Zjavenie Panny Márie Bolestnej v Castelpetroso

Vznik talianskeho pútnického miesta Castelpetroso spadá do roku 1888. Najskôr oznámili dve vidiecke ženy, že videli Bolestnú Pannu Máriu. Počas nasledujúceho roka ju uvidelo viac ako tisíc osôb. 

Matka Božia sa tiež zjavila miestnemu biskupovi, ktorého Lev XIII. poveril vyšetrovaním prípadu. Udalosti boli cirkevne uznané už v roku 1889 ako autentické. Svätá Panna nedala žiadne slovné posolstvo, ale zaujala postojom pred svojím mŕtvym Synom, čím ukázala svoju kňazskú funkciu v dejinách spásy.

V odľahlej hornatej krajine medzi Rímom a Monte Gargano sa týči mohutný pútnický kostol. Je vybudovaný v neogotickom slohu z bieleho miestneho kameňa. Je to veľkolepé dielo so stĺpmi a kopulou, vysokou 54 m a dvoma impozantnými vežami, ktoré podáva svedectvo o udalostiach v malom mieste Castelpetroso, ktoré mali počiatok 22. marca 1888.

Dve roľnícke ženy, chudobná Fabiana Cicchino zvaná Bibiana, ktorej bolo vtedy 35 rokov, a vydatá 34-ročná Serafina Giovanna Valentino išli 22. marca 1888 za svojou prácou na poli. Pole sa nachádzalo vo výške 857 metrov na horskej lúke Cesa tra Santi, na úpätí hory Monte Patalecchia. Prišli zo susedného Guasti a priniesli so sebou dve ovečky.

Fabiana popoludní zistila, že jedna z nich sa zatúlala. Začala ju hľadať a našla ju v skalnej rozsadline. V tom okamihu uvidela, že z jaskyne vychádza svetlo. So strachom a súčasne so zvedavosťou sa priblížila k svetlu a zbadala zreteľne obraz Panny Márie Bolestnej. Pri jej nohách ležalo mŕtve telo jej Syna, pokryté ranami.

Mária ako Pieta zaujala odlišnú pozíciu, než ako ju zobrazuje kresťanské umenie a zbožnosť: napoly kľačí a pozdvihuje ruky k nebu. Je to akt modlitby a obetovania.  Jej tvár vyjadrovala hlbokú bolesť, ale súčasne kráľovskú dôstojnosť. Na jej hrudi bolo sedem mečov, ktoré prebodávali jej srdce. Mala ružové šaty a hnedý plášť, ktorý jej splýval z hlavy cez ramená až k nohám. Fabiana od nej nepočula žiadne slová. Svätá Panna nevyslovila ani pri ďalších zjaveniach žiadne posolstvo.

22. marec bol príznačne štvrtok pred Smrtnou nedeľou, teda predvečer sviatku Bolestnej Panny Márie. Druhé zjavenie sa uskutočnilo na Veľkú noc, ale aj vtedy sa Panna Mária zjavila ako obetujúca Bolestná Matka.

Keď sa ženy vrátili domov, rozprávali o svojom zážitku. Obyvatelia dediny pokladali najskôr ich reči o zjavení za bláznivé reči. Ale keď čoskoro nato jedno dieťa a jeden muž, odpadlík od viery, mali podobné videnie, správa sa bleskovo rozšírila po celom okolí. Ihneď začali prichádzať prúdy ľudí. Počas niekoľkých dní navštívilo miesto zjavenia vyše štyritisíc ľudí, teda dvojnásobok počtu, ktorý v tej horskej oblasti vôbec býval.

Niektorí dosvedčovali, že takisto videli Pannu Máriu. Väčšinou v nej videli Bolestnú Matku. Ale ako dosvedčuje cirkevná dokumentácia, Panna Mária sa zjavovala aj v inej podobe: ako Mária Karmelská alebo ako Ružencová Kráľovná.

V niekoľkých prípadoch sa nezjavila sama so svojím Synom, ale sprevádzal ju archanjel Michael, svätý Anton, svätý Jozef alebo tiež svätý Sebastián. Pútnici hovorili aj o videní svätej Tváre Ježišovej, obklopenej zástupmi anjelov.

Niektorí kňazi toto všetko pokladali za výplody fantázie a verejne kázali proti zjaveniu. Nemohli však zabrániť tomu, aby veriaci z ich farností na miesto zjavenia putovali.

Takisto aj jeden kňaz, ktorý už dosiahol vysokého veku, Don Luigi Ferrara, bol voči zjaveniu skeptický. Svojim podpisom potom potvrdil toto svoje svedectvo: "Často som sa hanil tých, ktorí navštevovali horu, kde sa malo udiať zjavenie. 
16. mája 1888 som však pocítil túžbu, skôr z dlhej chvíle než z iného dôvodu, navštíviť to miesto. Keď som tam prišiel, videl som v skalnej rozsadline vo veľkom svetle Pani ako sochu s malým dieťaťom v náručí. 
Krátky čas nato som zbadal miesto Svätej Panny mŕtveho Spasiteľa, ktorý mal na hlave tŕňovú korunu a bol celý zaliaty krvou. Odvtedy cítim pri každej zmienke o tejto trikrát svätej hore a zjavení dojatie, ktoré ma privádza až k slzám, takže nie som schopný slova."

Už v máji vytryskol na mieste zjavenia prameň, ktorý tu vyviera dodnes. V novembri 1888 prišiel na toto miesto z Bologne gróf Carlo Acquaderni so svojím synom Augustom, ktorý mal tuberkulózu kostí. Keď sa modlili pri skale, obaja, otec i syn zbadali Bolestnú Matku Božiu. Syn sa napil z prameňa a bol úplne uzdravený.

Castelpetroso - fonte miracolosa presso Santuario dell’Addolorata di Castelpetroso

Gróf bol riaditeľom listu Il Servo di Maria. Z vďačnosti spopularizoval Castelpetroso. Pravidelne podával správy o početných uzdraveniach, ktoré sa tu pri prameni udiali na príhovor Bolestnej Matky. Mesiac čo mesiac uverejňoval správy o nových prípadoch. Časť týchto zázračných vyslyšaní je oficiálne zdokumentovaná.

Medzi nimi sa nachádza aj tento zázrak: Luigi Verna z Fara San Martino a jeho žena Annantonia Tavani mali dieťa menom Angelo. Chlapec mal šesť rokov a bol od narodenia nemý. Otec, ktorý sa dopočul o udalostiach v Castelpetroso, si obstaral vodu zo zázračného prameňa a priniesol ju svojej žene. Plní viery ju dali vypiť svojmu synovi. Chlapec bol okamžite uzdravený a začal hovoriť. 

Miestny biskup Mons. Francesco Macarone najskôr uložil napísať prísažné vyhlásenie, že dieťa skutočne nemohlo šesť rokov hovoriť. Neskôr poveril arcibiskup z Lanciano, diecézy, kde sa uzdravenie udialo, jedného kanonika z Fara San Martino, aby okolnosti prípadu prísne vyšetril. Po potrebných vyšetrovaniach bolo uzdravenie cirkevne uznané.

Miestneho biskupa z Bojana udalosti veľmi zamestnávali. Nakoniec sa vybral do Ríma, aby o prípade informoval pápeža Leva XIII. Na záver svojej správy biskup dodal, že by si želal, aby zjavenie bolo potvrdené jednoznačným znamením.
Na to mu pápež Lev XIII. odpovedal, či nie je pre neho dostatočným znamením zjavenie samotné a biskupovi uložil, aby sa vrátil do svojej diecézy ako apoštolský legát, navštívil sám Castelpetroso a potom znova predložil svoju správu.

Biskup Macarone poslúchol pápeža a odobral sa s farárom svojej katedrály na miesto zjavenia. Výsledky biskupského vyšetrovania sú dnes uložené v biskupskej kúrii v Campobasso. Biskup Macarone sa po svojej vizitácii sám stal svedkom nadprirodzenej udalosti.

26. septembra 1888 uzrel najmenej trikrát Pannu Máriu Bolestnú so siedmimi mečmi v hrudi s priehľadným závojom na hlave. 

V jednom akte, ktorý je dnes na biskupskej kúrii je uvedené, že biskup zaprotokoloval 17. februára 1889 udalosť týmito slovami: "S radostným srdcom môžem potvrdiť, že zázračné udalosti v Castelpetroso sú posledné prejavy Božieho milosrdenstva, aby zblúdilci boli privedení na správnu cestu. Aj ja môžem dosvedčiť, že keď som sa odobral na sväté miesto, mohol som pri modlitbe uzrieť zjavenie Svätej Panny."

V inom liste podáva biskup správu, že aj jeho generálny vikár, farár katedrály a ďalší duchovní z Castelpetroso videli zázračným spôsobom Matku Božiu.

Po týchto udalostiach ustanovil biskup z Bojana komitét, ktorého bol sám predsedom. Pracovná skupina mala za úlohu zhromaždiť prostriedky na stavbu pútnického chrámu, ktorý sa má postaviť na mieste zjavenia. Súčasne poveril starostlivosťou o pútnikov rád servitov, ktorý bol založený výslovne s úlohou uctievať tajomné utrpenie Matky Božej.

Pápež Lev XIII. poslal telegram a prostredníctvom štátneho sekretára kardinála Rampoly udelil členom komitétu a všetkým, ktorí sa podieľajú na pripravovanej stavbe, apoštolské požehnanie.

Zvlášť aktívnym bol po uzdravení svojho syna gróf Carlo Acquaderni a usporiadal u svojich abonentov zbierku na financovanie stavby pútnického kostola.

28. septembra 1890 položil biskup Macarone základný kameň k svätyni za účasti 30 000 veriacich. Asistovali mu biskupi z Isernia, Trivento a Termoli.

Stavba chrámu trvala skoro sto rokov. Bolo treba prekonávať neuveriteľné prekážky. Zápas o dokončenie svätyne pripomínal niekedy boj Ženy s drakom zo Zjavenia svätého Jána.
Gróf Acquaderni v jednom časopise napísal: "Zdalo sa, že všetko sa proti svätyni spiklo, aby ju priviedlo ku skaze, sotva sa len začala zdvíhať zo základov. Je to Božie dielo a skúšky museli byť preto strašné: dielo k pocte Tej, ktorá Hadovi rozdrvila hlavu ..."

Stavba bola nakoniec dokončená a 21. septembra 1975 ju posvätil biskup Alberto Carinci za účasti početných biskupov, kňazov a rehoľníkov i veriacich.

V roku 1933 ju zveril františkánom Nepoškvrnenej. Je to mladšia vetva, ktorá sa usiluje žiť v duchu dokonalého zasvätenia Ježišovi skrze Máriu, charizme svätého Františka spojeného s poslaním svätého Maximiliána Kolbeho.

29. októbra 1994 obdržalo pútnické miesto duchovný poklad z blízkej svätyne Isola del Gran Sasso. Tam sa nachádza hrob sv. Gabriela od Bolestnej Matky Božej, občianskym menom Gabriel Possenti, ktorý vstúpil do rádu pasionistov.
V bočnej kaplnke svätyne v Castelpetroso, ktorá je zasvätená Sedembolestnej Matke Božej, bol uložený umelecký relikviár so zubom tohto svätca.

Od chrámu k miestu zjavenia bola zriadená tzv. Via Matris Dolorosae so siedmimi zastaveniami Máriiných bolestí. Popri už existujúceho reliéfu boli v najnovšej dobe umiestnené bronzové sochy výjavu zjavenia v prirodzenej veľkosti od sochára Urbana Brattiho.

19. marca 1995 navštívil mariánsku svätyňu v Castelpetroso pápež Ján Pavol II. Ako to vyjadrili miestni veriaci, znamená táto historická udalosť "korunováciu všetkého úsilia a obetí, ktoré naši predkovia s neochvejnou vierou a veľkou odvahou podstúpili". Návšteva pápeža bola súčasne chápaná ako opätovné "bezpečné potvrdenie" mariánskych zjavení, ktoré miestny biskup uznal už v roku 1889, teda presne pred 120 rokmi.
Okrem toho, Ján Pavol II. svojim svedectvom ako Petrov nástupca potvrdil presvedčenie, že Matka Božia priniesla do Castelpetroso posolstvo adresované celému svetu. Najskôr pripomenul pápež vo svojom kázaní, že jeho predchodca pápež Pavol VI. vyhlásil Bolestnú Matku Božiu, ktorá je uctievaná v Castelpetroso, za ochrankyňu celej oblasti Molise.
Potom vyzval každého jednotlivca, aby zostal verný kresťanskej tradícii krajiny s horlivosťou, ktorá prinútila jeho predkov vložiť veľké úsilie do výstavby svätyne. Nakoniec vyzval veriacich, aby "každodenné radosti i námahy obetovali Pánovi v spoločenstve s Kristom a skrze príhovor jeho Matky, ktorá je tu uctievaná, ako prináša Otcovi Syna obetovaného za naše vykúpenie".

Masima
zdroj: Kirche heute