…" 

Masima