Jezuliatko vo svete

Asi je viacerým známe, že Boh obdaril susednú Českú republiku vzácnym pokladom - svetoznámym Jezuliatkom, prebývajúcim v malostranskom kostole Panny Márie Víťaznej. Dieťatko, rozprestierajúce ochranný plášť ako prvý nad miestnymi obyvateľmi, priťahuje pútnikov zo všetkých strán zemegule.

Kópie sošky Pražského Jezuliatka aj kostoly, ktoré mu boli zasvätené, môžeme nájsť v rôznych krajinách sveta, pozrime sa teda aj na iné významné sochy, či skôr sošky Jezuliatka, ktoré vždy ochotne načúva tým, ktorí ho s pokorou a láskou prosia a uctievajú.

Arenzansko-pražské Jezuliatko, Arenzano, Taliansko

V talianskom mestečku Arenzano, ležiacom pri Ligúrskom mori sa nachádza verná kópia Pražského Jezuliatka, ktorá má ale tiež svoj vlastný príbeh.

Tunajší bosí karmelitáni tu v roku 1900 umiestnili vo svojom kostole obraz Pražského Jezuliatka, ktoré sa ihneď začalo tešiť takej obľube, že o dva roky neskôr bola vyhotovená jeho soška. Miestni dali svojmu Pražskému Jezuliatku krásny titul: Veľký Malý Kráľ. 
Vďaka štedrosti darcov, ktorí hmotne vyjadrovali vďačnosť za milosti, ktorých sa im dostalo, bola v roku 1904 zahájená stavba nového kostola. Ten bol dokončený v roku 1908 a stal sa vôbec prvým kostolom na svete, teda, aspoň sa to hovorí, zasväteným Pražskému Jezuliatku. Tiež najväčší zvon vo veži nesie jeho meno a stojí na ňom: "Otcovia karmelitáni ma venovali Dieťaťu Ježišovi z Prahy, aby som svojím zvonením hlásal jeho slávu, a tak všetci poznali a oslavovali Božie Dieťa Ježiša, Boha a človeka; a ono na ne zoslalo dážď svojich milostí."

Arenzansko-pražské Jezuliatko potom bolo 6. septembra 1924 slávnostne korunované, a to osobne štátnym sekretárom kardinálom Rafaelom Merrym del Val, ktorý ozdobil jeho hlavu korunou venovanú pápežom Piom XI.

Po uzavretí prímeria medzi Talianskom a spojencami v roku 1943 začali Nemci bombardovať mestá v okolí Arenzano. Jeho obyvatelia teda prosili Jezuliatko o ochranu a sľúbili mu, že ak sa nikomu z nich nič nestane, vložia do jeho ľavej dlane zlaté kráľovské jablko.

V auguste 1944 bolo Arenzano nepretržite po päť dní bombardované, rad domov ľahla do základov, zasiahnutý bol aj tamojší farský kostol. Keď všetko ustalo, ľudia našli v sutinách štyroch mŕtvych... Nakoniec sa ale ukázalo, že to neboli miestni. A tak sa Jezuliatko po zásluhe dočkalo svojho zlatého vladárskeho jablka, lebo ochránilo všetkých občanov mesta.

Prvorodený, Rím, Taliansko

Bolo by naozaj čudné, keby v srdci kresťanstva - v Ríme, chýbalo zvláštne Jezuliatko. To sa nachádzalo v pôvabnej Bazilike Panny Márie od Nebeského oltára, ktorá stojí na najvyššom mieste Kapitolu. Podľa legendy práve tam nechal pohanský cisár Augustus na základe veštby Tiburskej Sibyly, predpovedajúci Kristov príchod, vzniesť oltár "Prvorodenému Božiemu". Ale vo februári 1994 rímske Jezuliatko niekto ukradol, a dodnes sa nenašlo. Vystavená soška je teda jeho kópiou.

Pôvodné Jezuliatko vytesal v Jeruzaleme v roku 1480 istý františkán, a to z dreva jedného z olivovníkov v Getsemanskej záhrade. Hovorí sa, že keď zbožnému bratovi došli farby, zvyšok sošky domaľovali anjeli. Svoje dielo potom daroval práve spomínanej bazilike, ktorú už od čias pápeža Inocenta IV. spravovali františkáni.

Aj toto Jezuliatko má rad nádherných šiat zdobených drahokamami, čo svedčí o vďačnosti veriacich za milosti, ktorých sa im dostalo. Jeho hlavu navyše zdobí podľa priania pápeža Leva XIII. a Vatikánskej kapituly od roku 1897 veľká koruna.

Malý pútnik a dobrodinec, Atocha, Španielsko

Pražské Jezuliatko pochádza zo Španielska /viac sa dočítaš TU/, a nie je jediné. Tiež rada ďalších sa "narodili" na Pyrenejskom polostrove, ktorý vydal Cirkvi veľkých svätcov a mystikov. Asi najznámejším španielskym Jezuliatkom je Sväté Dieťa z Atochy.

V tomto meste sa nachádzala trochu neobvyklá socha Panny Márie s Ježiškom, lebo Dieťatko, ktoré Madona držala na rukách, bolo v skutočnosti samostatnou soškou.

Vďaka tomu mohlo byť Jezuliatko zvesené a prinášané k chorým či umierajúcim. Veľkej úcte sa tešilo najmä medzi tehotnými ženami, pričom nezriedka trávilo čas aj pri ich lôžku počas pôrodu, aby ich nielen tešilo v bolestiach, ale aj požehnalo dieťaťu, ktoré práve prišlo na svet.

A keďže Božie Dieťatko takto neustále cestovalo z domu do domu, obliekli ho veriaci do šiat pripomínajúcich pútnika.

Atocha padla v trinástom storočí do rúk moslimov. Mnoho mužov bolo vtedy uväznených, pričom moslimovia im nedovoľovali žiadny styk s rodinou. Výnimkou boli deti do dvanásť rokov, a práve tie nosili svojim otcom a príbuzným do žalára jedlo.
Osamelí nešťastníci museli hladovať, pretože im moslimovia odmietali dávať potravu.

Prosili teda Pána Boha o pomoc, a zrazu ich začal navštevovať krásny chlapec, ktorý im v noci nosil jedlo a vodu. Chlapec bol oblečený ako pútnik, v jednej ruke držal košík plný chleba a v druhej palicu, na ktorej konci bola zavesená tekvica s vodou. 

Väzni vzápätí zistili, že nech už ich jedlo, koľko chcelo, z košíka chleba neubúdalo, a pomaly tušili, čo je onen chlapec zač. Niekto si navyše v kostole všimol, že sandále na nohách Božieho dieťatka sú špinavé a ošúchané. Nahradili ich teda inými, ale za čas vyzerali rovnako ako tie predchádzajúce.

Rad zázrakov Dieťatka z Atochy za vlády Maurov, opísal osobne kráľ Alfonz X. Múdry, vo svojich Cantigas (spevoch). Žiadne iné kroniky sa bohužiaľ nezachovali, rovnako tak zmizla pôvodná soška Malého Pútnika, a nikto už nevie, kedy k tomu vlastne došlo. 

Malý Pútnik za oceánom, Plateros, Mexiko

So zmiznutím sošky ale nezanikla úcta k Dieťatku z Atochy. V mestečku Plateros v mexickom štáte Zacatecas, blízko baníckeho strediska Fresnillo, kde sa ťažilo striebro, bol v polovici šestnásteho storočia postavený kostol zasvätený Svätému Kristovi zlatníkov, v ktorom sa mimochodom nachádza aj slávny zázračný krucifix.

Jeden z majiteľov baní, markíz de San Miguel de Aguayo, venoval chrámu v roku 1829 sochu Panny Márie držiacej v ľavej ruke Jezuliatko, ktoré bolo možné oddeliť. Pravdepodobne sa jednalo skôr o náhodnú zhodu, ale mnohí tamojší Španieli, ktorí nezabudli na zázračné Dieťatko zo svojej starej vlasti, ho ihneď premenovali za Pútnika z Atochy. Netrvalo dlho a Jezuliatko dostalo pútnické šaty, do jednej ruky košík a do druhej palicu s tekvicou. Naviac mu veriaci podľa miestnych zvyklostí nasadili na hlavu klobúk s elegantnými pierkom, ktorý v niektorých prevedeniach pripomína sombrero.

Obyvatelia Plateros si dobre pamätali, aké skutky milosrdenstva preukazoval Malý Pútnik uväzneným kresťanom. Zverili mu teda robotníkov "odsúdených" na prácu v baniach, ktorí už síce netrpeli pod maurskými jarmom, ale tvrdé zaobchádzanie majiteľov a dozorcov z radov spoluveriacich im to zrejme mnohokrát pripomínalo.

Neveľká soška Dieťatka, posadeného na zlatom tróne, sa teraz nachádza na hlavnom oltári vo výklenku z ružového mramoru, hneď pod zázračným krucifix. Pri zvláštnych príležitostiach sa vracia späť do náručia svojej Matky. O moci Malého Pútnika a tiež veľkej vďačnosti veriacich svedčí v kostole bezpočet retablos, teda malých vyobrazení tamojšieho Jezuliatka alebo symbolov zázrakov, ktoré vykonalo.

Úcta k Svätému Dieťatku, pôvodom zo španielskej Atochy, prenikla v roku 1831 aj do Spojených štátov (vtedy ešte na území Mexika a predtým Nového Španielska), kde sa, najmä na juhozápade, rýchlo rozšírila. Stalo sa tak zásluhou istého dona Severiana Mediny, majiteľa ranča zvaného Portero de Chimayo, ležiaceho necelých tridsať míľ severne od Santa Fé v dnešnom Novom Mexiku.

Don, postihnutý artritídou takmer ochrnul, a keď sa dozvedel, aké divy robí Dieťatko z Plateros, zveril svoje bolesti do jeho starostlivosti a vzápätí sa uzdravil. Potom vykonal dlhú a úmornú púť za Malým Lekárom, aby mu osobne poďakoval. 

V Plateros zakúpil kópiu sošky, ktorú si odviezol so sebou do Nového Mexika. Na svojom ranči postavil pre Jezuliatko kaplnku, kde je uctievané až dodnes. Jeho nežnej starostlivosti potom začali byť časom zverované aj všetci vojnoví zajatci.

Sväté Dieťatko Dobrého zdravia, Morelia, Mexiko

Ďalší príbeh svedčí o tom, že sa za vyobrazením Jezuliatka sa nemusíme púšťať do hlbín dávnych stáročí. Tomu z mexického Morelia totiž nie je ani sto rokov.

V roku 1942 prechádzala ulicami toho mesta neznáma žena, ktorá sa po domácnostiach snažila predať sošku Božieho Dieťatka. Nakoniec ju kúpila jedna gazdiná, ktorá si spomenula, že jej krstná dcéra po Jezuliatku vždy túžila. Z nejakého zvláštneho vnuknutia sa ale rozhodla, že krstnej dcére o darčeku nič nepovie a dá jej ho až vtedy, až sa z hlavného mesta, kam sa odsťahovala za prácou, vráti natrvalo do Morelia.

Oná krstná dcéra sa po istej dobe, na údiv všetkých príbuzných, naozaj do svojho rodného mesta vrátila a mienila tam už natrvalo zostať. Šťastná kmotra jej potom s radosťou a pokojným svedomím  darovala spomínané Jezuliatko.
Miestni, a to najmä chorí, onedlho spoznali veľkú moc Dieťatka, ktoré sa nachádzalo v dome spomínanej krstnej dcéry, a tak sa k nemu utiekalo stále viac a viac ľudí hľadajúcich útechu a uzdravenie.

Jednou z prvých a najväčších ctiteliek sa stala tamojšia lekárka, ktorá Jezuliatku darovala zlatú korunku a 21. apríla 1944 zariadila jeho verejnú výstavu v kapucínskom kostole. Od tej doby sa vždy 21. apríla v morelskom kostole konala pobožnosť k Božiemu Dieťatku.

S ohľadom na množstvo uzdravení, často až zázračných, ku ktorým pričinením Jezuliatka dochádzalo, sa mu čoskoro začalo hovoriť Sväté Dieťatko Dobrého zdravia. Niektoré nevysvetliteľné uzdravenia boli potvrdené aj lekármi.

Jeden z nich, Antonio Mario Landa, zveril celú svoju rodinu ochrane Dieťatku a svoje city vyjadril krásnymi slovami: "Vďaka jeho nekonečnej láske a obrovským pokladom jeho dobroty som v minulosti okúsil veľa zázrakov, rovnako tak i dnes, a chovám nádej, že ani v budúcnosti nebudem odmietnutý."

Takým nevysvetliteľným uzdravením bol aj prípad štvorročného chlapca, ktorý následkom šoku ochrnul a prišiel o sluch i reč. Zúfalí lekári si s ním nevedeli rady a vyhlásili, že už nie je nádej na zlepšenie stavu. Rodičia sa však nevzdali.

Keď počuli o Svätom Dieťatku, zaniesli chlapca do domu majiteľky Jezuliatka a pomodlili sa pred zázračnou soškou za synovo uzdravenie. K žiadnemu zlepšeniu ale nedošlo. Milujúci rodičia sa nenechali odradiť a po mesiaci sa vrátili späť a začali sa modliť novénu k Svätému Dieťatku Dobrého zdravia, ktorú zložila istá klariska a schválil arcibiskup Luis María Altamirano y Bulnes. Každý deň nosili svojho chlapčeka k Jezuliatku. Šiesteho dňa novény sa začal hýbať, siedmeho začal hovoriť, ôsmeho už mohol chodiť a deviateho dňa bol už úplne zdravý.

V roku 1957 navrhol arcibiskup majiteľke, aby bola soška natrvalo premiestnená z domu do kostola, a tak sa stala veriacim ďaleko prístupnejšia. Spomínaná krstná dcéra vyhovela svojmu pastierovi s ťažkým srdcom.

15. decembra 1957 bolo teda Sväté Dieťatko Dobrého zdravia slávnostne prenesené do kostola Panny Márie Karmelskej. Procesie sa zúčastnili veľké zástupy ľudí, medzi inými aj sám arcibiskup, rad cirkevných hodnostárov, kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, a to nielen z Mexika, ale aj Spojených štátov. Na konci nádherného obradu arcibiskup Jezuliatko aj s jeho zlatou korunkou požehnal.

Neuplynul ani rok a bol položený základný kameň kostola, ktorý sa mal stať novým domovom Svätého Dieťatka Dobrého zdravia a jemu tiež byť zasvätený. Posvätenie chrámu sa potom uskutočnilo o päť rokov neskôr.

Najvyššia Bytosť, Cebu, Filipíny

Aj ďalšie Jezuliatko vďačí za svoju cestu do ďalekých končín Španielom. Vlastne ani nie tak Španielom, ako skôr Portugalcovi Ferdinandovi Magellanovi (portugalsky Fernão de Magalhães), ktorý sa v službách ich kráľa Karola V. plavil okolo celého sveta a objavoval nové územia. 16. marca 1521 dorazil tento moreplavec na svojich potulkách moriami a oceánmi ako prvý Európan k brehom Filipín.

7. apríla posádka vstúpila so súhlasom miestneho vladára rádžu Humabona na pevnú zemi ostrova Cebu. Magalhães neotáľal a začal ihneď šíriť medzi domorodcami kresťanstvo. Jeho úsilie slávilo čoskoro úspech, pretože počas prvého týždňa prijali krst stovky ľudí. Medzi novo pokrstenými bol aj rádža Humabon so svojou manželkou. Práve žene panovníka a prvej kresťanskej kráľovnej Cebu venoval Magalhães cenný dar: drevenú sošku Dieťaťa Ježiša.

Magalhães sľúbil rádžovi Humabanovi, že mu pomôže vo vojne proti susednému kmeňu na ostrove Mactan, čo sa mu stalo osudným. Slávny moreplavec bol totiž v bitke 27. apríla 1521 zabitý.

Nie je jasné, prečo rádža Humaban na svojich hostí zanevrel. Možno si od nového náboženstva a jeho šíriteľov sľuboval viac, alebo... kto vie? Niekoľko dní po prehratej bitke pozval námorníkov, ktorí sa chystali vrátiť do Španielska, na veľkú hostinu, a tam ich skoro všetkých otrávil. Tí, ktorí prežili, sa uchýlili do Moluky, odkiaľ odplávali do svojej vlasti.

Vraví sa, že po Magelhãesovej smrti bolo s Jezuliatkom, ktoré objaviteľ venoval rádžovej žene pri príležitosti krstu, nakladané ako so soškou nejakého pohanského bôžika. Jedna legenda zase tvrdí, že sa z neho stala detská hračka. Je dokonca možné, že platí oboje.

Podľa spomínanej legendy sa začali v súvislosti so soškou diať rôzne zázraky. Napríklad, keď na dlaň dieťatka položili raz domorodci v noci olejovú lampičku, horela bez prestania, bez toho, aby niekto musel dolievať olej. Nie je nutné dodávať, že sa správa o tejto udalosti rýchlo rozšírila po celom ostrove.
Miestni tiež zistili, že keď v období sucha sužujúce ich úrodu zanesú Dieťatko k moru a ono sa dotkne svojimi nožičkami vody, začne sa čoskoro znášať blahodarný dážď.

Zázraky, ktoré Jezuliatko pre týchto pohanov činilo, skrývajú v sebe hlboký symbolický zmysel, ako by im chcelo naznačiť alebo ich pripraviť na skutočné Božie tajomstvo. Nie náhodou začali domorodci svojmu Dieťatku hovoriť Bahtala, teda Najvyššia Bytosť.

Po Magalhãesovi navštívili v rokoch 1521 až 1524 Filipíny ešte štyri španielske výpravy, ale  oveľa lepšie nepochodili. Vtedy kráľ Filip II. Múdry, podľa ktorého sa mimochodom Filipíny volajú, poveril vedením ďalšie výpravy augustiniánskeho kňaza a známeho astronóma otca Andrésa de Urdaneta.

Posádku potom dostal na starosť adelantado Miguel López de Legazpi, ktorý svoje kvality preukázal už v Mexiku. Výprava, ktorá sa plavila "v najsvätejšom Ježišovom mene", dorazila na Cebu 27. apríla 1565. Otec de Urdaneta sa vydal s bielou vlajkou dojednať zmier, ale nestretol sa na ostrove s väčším pochopením. Došlo teda k bitke, po ktorej sa miestni obyvatelia stiahli do hôr a mesto nechali za sebou v plameňoch.

Nasledujúceho dňa narazil jeden z vojakov menom Juan Camus počas prieskumu na veľkú chatrč, ktorá ako jedna z mála odolala ohňu. Vnútri našiel skrinku, ktorá skrývala starostlivo zabalenú drevenú sošku Jezuliatka. Jeho objav vyvolal medzi posádkou veľké pohnutie a bol považovaný za zázrak. Veliteľ de Legazpi zveril Dieťatko otcom augustiánom, a tí ho umiestnili na oltári v chatrči, kde bolo nájdené.

Prvý kostol z bambusu a palmových listov bol postavený v roku 1571. Prenesenie Jezuliatka z chatrče - kaplnky, do nového kostola sa potom stalo prvou katolíckou procesiou na Filipínach. Spomínaný kostol ale neskôr zhorel, a ani dva ďalšie, postavené z rovnakého materiálu nevydržali.  V roku 1730 bola teda zahájená stavba kamenného chrámu. 16. januára 1740 bolo do neho konečne Sväté Dieťatko z Cebu slávnostne umiestnené.

Mnoho zázrakov spojených práve s týmto Jezuliatkom opísal v roku 1718 vo svojom "Dobývaní filipínskych ostrovov" (Conquistas de las Islas Philipinas) španielsky augustiniánsky kňaz Casimiro Díaz.

Soška tiež "zázrakom" prežila americké bombardovanie počas II. svetovej vojny, kedy sa pri jednom výbuchu prevrátila, ale našťastie sa zachytila ​​v plachte pri votívnej tabuľke a nespadla na zem, pričom vyviazla len s malým poškriabaním na tvári dieťatka.

Odborníci považujú sošku za dielo neznámeho flámskeho umelca zo šestnásteho storočia. Ostatne, už otec de Urdaneta vo svojej správe pre španielskeho kráľa z Filipín písal, že mu pripomína tie, ktoré sú vyrezávané vo Flámsku.

Jezuliatko z Cebu má, rovnako ako Pražské, viacero krásnych zdobených šiat a tiež niekoľko koruniek. Jednu z nich mu venovala aj prvá dáma Filipín Leonila Garciová. Pri zvláštnych príležitostiach je Dieťatku zapínaný pás lemovaný zlatými španielskymi mincami. Od kráľa Karola III. tiež dostalo Zlaté rúno vykladané smaragdmi, granátmi, rubínmi a diamantmi.

Masima