%20(1).jpg)
V roku 1659 sa zdravotný stav svätého Vincenta viditeľne zhoršil. Najmä bolesti nôh sa stupňovali. Neprestával však plánovať, ako pomáhať vojnou spustošeným krajom, aby sa aj tí najbiednejší mohli vrátiť domov na svoje polia a zotaviť sa po dlhom utrpení.
Rok 1660 bol pre vincentínsku rodinu poznačený bolesťou, ale aj veľkou kresťanskou nádejou. 14. februára 1660 zomrel páter Anton Portail, jeden z prvých najbližších dôverníkov a spolupracovníkov svätého Vincenta. Spoznali sa už v roku 1612 na Sorbone a v roku 1625 spolu podpísali zakladaciu listinu Misijnej spoločnosti. Pán Portail najprv konal duchovnú službu pri galejníkoch, potom horlivo pracoval na duchovnej obnove kandidátov kňazskej vysviacky a nakoniec sa stal duchovným dcéram kresťanskej lásky.
O mesiac neskôr, 15. marca 1660, zomrela svätá Lujza de Marillac, spoluzakladateľka a prvá predstavená Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Po jej smrti mal svätý Vincent pre dcéry kresťanskej lásky konferenciu o čnostnom živote Božej služobnice. To už bola aj jeho rozlúčka. Hovoril o poslaní ženy a novom štýle zasväteného života, tak ako to chápala aj svätá Lujza de Marillac: "...za kláštor budú mať domy nemocných...za klauzúru poslušnosť....za kláštorne mreže bázeň Božiu..."
Svätý Vincent ostal po smrti svätej Lujzy sám na čele svojich diel. Pomaly sa blížil k životnej osemdesiatke. Síl mu už veľmi ubúdalo.
Posledné chvíle jeho života opisuje spolubrat Gicquel: "26. septembra 1660 sa dal Vincent zdvihnúť z postele a odniesť na svätú omšu. Keď ho priniesli späť, privolaný lekár považoval jeho stav za veľmi vážny. Večer o pol siedmej mu pán Dehorgny udelil sviatosť pomazania chorých. Svätec sa pri vysluhovaní sviatostí namáhal pozorne počúvať a odpovedal celkom potichu: Amen.
Ku koncu obradu hľadel na prítomných s nevýslovne šťastným pohľadom a žiarivým výzorom na tvári. Potom upadol do bezvedomia, ostal však stále sedieť v kresle. Klesajúcu hlavu mu pridržiaval uterákom jeden zo spolubratov.
Včasráno 27. septembra ho páni Dehorgny a Berthe prosili o požehnanie pre všetkých jeho duchovných synov a dcéry, priateľov a dobrodincov... Svätý Vincent jasne a zreteľne vyslovoval: - Boh vás žehnaj... - O pol štvrtej mu pán Berthe predriekal "In manus tuas Domine..." - "Do tvojich rúk Pane...", čo ticho opakoval. V posledných chvíľach mu predriekali: "Deus, in adiutorium..." - "Bože, príď mi na pomoc...". Vincentove pery sa jemne hýbali a viac sa už nezatvorili...
O piatej hodine odovzdal zomierajúci svoju šľachetnú dušu do rúk svojho Pána... Jeho tvár mala dôstojný a majestátny výzor. Ako patriarcha sediaci v kresle, v kňazskom rúchu bol pripravený k nebeskej bohoslužbe."
Svätý Vincent žil v úplnom sebadarovaní v Božej službe. Považoval za veľkú milosť, že môže spolupracovať na diele vykúpenia, a tak pokračovať v poslaní vteleného Božieho Syna, ktorý prišiel hlásať radostnú zvesť chudobným. Vo viere hľadel na chudobných ako na trpiace údy Ježiša Krista. "Poslal ma hlásať evanjelium chudobným" ostáva stále programom pre členov jeho Misijnej spoločnosti.
