%20(1).jpg)
„Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo“ (Iz 9,1). Tieto slová proroka Izaiáša slávnostne oznamujú narodenie kráľovského dieťaťa v Betleheme. Aj svätej Barbore, jednej z najznámejších a najobľúbenejších svätých mučeníc západnej, a tiež východnej cirkvi zažiarilo toto zachraňujúce svetlo milosti. Mladej kresťanke bol tento duchovný poklad milosti natoľko drahý, že posilňovaná Eucharistiou ho nezlomne bránila až do smrti.
V Rímskej ríši počas veľkého prenasledovania v prvých troch storočiach zaplatili životom za svoju vernosť viere tisícky kresťanov. K známym svätým mučeniciam patria medzi mnohými inými Margaréta z Antiochie († okolo r. 305), Katarína Alexandrijská († okolo r. 305) a mladučká Barbora z Nikomédie († 306), dnešného Izmitu neďaleko tureckého Istanbulu. Všetky tri preliali svoju mučenícku krv za cisára Maximina Daiu.
O necelých desať rokov, za cisára Konštantína bola v roku 313 Milánskym ediktom kresťanom konečne zaručená náboženská sloboda. Barbora, súčasníčka sv. Mikuláša z Myry, bola jedinou dcérou bohatého pohanského guvernéra Dioskora. Svojej krásnej a rovnako múdrej dcére otec zabezpečil najlepšie vzdelanie. Čoskoro sa objavili nápadníci, ktorí žiadali o ruku mladučkej Barbory.
Ona však, sotva 13-ročná, túžila po niečom inom. Potajomky navštevovala skupinu mladých kresťanov v podzemí. U nich našla vieru v Ježiša Krista a túžila po krste. Táto zmena nemohla ujsť jej otcovi, ktorý kresťanov fanaticky nenávidel.
Dioskoros preto uväznil svoju dcéru vo veži, ktorú dal pre ňu postaviť s jasným zámerom, aby jej zamedzil styk s kresťanmi a uchránil ju pred ich vplyvom. Chcel, aby prišla na iné myšlienky a súhlasila s vydajom. Úplná odlúčenosť a ticho sa však pre Barboru stali veľkou milosťou, pretože sa mohla v modlitbe nerušene upriamiť na Ježiša.
Historický opis síce mlčí o jej krste vo veži, ktorý o 1600 rokov neskôr v jednej zo svojich vízií videla Terézia Neumannová z Konnersreuthu. Historické pramene sa však zhodujú v tom, že Barborinu veľkú túžbu po svätom prijímaní Boh splnil tak, že do veže, kam okrem jednej slúžky nemohol nikto iný vstúpiť, poslal anjela. A ten Barbore podal sväté prijímanie, podobne ako sa to stalo v 20. storočí v živote svätej Faustíny Kowalskej alebo pastierikom z Fatimy.
Pretože Barbora, uväznená vo veži, sa vytrvalo odmietala vzdať svojho kresťanského presvedčenia a viery a údery otca boli bezvýsledné, Dioskoros obžaloval vlastnú dcéru u rímskeho prefekta Marciana. No ani jemu sa nepodarilo statočné dievča prinútiť k zmene postoja. Tým bol osud Barbory spečatený – mala zomrieť mučeníckou smrťou! Pohanský miestodržiteľ dal mladú kresťanku zbiť prútmi, týrať nástrojmi mučenia a opaľovať fakľami. Následne ju hodili do väzenia, aby tam zomrela.
Dve veľké nemecké stigmatizované mystičky to všetko videli vo víziách, a to vždy 4. decembra, na sviatok sv. Barbory: bl. Anna Katarína Emmerichová v 19. stor. a Terézia Neumannová.
Anna Katarína Emmerichová videla, ako Barbora vyryla do steny žalára kalich a nad ním hostiu a vrúcne sa pred týmto zobrazením modlila. Okolo polnoci sa väzenie naplnilo jasným svetlom a k Barbore pristúpil Ježiš, aby ju posilnil a zahojil jej rany.
Aj nasledujúci deň bola 13-ročná Barbora znovu privlečená pred súdny stolec prefekta Marciana. Pred veľkým množstvom ľudí tu Barbora opäť vydala odvážne svedectvo viery, ktoré sa mnohých dotklo a pomohlo im nájsť Krista.
Rozhnevaný miestodržiteľ ju dal ešte strašnejšie mučiť, až napokon Dioskoros uchopil meč, privliekol svoju dcéru na miesto popravy a sťal jej hlavu. Skôr než ju zasiahol úder smrtiaceho meča, nahlas sa modlila: „Pane, pre tvoju smrť vypočuj moju prosbu, aby každý, kto si spomenie na tvoju služobnicu a pripomenie si moje utrpenie, bol v deň súdu zachránený, aby mu boli odpustené jeho hriechy a aby si mu bol milostivý.“
Vtedy z neba zaznel hlas: „O čo si prosila, nech ti je udelené.“
Vďaka tomuto prísľubu, že nikto z tých, ktorí sa k nej budú utiekať, nezomrie bez útechy svätých sviatostí, bola svätá Barbora na konci stredoveku prijatá medzi štrnástich pomocníkov v núdzi. Ona, ktorá vo veži prijímala svätú Eucharistiu z rúk anjela a aj v žalári bola posilňovaná svätým prijímaním, aby vydržala mučenie, sa stala veľmi uctievanou patrónkou zomierajúcich a veľkou eucharistickou svätou.
V umení sa zobrazuje s vežou, kalichom, mečom a palmou. Ikony Pravoslávnej cirkvi Barboru zobrazujú dokonca v slávnostných kňazských rúchach s kalichom v ruke.
Podľa starej kresťanskej tradície sa na začiatku adventu, práve na sviatok sv. Barbory strihajú konáriky čerešne alebo jablone a dávajú sa do vody. Na konárikoch sa po čase objavia biele púčiky, ktoré nám majú pripomínať mučeníctvo svätej Barbory a jej znovuzrodenie pre nebo. Zároveň symbolizujú i výhonok z koreňa Jesseho – samotného Ježiša Krista, ktorý nás svojím narodením zobúdza k novému životu.
