Úcta k Pražskému Jezuliatku

Ikona Pražského Jezuliatka nás na prvom mieste odkazuje k tajomstvu Vtelenia: pripomína nám, že Ježiš sa narodil na tento svet tak ako každý z nás, že vyrastal v ľudskej rodine, poznal dobre ľudský život od samého počiatku a môže mať teda pochopenie a súcit s každým človekom a s každou situáciou.

Aj my vďaka tomu môžeme lepšie doceniť etapy nášho života, kedy si pripadáme bezmocní, odkázaní na druhých, podobne ako je dieťa odkázané na starostlivosť svojich rodičov. Ani v týchto situáciách nestráca život svoju cenu, naopak – v nich sa často učíme niečomu veľmi dôležitému.

Úcta k Jezuliatku však neznamená, že by sme mali navždy zostať deťmi alebo byť detinskí. Veď aj Ježiš „rástol v sile a múdrosti“ (Lk 2, 40) a neskôr vo svojom učení vyzýval k dospelej láske. Len zrelý človek môže preberať zodpovednosť a budovať trvalé a hlboké vzťahy. Ale zároveň vieme zo skúsenosti, že aj ako dospelí sa máme od detí čo učiť - ich postrehy, pohľad bez predsudkov a hodnotenia, umenie klásť podstatné otázky. Komplikovanosť dospelého sveta nás niekedy skutočne odvádza od toho podstatného, ​​pretože to dôležité je niekedy veľmi jednoduché.

V soške Pražského Jezuliatka je Ježiš zároveň vyobrazený ako kráľ. Avšak ako malý, krehký, bezbranný, zraniteľný kráľ. Kráľ, ktorého sila nie je násilím. V ľavej ruke drží a nesie obrazne celý svet, ale miesto obvyklého žezla, symbolu moci, pravou rukou žehná. 

Jezuliatko nám hovorí niečo podstatné o paradoxe Božej moci, ktorá sa prejavuje v slabosti. Tá najväčšia moc totiž nespočíva v hrdinských činoch, veľkých projektoch, schopnosti lámať skaly a ovládať národy, ale v umení získať srdce človeka. Silou môžete prinútiť druhých, aby niečo robili či nerobili, niečo hovorili alebo nehovorili, snáď si aj niečo mysleli - ale rozhodne nie, aby milovali. A Bohu ide práve o to posledné menované. 

Pražské Jezuliatko pripomína prichádzajúcim, že mocný Boh tvárou v tvár každému z nás stojí ako krehký a bezmocný. Túži po našej slobodnej odpovedi. Nechce nás ovládať násilím, nechce, aby sme sa ho báli. A v životoch tých, ktorí toto pochopili, sa často odohrá to, čomu hovoríme uzdravenie alebo spása.

Úcta k Pražskému Jezuliatku býva často nepochopená. Aj teraz by sme sa mohli pýtať, či úcta preukazovaná soške, vrátane takých skutočností ako jej korunovácia či prezliekanie, je primeraná. Iste chápeme, čo nám chcel Boh povedať svojim detstvom. Ale čo s tým všetkým má spoločného onen kult „sochy“?

Neuctievame sošku, ale toho, koho zobrazuje! 

V soške Jezuliatka uctievame Kristovo detstvo, reálne, pravé, nepredstierané. Neha a starosť, ktorá túto úctu sprevádza, je neumelým pokusom o vyjadrenie našich citov ku Kristovi. Je to pokus ľudský, ale Boh od nás ako od ľudí predsa inú odpoveď nečaká - veď sme ľudia!

Boh prišiel na svet, aby uzdravil celého človeka, teda aby aj naše city zameral tým správnym smerom. Sama forma pobožnosti určite môže byť mnohým ľuďom cudzia a nikto k nej tiež nie je zaviazaný. Nemali by sme ale odsudzovať všetko, čo sa líši od našich zvyklostí. 

Koniec koncov tzv. ľudová zbožnosť môže byť síce v niektorých svojich prejavoch prepätá, v žiadnom prípade však nie je nebezpečenstvom pre samu vieru na rozdiel od racionalistických a intelektuálnych koncepcií akejsi čistej viery, ktorá pyšne rozhoduje o tom, ako má Boh naozaj hovoriť k svojim deťom. 

A on zatiaľ hovorí celkom jasne a jednoducho, napríklad aj vypočutím nespočetných „prosieb k Pražskému Jezuliatku“.

Masima - Verím a Dôverujem