%20(1).jpg)
2. novembra si každoročne pripomíname ľudovo nazývané Dušičky, čiže Spomienku na všetkých verných zosnulých. Je to vlastne deň nielen spomienok, ale najmä modlitieb, príhovorov či almužien a návštev cintorínov, ktorými si pripomíname úbohé duše v očistci a dávame im odpustky.
Nemali by sme ale zabúdať, že Dušičky netrvajú iba jeden deň a nestačí ich "odbiť" vencom a sviečkou. Spomínať na nich môžeme celý mesiac november modlitbami, almužnami, skutkami milosrdenstva...
V západnom kresťanstve máme dôkazy o modlení sa za zosnulých, ktoré môžeme vidieť v katakombách na nápisoch s modlitbami za pokoj duší zosnulých a tiež v raných liturgiách, ktoré takisto obsahujú spomienky na zosnulých. Tertulián, Cyprián a ďalší západní otcovia boli svedkami pravidelného praktizovania modlitby za mŕtvych medzi ranými kresťanmi.
V 6. storočí bolo v benediktínskych kláštoroch zvykom usporiadať spomienku na zosnulých členov na Svätodušné sviatky. Počas života svätého Izidora zo Sevilly († 636), ktorý žil na území dnešného Španielska, bol pondelok po Turícach určený na pamiatku zosnulých. Začiatkom 9. storočia určil opát Eigil z Fuldy 17. december na pamiatku všetkých zosnulých v časti dnešného Nemecka.
Podľa Widukinda z Corvey (okolo 975) existoval 1. októbra v Sasku aj obrad modlitby za zosnulých. Bol to však deň po Sviatku všetkých svätých, ktorý si svätý Odilo z Cluny vybral, keď v 11. storočí zaviedol pre všetky kláštory, závislé od opátstva Cluny, každoročnú spomienku na všetkých verných zosnulých, ktorá sa má oslavovať almužnou, modlitbami a obetami za úľavu trpiacim dušiam v očistci. Odilo nariadil, aby tí, ktorí žiadajú, aby bola obetovaná omša za zosnulých, obetovali obetu za chudobných, čím sa almužna spojila s pôstom a modlitbou za zosnulých.
Dátum a zvyky 2. novembra sa rozšírili z clunianskych kláštorov do iných benediktínskych kláštorov a odtiaľ do západnej cirkvi všeobecne. Diecéza Liège bola prvou diecézou, ktorá prijala túto prax za života biskupa Notgera († 1008) a v Taliansku a Ríme bol 2. november prijatý v 13. storočí.
V 15. storočí zaviedli dominikáni zvyk, že každý kňaz slúžil na sviatok všetkých duší tri omše. Počas 1. svetovej vojny, vzhľadom na veľký počet vojnových mŕtvych a množstvo zničených kostolov, kde sa už nemohli slúžiť omše, pápež Benedikt XV. udelil všetkým kňazom privilégium slúžiť tri omše na Dušičky.
Dušičky ale netrvajú iba jeden deň. Mnohí veriaci sa za nich modlia po celý november. Ako vznikla táto tradícia?
V stredoveku, kedy sa mnoho kláštorov modlilo počas dňa aj v noci za úľavu duší v očistci, a bolo za nich slúžených dosť svätých omší a pobožností, aj konaných toľko pútí, bolo už zbytočné určovať pre tento účel ešte aj celý mesiac. Však vplyv protestantizmu, francúzska revolúcia, rôzne konfiškácie a kultúrne boje zmenšili počet kláštorov, čím boli nielenže vzaté nadačné fondy, ale predovšetkým sa udusila viera v posmrtný život a láska k trpiacim dušiam a takto boli trpiace dušičky zbavené podpory.
Svätá cirkev sa v týchto neľahkých časoch obrátila na veriacich, aby sa zasa modlili za úbohé duše v očistci a odporúčala im celomesačnú pobožnosť. Pre túto pobožnosť bol vybratý mesiac november, aj preto, že sa v ňom slávi pamiatka zosnulých, ale aj preto, že je tento mesiac posledným mesiacom cirkevného roku a pripomína vyúčtovanie ľudstva s Božou spravodlivosťou.
Novembrová pobožnosť nemala byť žiadnou novinkou, jej cieľom bolo iba oživenie starej lásky k dušiam. Už v Starom zákone nachádzame tridsaťdňový smútok za mŕtveho nielen ako podanie, ale aj ako zákon. Po Mojžišovej smrti ho tridsať dní oplakávali na Moabskej stepi (Dt 34,8). Cirkev prevzala tento obyčaj. Svätú omšu, ktorá sa slúži za zosnulého tridsať dní po jeho skone, obohatila zvláštnymi výsadami, schválila tridsať gregoriánskych svätých omší a cirkevné snemy nariaďovali, aby bolo slúžených za mŕtveho biskupa a opáta tridsať svätých omší.
Pápežom veľmi ležala na srdci pomoc pre dušičky a aby bolo k mesačnej pobožnosti za duše v očistci povzbudených čo najviac veriacich, Cirkev im aj dnes ponúka ako odmenu odpustky. Svätý Otec Pius XI. poslal na začiatku svojho pontifikátu v roku 1923 kardinálovi, rímskemu vikárovi list, ktorý je však adresovaný všetkým veriacim. V liste povzbudzuje k účinnej podpore duší v očistci týmito slovami:
"Blížia sa dni, počas ktorých Cirkev nabáda veriaci ľud, aby nasledoval blažených bratov v nebi a rozjímal o ich sláve. Hneď potom koná svojimi úchvatnými obradmi pamiatku tých, ktorí nás predišli v znamení viery a spia pokojný sen, ale sú ešte vzdialení od nebeskej blaženosti, dokiaľ nebudú očistení ohňom. Obidvomi pamiatkami nám Cirkev pripomína nesmierne potešujúci článok viery o prebývaní svätých. Zväzok, ktorý nás tak úzko spája so svätými a dušami v očistci, vyžaduje od nás, aby sme sa radovali s prvými, t.j. svätými, že víťazne dosiahli nebeskú vlasť, vyprosovali si ich mocnú ochranu a žili podľa ich príkladu zbožným kresťanským životom. Zároveň nás zaväzuje, aby sme svojou modlitbou a hlavne nekonečne prospešnou obeťou svätej omše, pomáhali dušiam v očistci. Je to istotne vítané aj samotnými blaženými, ktorí majú dokonalú lásku a radujú sa, že sa skrze našu pomoc množí počet tých, ktorí sa pripájajú k účasti na ich večnom šťastí a oslave Božej dobroty.
Je pravda, že dobrí kresťania neľahko zabúdajú na svojich zosnulých, ale je bohužiaľ aj vidieť, že premnohí vlažní na nich zabúdajú, alebo že sa ich spomienka prejavuje nejakou oslavou, ktorá je síce chvályhodná, ale poteší viac živých, ako zosnulých, horiacich v očistci.
Hoci vo svojej otcovskej láske nezabúdame na nikoho zo svojich zomrelých detí, predsa dnes zalieta naša spomienka mimovoľne k nespočetnému množstvu tých, ktorí zahynuli v posledných rokoch v krutej vojne, alebo zomreli na rany a choroby, ktoré si z nej odniesli, alebo boli obeťou občianskych nepokojov, ktoré po svetovej vojne prepukali.
Naša spomienka na nich platí tým viac preto, že máme dôvody k obave, že sa práve na tieto obete ľahko zabúda a sú preto zbavení všetkej našej podpory a úľavy.
A čo máme povedať o tých mŕtvych – a ich počet je možno veľmi veľký – ktorí neokúsili vo svojom živote materskú lásku, tí neznámi a cudzí všetkým, za ktorých dnes nikto nevyroní ani slzu nad ich hrobom a neodporučí ich dobrotivému Otcovi v nebesiach?
Takto spomíname na všetkých, ktorí zosnuli v Pánovi a teraz sú oslobodení od všetkých vášní a každej trpkosti a sú navždy spojení v láske a milosti Ježiša Krista, očakávajúci, až budú prijatí do onej slávy, ktorá je vyhradená Božím deťom. Na týchto všetkých spomíname, nech patria do akéhokoľvek národa, nech vraveli akýmkoľvek jazykom a chceme, aby všetci veriaci, bez rozdielu národnosti, stavu a strany sa za nich modlili a takto im pomáhali. Táto všeobecná, spoločná modlitba priblíži milovaným synom v očistci blažené nazeranie na Boha a svätý mier, posilní vzájomnú lásku v ľudských srdciach a spôsobí, že čo najskôr zavládne mier Ježiša Krista v jeho kráľovstve. Preto túžobne žiadame, aby na najbližšiu slávnosť Všetkých svätých a pamiatku Dušičiek a po celý mesiac november sa s obnovenou horlivosťou rozmnožili modlitby za zosnulých podľa nášho úmyslu. Tiež pevne dúfame, že veriaci celého sveta sa budú v zbožnosti a šľachetnosti pretekať v tejto záležitosti s rímskym ľudom."
Táto mesačná pobožnosť však privádza aj nás k myšlienkam na posledné veci, rozjímaním o svojej spáse. Veď aj vo Svätom písme čítame: "Pri všetkých svojich činoch maj na mysli svoj koniec a nikdy nezhrešíš." (Sir 7,40)
Toto napomenutie sa netýka iba niektorých kresťanov, hlása všetkým ľuďom a vzťahuje sa teda na všetkých. Uvažujme nad slovami tohto spasiteľného napomenutia:
Maj na mysli, alebo pamätaj! Akoby chcel povedať: Pamätaj na posledné veci. Nezabudni, čo čaká každého človeka na konci života. Pamätaj na smrť, súd, peklo a nebo. Pamätaj na smrť, ktorej sa nevyhneš, na súd, ktorý bude buď veľmi milostivý alebo hrozný, pamätaj na peklo a na nebo, kde budeš naveky bývať. Niet inej cesty, všetci ľudia budú naveky umiestnení buď v príbytku slasti alebo v obydlí strachu.
Pamätaj na posledné veci! Nestačí, aby si pamätal len povrchne a všeobecne na smrť, súd, peklo a nebo. Každý musí rozjímanie o týchto veciach vzťahovať na seba. Povedať si pri rozjímaní - Zomriem, o tom niet pochýb, neviem však, kedy sa tak stane, ale môžem povedať, že sa tak naozaj stane!
Zomriem v Božej láske? To nemôžem tvrdiť. Možno zomriem v hroznom stave hriechu. Budem po smrti súdený! Po smrti predstúpim pred spravodlivého Sudcu, Pána Ježiša Krista, aby som vydal počet zo všetkých svojich skutkov a aby sa súdny výrok hneď naplnil. Beda mi, ak umriem v hriechu, peklo, v ktorom zatratení trpia hrozné muky, bude miestom môjho obydlia.
Ale bude mi blažene, ak zomriem v Božej láske a priazni. Potom bude moje večné prebývanie v nebesiach, kde budem večne požívať Boha a všetky slasti. Do neba budem vzatý hneď, ako bude moja duša čistá. Akí budú blažení tí, ktorým sa nebude treba v hodinku smrti kajať z hriechov! Okamžite tam vojdú v spoločnosti anjelov a svätých a radujú sa zo stáleho nazerania na Božiu tvár.
Pamätaj na posledné veci vo všetkých svojich skutkoch. Nestačí, aby si na nich pamätal, keď konáš dobré skutky, aby si ich konal s dobrým úmyslom, Duch Svätý žiada, aby si na nich pamätal aj keď konáš všedné a celkom obyčajné skutky, aby boli konané so svätým úmyslom, boli milé Bohu a záslužné pre teba.
Ak budeš takýmto spôsobom pamätať na posledné veci, aký úžitok a prospech budeš z toho mať? Na veky nezhrešíš! Nikdy! A keby si žil tritisíc rokov, nikdy sa nedopustíš smrteľného hriechu, ba ani všedného hriechu sa svojvoľne nedopustíš. A aj keby si sa z ľudskej krehkosti neuchránil od malých pokleskov, potom ti budú v istom ohľade na úžitok, lebo ťa udržia v pokore a budú ti pohnútkou, aby si Bohu slúžil horlivejšie.
Nedá sa teda aj tvrdiť, že Boh, ktorý je láska sama, uštedrí človeku aj zvláštnu milosť, aby sa vyvaroval všedných hriechov, ak si bude stále pripomínať posledné veci a toto pamätanie bude sprevádzať veľkou láskou a pokornou modlitbou, pretože je napísané - Vo všetkých svojich skutkoch pamätaj na posledné veci a nezhrešíš naveky?
