%20(1).jpg)
Klariska kapucínka, sestra Mária Assunta žije od roku 1982 v kláštore Božského Srdca v Moncalieri neďaleko Turína. Narodila sa v malej dedinke v Piemonte, kde neprežila svoje detstvo bez bolestí. A práve preto vďačí predovšetkým Panne Márii, že sa jej ujala a ukázala smer jej povolania. Sestra Mária Assunta nám cez svoj osobný príbeh odovzdáva hlboké myšlienky a svedectvo, že nikdy nie sme sami, ale musíme sami chcieť nájsť si "tú správnu spoločnosť". Otvoriť dvere nielen viditeľné, ale najmä svojho srdca.
Mária Assunta prežila v dedinke neďaleko Piemontu pekné detstvo, i keď nebolo celkom bezstarostné. Veľmi túžila po súrodencoch, no jej otec sa takmer hneď po jej narodení zamiloval do inej ženy a s manželkou už nechcel mať viac detí. Život viery sa v rodine obmedzoval len na návštevu nedeľnej svätej omše, kam chodievala s mamou. A potom, keď začala študovať na gymnáziu, musela bývať v penzióne, ktorý viedli rehoľné sestry. "Pociťovala som voči nim hrozný odpor. Už pohľad na nich vyvolával vo mne takú vzburu, že mi otec musel nájsť ubytovanie v súkromí," spomína sestra Assunta.
Bolo to obdobie, kedy sa stupňovala jej bolesť - videla, ako sa rodičia hádajú a v ničom sa nevedia zhodnúť. V tejto bolesti ešte viac zatúžila po rodine, v ktorej vládne harmónia a pokoj a zaumienila si, že jej cieľom bude založiť si takúto rodinu. Bolesť sa však ani s vidinou krásnej budúcnosti nestratila. Mária Assunta už nedokázala vzdorovať vnútornému utrpeniu - okrem náročného štúdia prežívala mučivú osamelosť a vnútornú prázdnotu, v ktorej jej dobrí priatelia nedokázali pomôcť.
"Úľavu som nachádzala len pri jednej soche Panny Márie Nepoškvrnenej. Niekedy som pred ňou presedela len tak, celé hodiny," hovorí Mária Assunta, a dodáva, že situácia v rodine sa stávala čoraz neznesiteľnejšia. Matka bola na konci so silami a otec častejšie odchádzal z domu: "U Boha som nemohla nájsť silu, pretože v mojom živote neexistoval." Netušila, ako veľmi sa mýli...
Boh jej cez chorobu ukázal, že mu rozhodne nie je ľahostajná. Assunta ochorela. Celé telo sa jej pokrylo vyrážkami a cítila sa ako v ohni. Aj tá najmenšia starosť ju ochromovala a vyrážky sa stále objavovali. Trpela veľkými fyzickými bolesťami, nedokázala sa ani pohnúť. Niekoľko mesiacov ju ošetrovali rôzni špecialisti, no márne.
"Pri jednom vyšetrovaní som sa dostala na izbu, kde ležala umierajúca rehoľná sestra. Stále sa modlila. Dávala som jej najavo svoj hlboký odpor, ona mi však s veľkou láskou povedala, aby som to nerobila, lebo aj ja sa raz stanem rehoľníčkou. Pre jej šokujúce slová som sa ešte viac uzavrela." Ale práve táto stará sestra navrhla Assuntinej mame, aby sa obrátila na jedného duchovného syna otca Pia, ktorý už mnohým výnimočným spôsobom pomohol.
Ubolená Mária Assunta pre veľké bolesti a žiadneho východiska súhlasila, že sa s týmto členom tretieho rádu svätého Františka stretne. Ani mu nestačila veľa povedať, keď jej povedal: "Ty nemáš nič. Robíš si veľa starostí, ale pritom žiadne veľké problémy nemáš. Staráš sa o svoje telo, ale nestaráš sa o svoju dušu. Musíš sa modliť. Musíš sa obrátiť na Pannu Máriu a prosiť ju o príhovor." Nedokázala mu na to odpovedať, pretože sa cítila skutočne veľmi zle, ale on tvrdil, že to nie je nič mimoriadne a Panna Mária sa o všetko postará. "Čo som mala robiť? Ja, ktorá som absolútne nemala žiadnu vieru."
Keď sa vrátila domov, zistila, že jej pokožka je celkom bez vyrážky a teda bez alergie. Bola celkom vyliečená. Ale v srdci už mala vpísané slová - Musíš sa modliť. Začala teda chodiť na modlitebné stretnutia, ktoré viedol zmienený františkán. "Videla som tam ľudí, ktorí sa modlili jeden ruženec za druhým. Tak som tiež jeden kúpila." A začala sa modliť. Najprv niekoľko Zdravasov, potom desiatok, až sa modlila celý ruženec. V máji chodila každý deň k Panne Márii do Mondovy, aby sa jej poďakovala za uzdravenie.
"Každý deň som čoraz viac objavovala jej nežnú lásku ku mne. Stala sa mojou sestrou a priateľkou. Toto jediné stretnutie s duchovným synom otca Pia mi darovalo nový život." Ukončila štúdium farmácie a začalo sa nové obdobie - popri práci v nemocnici sa dva dni v týždni dobrovoľne starala o ťažko postihnuté deti v "Piccola Casa", v dome, ktorý založil svätý Jozef Cotolengo. Ale stále bolo pre ňu veľkým utrpením to, že jej otec je viac pri svojej známosti, než pri manželke. Chýbal jej pocit krásy rodiny.
Spovedník a priateľ františkán jej radili, aby sa ešte vrúcnejšie modlila, celkom sa odovzdala Božej vôli a viac než na svoje problémy sa pozerala na Ježiša. Všetkými silami sa snažila uskutočniť ich rady, hoci to bolo pre ňu veľmi ťažké. "Bolo to ako nový začiatok niečoho, čo som nikdy nemala, pretože mi chýbal náboženský základ."
Jedného dňa sa jej priateľ františkán spýtal, či nikdy nepremýšľala o tom, že by darovala svoj život Pánovi v klauzúrnom kláštore. Až doteraz si myslela, že darovala Bohu veľa - čas, dobrovoľníctvo, modlitby, ale dať mu všetko? Nepredstaviteľné! Ale tá otázka jej ani tak nedala pokoj...
"Pochopila som, že Ježiš chce odo mňa viac. A premýšľala som o klauzúrnom živote. Ani som nevedela čo to je! Poznala som náboženské spoločenstvá, ale kláštormi som sa nikdy nezaoberala." Začala o nich čítať, a hoci je v okolí Turína viacero kláštorov, nevedela sa odhodlať, aby niektorý navštívila. Pán bol trpezlivý, ale už sa mu odnechcelo čakať. "Môj priateľ františkán mi bez okolkov povedal, že si Panna Mária praje, aby som vstúpila ku klariskám kapucínkam v Moncalieri."
Mala mu veriť či nie? Vedela, že má pred sebou Božieho muža, muža modlitby, ktorý jej už raz povedal Božiu pravdu hoci ju vôbec nepoznal. "Začal môj veľký vnútorný boj, najmä preto, že som vtedy mala priateľa, s ktorým sme chceli spoločne žiť. Moja vôľa sa nechcela skloniť pred myšlienkou, ktorá nebola moja, ale Božia. Krok do úplného sebaodovzdania bol skutočne veľmi ťažký kým som napokon mohla povedať: ‚Pane, prichádzam splniť tvoju, nie svoju vôľu.‘ Potom som sa rozhodla: dobre, vstúpim do kláštora, pretože chce Panna Mária a myslela som si: Pán isto prijme moju obeť aj za mojich rodičov." Priateľovi musela vysvetliť ako Boh zasiahol do jej života a i keď sa tešili na spoločný harmonický život, obaja pochopili, že musia rešpektovať Božie rozhodnutie.
Assuntin otec bol z toho smutný a cítil to ako svoju vinu, lebo si myslel, že dcéru priviedlo k takému rozhodnutiu jeho spôsob života. Mama reagovala ako väčšina matiek - najprv robila výčitky, potom jej dala veľa rád, ale nakoniec dcérine rozhodnutie prijala.
Assunta 30. novembra 1982 odcestovala. Keď už stála pred bránou kláštora v Moncalieri, zažila azda najväčšie pokušenie vo svojom živote. Sama seba sa pýtala, prečo má vstúpiť do kláštora a zmariť svoj život? Stále mala pred očami nádhernú budúcnosť harmonickej rodiny a kariéru, ktorá mala byť odmenou za všetky roky, strávené nad knihami. Cítila sa veľmi slabá, aby dokázala tomuto pokušeniu odporovať a tak sa posadila na kláštorné schody pred vstupom a zdalo sa jej nemožné zatiahnuť za zvonec: "Pane, ja to nezvládnem. Všetko som opustila, ale teraz to musím vzdať." Lenže pre svoju neskúsenosť si nevzala peniaze na spiatočnú cestu a tak sedela na schodoch celé hodiny.
Až v podvečer, keď sestra prišla zamknúť bránu, objavila na schodoch Assuntu a spýtala sa, čo tu robí. Odpovedala, že nemá silu vstúpiť. Sestra Klára ju pozvala dnu, aby sa nasýtila teplou polievkou a popritom jej povedala slová, ktoré ju povzbudili: "Najprv si dáš polievku a potom sa naučíš, že sa nemusíš spoliehať len na svoje vlastné sily, ale musíš sa spoľahnúť na Boha. On ti dá silu zostať v kláštore a stať sa rehoľníčkou." A hoci ju nasledovala s rozhodnutím, že hneď zajtra sa vráti domov, našla u sestier a predovšetkým u predstavenej toľko lásky a pochopenia, že sa nakoniec rozhodla nastúpiť postulát a neskôr aj noviciát. Pri svojom príchode ešte nevedela, že tu žila sestra Consolata Betrone, ktorej sa tu zjavil Pán Ježiš a povedal, že má často opakovať krátku modlitbu: Ježiš, Mária, milujem vás, zachráňte duše!
Potom sa dočkala aj zázraku obrátenia. Čoskoro po vstupe do kláštora ju prišiel navštíviť otec, i keď sa predtým vyhrážal, že ju už nikdy nechce vidieť. Zahanbený jej prišiel poblahoželať k narodeninám. Plakal a potom ju začal navštevovať každý týždeň. Najväčšie však, čo Pán Ježiš vykonal v jeho živote bolo, že sa v deň vstupu Márie Assunty do kláštora, s veľkou pokorou vrátil k manželke a sľúbil jej, že všetko osobné vo svojom živote zanechá. Manželstvo sa stalo harmonickým a jednotným. O niekoľko rokov sa otec celkom zmenil, ochorel totiž na roztrúsenú sklerózu a Assunta ho v jeho utrpení často počula modliť sa: "Pane, vybral som si nesprávnu cestu, ale teraz budem s tebou v raji."
Po otcovej smrti zavolala Assunte bývalá priateľka jej otca. Povedala mi: "V deň, keď si vstúpila do kláštora mi tvoj otec povedal: ‚Moja dcéra vstúpila do kaluzúrneho kláštora. Chcela nám tým ukázať, v čom spočíva pravý život. Musíme sa rozhodnúť pre Ježiša. Dosiaľ sme to nedokázali urobiť, urobme to teraz. Rozíďme sa a každý sa vráťme do svojej rodiny a poprosme o odpustenie. Teraz môžeme obaja začať nový život." Aj táto žena sa celkom obrátila - venovala sa charite a začala navštevovať modlitebnú skupinu, v ktorej sa stretla s dievčinou, cítiacou povolanie k zasvätenému životu. Odporučila jej navštíviť kláštor v Moncalieri, kde žije teraz ako sestra Bernadeta: "Už pri jej prvej návšteve som cítila, akoby bola moja vlastná sestra. Boh mi ju daroval ako útechu za to, že som kvôli nevere svojho otca nemala žiadneho súrodenca."
Po otcovej smrti sa jej mama presťahovala do blízkosti kláštora, ktorému preukázala neoceniteľné služby a keď potom ťažko ochorela, sestry ju vzali do kláštora, aby sa o ňu starali. Takto Boh uskutočnil Assuntin sen o harmonickej rodine svojím, zato najlepším spôsobom.
Pán skutočne môže vykonať zázračné veci, keď sa mu duša celkom daruje.
Masima - Verím a Dôverujem
