Adolphe Retté - Zo smrti k životu

Adolphe Retté sa narodil 25. júna 1863 v Paríži a vo svojom detstve nepoznal teplo domova a rodiny. Jeho otec žil ako vychovávateľ detí jednej veľkokniežacej rodiny v Rusku. Matka žila v zajatí svojho hudobného umenia a starala sa o svoje dieťa len podľa nálady, aby si na ňom vyskúšala rôzne protichodné výchovné metódy. Dieťa bolo pokrstené len na naliehavé prosby svojej zbožnej katolíckej babičky. Dedo, rektor univerzity v Liege, bol naopak zarytý nepriateľ cirkvi a náboženstva a staval sa rozhodne proti akejkoľvek náboženskej výchove svojho vnuka.

Adolphe bol zasnené, ľahko ovplyvniteľné dieťa, dychtivé po živote, ale so sklonom skôr k samote. V štrnástich rokoch bol poslaný do internátu. Otec chcel, aby sa mu dostalo protestantskej výchovy.

Mladý muž tu získal len vágny pojem o náboženstve a viere v Boha a výsledkom bol odpor proti kresťanstvu. V osemnástich rokoch sa zaviazal k päťročnej službe v armáde.
Vojenský život ho naučil ovládať svoju panovačnú povahu, ale znamenal jeho príklon k výstrednému spôsobu života. Keď mu jeden priateľ navrhol: "Poď, pôjdeme za svojím potešením!", Adolph zvolal: "Nepôjdeme, ale pobežíme!"
Po skončení vojenskej služby začala jeho literárna kariéra. Bol nadšeným ctiteľom prírody, predovšetkým lesov a priklonil sa k panteizmu (Boh a príroda sú to isté).

V roku 1894 sa zamiloval do veriaceho a slušného dievčaťa, ktorú prinútil k civilnému sobášu, pretože pokladal za pokrytecké zaujímať sa o požehnanie cirkvi, v ktorú neveril.
Aj keď svoju ženu miloval, správal sa násilnícky a bol neverným manželom. Jedného dňa sa jeho žene podarilo odložiť trochu z peňazí, ktoré mal na nákup kníh, aby si mohla zaobstarať potrebné oblečenie. Keď sa o tom dozvedel, žiadal okamžité vrátenie peňazí. Keď to odmietla, násilím jej peniaze vyrval a začal žiť so ženou pochybnej povesti. Ako obeť mnohých podobných scén pani Retta predčasne zomrela. Adolf potom žil bez sobáša so ženou známou pre svoju nemravnosť, ktorá rozhadzovala jeho príjem, čo viedlo k častým roztržkám. Vydržal s ňou len vďaka jej panovačnosti, s ktorou ovládala jeho zvrátenú povahu. Bol stále zachmúrenejší a protivnejší, ale natoľko zbabelý, že nedokázal tento zväzok ukončiť.

Pretože sa stal ateistom, bol posadnutý myšlienkou, že musí ohovárať cirkev. Jedného večera vo Fontainebleau vychvaľoval pred tridsiatkou robotníkov ako neobmedzený pokrok vedy, že nakoniec všetko vysvetlí, a skončil výzvou: "Vojnu kňazom!"
Pri východe ho zastavili traja poslucháči, vzali ho stranou a jeden z nich sa spýtal: "My vieme, že žiadny Boh nie je. Ale pretože svet nikto nestvoril, chceli by sme vedieť, ako to všetko vlastne začalo. Veda predsa o tom musí niečo vedieť."
Retté mohol svojich poslucháčov opiť nezrozumiteľným prívalom slov. Ale úprimnosť týchto obyčajných ľudí ho dojala. "Mal by som výčitky svedomia, keby som ich podviedol," napísal neskôr. "Veda nemôže vysvetliť, ako začal svet," povedal som im.
Ale táto otázka mu začala vŕtať hlavou. Budúcu noc nemohol spať a ráno si povedal: A čo, keď Boh predsa existuje?

Pre Adolphe začalo nepokojné obdobie hľadania nejakého presvedčenia, ktoré by mohlo utíšiť nepokoj jeho srdca. Už v mladosti ho zvádzala anarchia. Povaľte všetko na zem, Boha, rodinu, vlastníctvo, zákony, tradíciu. Potom si všetci ľudia padnú do náručia a každý si vezme zo spoločných statkov zeme toľko, koľko bude potrebovať. Tak budú v trvalom sviatku všetci spokojne a solidárne žiť. Ale po dôkladnejšej úvahe napísal: Kto nemá žiadnu vieru, toho môže nejakú dobu priťahovať veľkorysá a poetická ilúzia anarchistickej náuky. Ale čoskoro bude musieť poznať, že takáto spoločnosť, akú si anarchisti želajú, môže prežiť len vtedy, keď všetky ľudské schopnosti budú môcť zachovať medzi sebou rovnováhu.

Skúsenosť ho však poučila, že je ťažké, ak nie nemožné len ľudskými silami prekonať otroctvá hnevu, rozkoše a pýchy. Vo svojom vášnivom protináboženskom zaujatí sa často rúhal.

Mal mimoriadnu radosť, keď mohol zosmiešňovať život Ježiša Krista, ktorého nazýval "Galilejský". Paradoxne sa vnútorne veľmi rozhorčoval nad prenasledovaním rehoľných spoločností a nad príkoriam, ktorému bola vystavená Cirkev. Ale jeho odpor ku kresťanstvu bol taký veľký, že nechcel svoje vnútorné pocity v tejto veci vysloviť nahlas. 

Nakoniec sa sklamaný stiahol do samoty. Doma sa prejavoval ako zádumčivý, protivný a nepokojný. Žena, s ktorou žil, ho svojimi podvodmi a neprestajnými spormi privádzala do zúfalstva.

Keď tu a tam pozrel do svojej duše, javila sa mu taká špinavá a odporná ako nejaká odpadová stoka. Pociťoval potrebu vyššieho ideálu. Obrátil pozornosť ku Kantovi, ale jeho voluntarizmus ho sklamal. Začal sa zaoberať budhizmom, ale aj toho čoskoro toho nechal.

Raz v júni 1905 čítal Danteho verše o jasote veriacich v očistci, ktorí si boli istí, že po spravodlivom pokání budú prijatí do raja, a svitlo mu jasné svetlo. Videl svoje neresti ako ropuchy v marazme svojho srdca a pociťoval súčasne silné výčitky svedomia aj neopísateľnú radosť.

"Že by katolícka viera mala pravdu, keď hovorí, že hriešnik, ktorý ľutuje a prijme na seba pokánie za svoje viny, zaslúži si nebo? Mohol by som sa očistiť od svojich vín a byť zachránený? Ale to potom znamená, že Boh existuje! Ak Boh existuje, aká je to pre mňa šanca!"

Ale čoskoro nato sa ozval podvodný hlas, ktorý mu našepkával: To všetko je len literatúra. Vieš predsa, že katolicizmus je červivá rozprávka ...

Vrátil sa domov. Svojej hádavej družke neodpovedal ani slovo. Bola z toho celá zmätená. Ale ten deň popoludní, keď sa mu jeden priateľ zdôveril so svojimi náboženskými starosťami, robil si Adolphe posmech z katolíckeho náboženstva a urážal pohŕdavými slovami Pannu Máriu. Čoskoro nato si s hrôzou uvedomil, že zlý duch ho núti hovoriť proti jeho vlastnému svedomiu. Neodvážil sa však vziať späť slová, ktoré už povedal svojmu priateľovi.

Ďalší deň pri prechádzke nechal hlavou prechádzať všetky bludy, ktorým zatiaľ veril. Všetko sa v ňom navzájom zrážalo a on zvolal: Čo mi ostáva?
Vnútorný hlas mu odpovedal: Boh!

Oprel sa o kmeň jedného duba a premýšľal ďalej: Prečo sme postavení na tento svet? Stovka náboženstiev sa pokúša dať na to odpoveď. Menia sa podľa okolností a tiež podľa ľudskej nálady. V tejto nestálosti zostala len katolícka cirkev bez premeny a to už trvá 1900 rokov. Keď sa cirkev nezmenila, musí to mať nadľudský základ, pretože ľudstvo ponechané samo sebe podlieha stále zmenám. Okrem toho jej príkazy sú uzdravujúce, a keby sme ich všetci zachovávali, veľmi by nám to prospelo. Cirkev musí vlastniť potešujúcu a zachraňujúcu pravdu. Boh teda existuje! Adolphe padol prvýkrát po pätnástich rokoch na kolená a modlil sa: Bože, ty, ktorý existuješ, príď mi na pomoc!

Práve v tej chvíli prechádzal okolo starší kňaz a čítal vo svojom breviári. Retté počul, ako vyslovuje slová: A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.
Adolphe si stále tieto slová opakoval. Pri každej príležitosti som sa modlil k Bohu, keď som pocítil morálnu bolesť alebo materiálnu núdzu. Môžem potvrdiť: nikdy sa nestalo, aby som nebol vyslyšaný. Nestalo sa vždy to, čo som očakával, ale vždy to bolo k môjmu blahu.

Ak je aj pre kresťanov ťažké zotrvať v stave milosti a odporovať pokušeniam, čo má povedať človek, ktorý je na ceste obrátenia, ale nemá ešte k dispozícii ani sviatosť pokánia, ani Eucharistiu.
Adolphe urobil vo svojom duchovnom boji skúsenosť: rozlišuje tri druhy myšlienok vo svojej duši. - - Najskôr svoje vlastné myšlienky. To sú úvahy, pri ktorých človek hovorí sám so sebou a rozhoduje sa pre a proti.

- Potom je tu vnútorný hlas, ktorý poteší alebo zanechá smutným podľa toho, či pochádza od dobrého, alebo zlého ducha. Žiadna teória o pôvode človeka nemôže tento fenomén vysvetliť. Potom si človek uvedomuje, že existuje slobodná vôľa. Duši je v tomto konflikte úplne ponechané rozhodnutie, či sa prikloní na tú či onú stranu.

Vnuknutie, ktoré prichádzajú od diabla, zanechávajú v duši temno, zmätok a nepokoj a pokušenia, ktoré povzbudzujú k nedôvere, zanechávajú človeka bez nádeje a bez lásky, smutného, ​​zmäteného a lenivého, ako by bol odrezaný od svojho Stvoriteľa a Pána.

Diabol nahováral Adolphemu: Keď Boh dopúšťa, aby si bol uväznený v bezútešnosti, potom len preto, že od neho nesmieš nič očakávať. Hriechy tvojho razenia nie je možné vykúpiť. Vráť sa k svojim zlozvykom. Keď ťa Boh odsudzuje a tvoj život sa stal ustavičným trápením, to najlepšie, čo môžeš urobiť, je utiecť sa k smrti. Zachovaj sa ako muž, zahoď všetko a skoč do temna.

Dobrý anjel ho naopak tešil, dodával mu odvahy a sily a dobré vnuknutia: Božie milosrdenstvo je nekonečné voči každému, kto ľutuje. Dúfaj a modli sa. Prijmi statočne túto skúšku, je nevyhnutná. Choď, pokor sa, ničoho sa neboj, budeš vypočutý.

Pod týmto blahodarným vplyvom Retté cítil, ako sa jeho dôvera opäť prebúdza. "V tom okamihu sa dostavil veľký mier, myslel som s veľkou nežnosťou na Boha a začal som sa modliť."

Pri jednej prechádzke v lese pri Fontainebleau zbadal na jednej skale sošku Panny Márie a pred ňou miesto k pokľaknutiu. Bez váhania sa vyšplhal na skalu a modlil sa vrúcne k Panne Márii: "Ty, ktorú som ešte nikdy nevzýval, pros svojho božského Syna, aby mi naznačil, čo musím urobiť."

Nežný hlas mu odpovedal v hĺbke srdca: "Choď za kňazom, vyspovedaj sa a vráť sa do Cirkvi."
Pri tejto vyhliadke sa zachvel: "Nemôžem, bojím sa pri tej predstave."

V tej dobe sa Adolphe rozišiel so svojou družkou. Čoskoro ho diabol znovu prepadol a pripomínal mu veľa jeho rúhavých kníh a článkov, aby ho priviedol k zúfalstvu.

Raz večer, vyčerpaný týmto duchovným bojom, ľahol si Adolphe na lôžko a nemohol zaspať. Pri ďalšom zápase s diablom sa celý spotil. "Zrazu som počul hlas, prisahám to pri svojej večnej spáse, známy nežný hlas, ktorý vo mne volal: "Boh, Boh je tu!" Zasiahnutý milosťou ako bleskom padol som na kolená a v rovnakej minúte som veril, že vidím vo svojom vnútri obraz ukrižovaného Ježiša Krista, ktorý sa na mňa usmieva s nevýslovnou nežnosťou a neopísateľným výrazom milosrdenstva. Do mojej duše vstúpil veľký pokoj. Už budúce ráno som sa vrátil k soške Panny Márie, aby som jej poďakoval."

Čoskoro nato odišiel do Paríža a prosil jedného priateľa, aby mu menoval nejakého kňaza. Ten ho odkázal na farára vo farnosti Saint-Sulpice, ktorý ho prijal ešte v ten istý deň.
"Prostota jeho pozdravu ma naplnila veľkou dôverou, takže som nemal žiadne ťažkosti pri opise svojho života. Potom som sa plný úzkosti opýtal: "Myslíte si, pán farár, že môžem byť ešte zachránený?"
Jeho tvár sa rozžiarila dobrotivým úsmevom: "Milý priateľ, vec je už z troch štvrtín vybavená. Ľutujete. Prelievate slzy pre svoje hriechy. Buďte si istý, že ich tam hore vypočuli. Mne nezostáva, než aby som vás poučil o základných pravdách našej svätej viery. Za niekoľko dní môžete vykonať generálnu spoveď a pristúpiť k svätému prijímaniu. Uvidíte, že všetko pôjde dobre." 
Bol som celý zmätený, pretože som mal predstavu, že to bude trvať celé mesiace, než budem môcť pristúpiť k sviatostiam.
Farár nakoniec povedal: "Poďakujte blahoslavenej Panne Márii!"

Po skončení rozhovoru povedal kňaz svojmu kajúcnikovi: "Choďte v pokoji, milý synu. Dôverujte a modlite sa. V tom spočíva všetko!"
Adolf bol šťastný, že urobil správne rozhodnutie. "Kto by to bol povedal, že to bude také jednoduché! Teraz sa musím nechať viesť, pomyslel som si, keď som si večer ľahol do postele. Aká úľava! ... A Ty, Matka Božia, úplne sa odovzdávam do Tvojich rúk. Potom som urobil veľké znamenie kríža a spal som takým pokojným spánkom ako už dávno nie."

Druhý deň sa Adolphe venoval štúdiu katechizmu a zostavil si prehľad svojich hriechov, ktorých počet a ťarcha ho vydesili. Upokojila ho však myšlienka, že sa čoskoro tejto špiny zbaví.

"Cítil som, že mnou preniká uzdravujúca ľútosť. Bola to zmes hanby nad pochybeniami a bodajúcej ľútosti, že som toľko rokov pomáhal pribíjať Baránka na kríž."

V deň stanovený pre svätú spoveď, vyhľadal Adolphe kňaza, ktorý ho poučil. "V rozsahu, v akom som priznával svojej viny, zdalo sa mi, že sám Pán je prítomný. Zdalo sa mi, že vytrháva nežnou, ale súčasne zvrchovanou rukou z mojej duše všetky hriechy a mení ich v obyčajný prach. Zároveň som cítil, ako sa moja duša, utláčaná hriechmi, narovnáva a ako opäť zaujíma správnu pozíciu. Keď som skončil a kňaz nado mnou vyslovil rozhrešenie, zdvihol som sa. Otvoril svoju náruč a so slzami v očiach ma pritlačil sebe. Boli sme obaja hlboko dojatí. Niekoľko minút sme sa rozprávali a potom som odišiel. Ako okrídlený som vybehol na ulicu. Povedal som si: - Bolo mi odpustené. Aké šťastie!- Zdalo sa mi, ako by som bol o mnoho rokov mladší. Budúce ráno som sa pripravoval na sväté prijímanie. Dostal som dar veľkej radosti a žasol som, do akej miery boli prekonané všetky prekážky. V miere, v akej sa okamih svätého prijímania blížil, pociťoval som stále viac, ako ma klaňanie priamo povznáša. Ani najrafinovanejšie zmyslové radosti ani duchovné opojenie umením a poéziou nedosahujú také extázy, do akej uvádza Boh dušu, s ktorou sa spája. Pri vďakyvzdávaní som zakúšal žiariaci pokoj, ktorý ma úplne opanoval." 

Píše sa rok 1906, Adolphe má 43 rokov. Každé obrátenie je jedinečná udalosť. V prípade Adolpha Retté nabrala vláda nerestí také rozmery, že sa zlo javilo ako nevyliečiteľné.

Jeho prípad je mimoriadnym dôkazom nekonečného Božieho milosrdenstva a všemohúcnosti jeho milosti. 

Dokazuje všeobecný charakter Kristovho vykúpenia, v ktorom všetci, aj tí najväčší hriešnici, môžu nájsť spásu a pokoj.

Svätý Benedikt nás povzbudzuje, aby sme nikdy nepochybovali o Božom milosrdenstve. Lebo Pán hovorí vo svojej dobrote: Nemám záľubu v smrti hriešnika, ale v tom, aby sa obrátil a žil (Ez 18,23).

Cesta Adolpha Retté viedla od bludu k pravde, od hriechu k stavu milosti, od rúhania k modlitbe. Čoskoro po svojom prvom svätom prijímaní sa Adolphe stiahol do samoty a trávil čas v modlitbe a  pri písaní knihy Od diabla k Bohu. Bol to počiatok činnosti, ktorú charakterizoval takto: Ukázať mojim súčasníkom Boha. 

Od roku 1907, až do svojej smrti v roku 1930, napísal asi dvadsať kníh, v ktorých pozýva čitateľov, aby pod Božím pohľadom žili vo veľkodušnom spojení s Kristom v jeho umučení. On sám čerpal silu od Ježiša skrytého v Hostii:

"Svätá Eucharistia, ako veľmi by mali ľutovať tí, ktorí ťa nepoznajú alebo zle chápu tvoje prednosti! Ja sám viem, že si pre mňa zdrojom všetkého dobra, studnicou nádeje a sily, z ktorej môžem v dňoch smútku a únavy čerpať útechu a radosť."

Aby dal najavo svoju lásku k Matke Božej a svoje spojenie s Cirkvou, nachádzal prosté a zo srdca vychádzajúce slová. Jeho diela vyvolali mnoho písomných ohlasov, ktoré dostával, a nespočetné množstvo ľudí našlo vďaka nim svoju cestu k Bohu a do neba.

Jeho obrátenie malo skutočne apoštolský charakter, pretože naša spása je naozaj zrejmá, len keď pracujeme na spáse druhých. Po búrlivom živote bolo nutné nastúpiť cestu ustavičného odriekania a sebadisciplíny. Len tak je možné zachovať vernosť evanjeliu.

Adolphe bol vždy fyzicky slabý a mnoho trpel. "V šesťdesiatjeden rokoch som bol opotrebovaný muž, ktorý veľa vytrpel a veľmi veľa pracoval a teraz je na ústupe. Okrem toho splácam účet za výstrednosti bláznivej mladosti."

Zomrel v Beaune 8. decembra 1930 na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Jeho náhrobok nesie nápis zo žalmu 170: V Teba, Pane, som dúfal. Táto nádej nebola sklamaná.

Modlime sa k svätému Jozefovi, aby nás z búrlivých vĺn nášho života priviedol do prístavu večnej blaženosti.

Masima
zdroj: sv. Jozef z Clairveaux