%20(1).jpg)
Svätá Mária Magdaléna de Pazzi, florentská karmelitánka, mala istý čas pred smrťou v roku 1607 víziu očistca. Svätica bola v jeden večer spolu s niekoľkými ďalšími rehoľníkmi v kláštornej záhrade celá zdrvená, ocitla sa v extáze a videla očistec.
Neskôr povedala, že zároveň ju hlas pozval na návštevu všetkých väzení Božskej spravodlivosti, aby videla, ako sú duše, tam zadržiavané, skutočne hodné súcitu.
"Áno, pôjdem," vyslovila nahlas, čím dala súhlas na podniknutie tejto strastiplnej cesty. V skutočnosti ale chodila dve hodiny po záhrade, ktorá bola veľká a občas si v chôdzi dala pauzu. Zakaždým, keď prerušila chôdzu, pozorne uvažovala o utrpení, ktoré sa jej javilo vo vízii. Potom bolo vidieť, ako súcitne stískala ruky, tvár jej zbledla a telo sa - počas tohto videnia - pod ťarchou utrpenia ohlo.
Začala hlasno plakať: „Milosrdenstvo, môj Bože, milosrdenstvo! Zostúp, ó, drahá krv, a vysloboď tieto duše z ich väzenia. Chudobné duše! Tak kruto trpíte, a napriek tomu ste spokojné a veselé. Žaláre mučeníkov, v porovnaní s týmito, boli záhradami rozkoše. Napriek tomu existujú ešte ďalšie, hlbšie. Ako veľmi by som si mala vážiť, že som nebola nútená do nich ísť.“
Napriek tomu však zostúpila, pretože bola nútená pokračovať v ceste. Ale keď urobila niekoľko krokov, prestala byť skľúčená a s hlbokým povzdychom zvolala: „Nábožní aj v tomto skľučujúcom príbytku! Dobrý Boh! Ako sú mučení! Ach, Pane!“ Nevysvetľuje podstatu ich utrpenia, ale hrôza, ktorú prejavila pri uvažovaní o nich, spôsobila, že si povzdychla na každom kroku.
Odtiaľ prešla na menej pochmúrne miesta. Boli to žaláre jednoduchých duší a detí, v ktorých nevedomosť a nedostatok rozumu zmierňovali mnoho chýb. Ich muky sa jej zdali oveľa znesiteľnejšie ako u ostatných. Nič iné ako ľad a oheň tam neboli. Všimla si, že tieto duše majú pri sebe svojich anjelských strážcov, ktorí ich svojou prítomnosťou veľmi posilňovali, ale videla aj démonov, ktorých hrozné formy zväčšovali ich utrpenie.
Keď postúpila o pár krokov, videla duše ešte nešťastnejšie a bolo počuť, ako kričí: „Ó! Aké je toto miesto hrozné! Je plné odporných démonov a neuveriteľných múk! Kto sú, ó môj Bože, obete týchto krutých mučení? Beda! Prebodávajú ich ostrými mečmi, sú rozrezávané na kúsky.“ Odpovedali jej, že to boli duše, ktorých správanie bolo poškvrnené pokrytectvom.
Znovu trochu postupujúc, uvidela veľké množstvo duší, ktoré boli akoby pomliaždené a rozdrvené pod lisom a pochopila, že to boli tie duše, ktoré boli počas života závislé od netrpezlivosti a neposlušnosti. Keď o nich uvažovala, jej pohľad, povzdych i celý jej postoj podnietili súcit a hrôzu.
O chvíľu neskôr sa jej vzrušenie zvýšilo a ona vydávala strašný krik. Bol to žalár klamstiev, ktorý teraz pred ňou ležal otvorený. Potom, čo o tom pozorne uvažovala, nahlas zvolala: „Klamári sú uväznení na mieste v blízkosti pekla a ich utrpenie je mimoriadne veľké. Roztavené olovo sa naleje do ich úst, vidím ich horieť a zároveň sa triasť zimou.“
Potom išla do väzenia tých duší, ktoré zhrešili slabosťou, a bolo počuť, že zvolala: „Beda! Myslela som, že ťa nájdem medzi tými, ktorí hrešili z nevedomosti, ale mýlim sa, horíš intenzívnym ohňom.“
Ďalej vnímala duše, ktoré boli príliš pripútané k statkom tohto sveta a hrešili chamtivosťou.
"Aká slepota," povedala, "tak dychtivo hľadať veci podliehajúce skaze! Tí, ktorých predtým bohatstvo nedokázalo dostatočne nasýtiť, sú tu v plných mukách. Sú tavené v peci ako kov.“
Odtiaľ prešla na miesto, kde boli uväznené tie duše, ktoré boli predtým poškvrnené nečistotou. Videla ich v takom špinavom a morovom žalári, že jej ten pohľad vyvolal nevoľnosť. Rýchlo sa odvrátila od tohto odporného obrazu. Keď videla ambicióznych a pyšných, povedala: „Hľa, tí, ktorí chceli svietiť pred ľuďmi, sú teraz odsúdení žiť v tejto strašnej nejasnosti.“
Potom jej boli ukázané tie duše, ktoré sa previnili nevďačnosťou voči Bohu. Boli korisťou nevýslovných múk a akoby sa topili v jazere roztaveného olova, pretože svojou nevďačnosťou vysušili zdroj zbožnosti.
Napokon, v poslednom žalári jej boli ukázané duše, ktoré neboli oddané nijakému konkrétnemu zlozvyku, ale ktoré sa kvôli nedostatku náležitej bdelosti nad sebou, dopustili všelijakých malicherných chýb. Poznamenala, že tieto duše mali mierny podiel na trestoch všetkých zlozvykov, pretože tieto chyby, ku ktorým došlo iba z času na čas spôsobili, že boli menej vinní ako tie, ktoré boli spáchané zo zvyku.
Po tejto poslednej stanici opustila svätica záhradu a prosila Boha, aby už nikdy nebola svedkom takéhoto srdcervúcich obrazov, cítila, že nemá silu to vydržať. Jej extáza stále pokračovala a v rozhovore s Ježišom mu povedala: „Povedz mi, Pane, aký bol Tvoj zámer, keď si mi ukázal tie hrozné väzenia, o ktorých som tak málo vedela a ešte menej ich chápala? Aha! Teraz vidím, prial si mi dať poznať Tvoju nekonečnú svätosť a dosiahnuť, aby som si stále viac znechucovala aj tú najmenšiu škvrnu hriechu, ktorý je v Tvojich očiach taký ohavný.“
zdroj: François Xavier Schouppe, Purgatory
