%20(1).jpg)
Taliani ho volajú "Santo del sorriso" - Svätý úsmevu. A majú pravdu, lebo úsmev nikdy nezmizol z jeho pier, ani vtedy, keď veľmi trpel, umierajúc na tuberkulózu kostí. Gabriel zomrel v pokoji, a jediné čo ho trápilo a čo ľutoval, nebolo to, že nevykonal nič mimoriadne či prevratné, ale to, že nedokázal milovať toľko, koľko si prial.
Sám sebe by však mohol byť v tomto obhajcom poukázaním na jednu zo zásad, ktorou sa riadil celý život: že nezáleží na veľkosti skutku, ako skôr na úmysle, s akým ho človek robí. Potvrdil to aj jeden z tých, ktorí ho osobne poznali: "Pracoval srdcom."
Gabrielovým rodiskom bolo Assisi, kde prvý raz zaplakal 1. marca 1838, takže ani nie je prekvapením, že ho rodičia pomenovali František. Ešte symbolickejšie bolo, že z neho zmyla dedičný hriech krstná voda v rovnakej krstiteľnici, ako kedysi v 12. storočí zo slávneho svätca.
Assisi a jeho okolie vtedy spadali do Pápežského štátu a práve otec Possenti požíval dôveru pápežského stolca, pretože bol prefektom Assisi a priľahlého okolia. Rodina sa práve kvôli tomu často sťahovala, až sa napokon v roku 1841 natrvalo usadila v Spolete. Tam zažil malý František, ktorého doma volali Checchino, veľké straty. Najskôr si v roku 1842 Pán povolal k sebe jeho mamu Agnesu a neskôr prišiel aj o päť súrodencov.
Ten, kto poznal a stretával Františka v období jeho dospievania, by len veľmi ťažko uveril, že tento mladík bude raz žiť zasväteným životom. Síce chodil do školy školských bratov a najmä k jezuitom, ale u mladíkov jeho typu to vtedy bolo bežné. František bol zbožný a zbožnosť ani nehral, ani nepredstieral, modlitba bola skutočne dôležitá časť jeho dospievania, rovnako ako aj pomoc chudobným, ale na druhej strane...
František, dá sa povedať, až priveľmi o seba dbal, potrpel si na krásny odev, okrem toho rád hrával karty, miloval tanec, divadlo, posedenia s priateľmi a poľovačku. A práve pri nej utrpel vážne zranenie, ktoré ho prinútilo začať znovu uvažovať o tom, či nemá vstúpiť do kláštora. Táto myšlienka ho napadla už dávnejšie a v skrytosti sa ňou zaoberal.
Zatiaľ ešte odolával, aj napriek tomu, že najmenej dvakrát sľúbil vstúpiť do kláštora, ale svoj sľub nedodržal. Raz sa dokonca hlásil k jezuitom, vzápätí však svoju prihlášku stiahol. Zdá sa, že pri jeho váhaní musela prísť na pomoc Panna Mária.
František sa voči jej volaniu, ktoré počul vo svojom vnútri pri jednej mariánskej pobožnosti, stal celkom bezbranný. Čo mu povedala?
Panna Mária, ku ktorej sa po smrti milovanej matky Agnes celkom pripútal, mu oznámila, že svet nie je preňho, pretože Boh má pre neho pripravenú inú cestu. Vtedy konečne František poslúchol a vydal sa v ústrety Božím plánom, i keď navzdory plánom jeho otca, ktorý ho videl v manželstve s dievčaťom z jednej váženej spoletskej rodiny.
František odolal otcovmu naliehaniu, a možno aj nátlaku, a v auguste 1856 prekvapil všetkých priateľov a známych svojím vstupom do prísneho rádu passionistov v Morovalle. Nastali zmeny. Voľný život mládenca zo zámožnej rodiny s vynikajúcim postavením sa vystriedali s kláštorným režimom, poslušnosťou, službou a celkovou atmosférou, s ktorými odteraz prichádzal novic František do kontaktu. Ale s ničím nemal problém, naopak, tento spôsob života mu sadol, ako potvrdil v liste svojmu otcovi: "Môj život je ustavičná radosť. Spokojnosť, akú zakúšam, sa vôbec nedá vysloviť. Nezamenil by som ani pätnásť minút z tohto života." Jeho spovedník dokonca uviedol, že ho museli mierniť v kajúcnosti, aby vinou prehnanej askézy neovplyvnil neblaho svoje zdravie.
Okrem prísnych, pevných pravidiel, ktoré členovia passionistického rádu musia bezpodmienečne dodržiavať, skladajú sľub, že budú rozjímať o Pánovom utrpení a šíriť pobožnosť k ukrižovanému Spasiteľovi, a tiež k Sedembolestnej Panne Márii. Ani toto nebolo pre Františka cudzie, veď o siedmich bolestiach Božej Matky rozjímal už odmala.
A jej meno odteraz aj nosil, stal sa bratom Gabrielom od Bolestnej Panny Márie - Gabriele dell‘ Addolorata. Gabriel bol pripravený prijať akékoľvek utrpenie, aby tak tešil Božie aj Máriino Srdce a zadosťučinil za hriechy slabých ľudí. A dá sa povedať, že Boh túto ponuku prijal!
V roku 1861 dosiahol Gabriel nižšie kňazské svätenie a zároveň ochorel tuberkulózou kostí. Vtedy sa nachádzal v kláštore Isola del Gran Sasso. Určite to nebolo ľahké obdobie, no Gabriel navzdory krutým bolestiam sa snažil spĺňať všetky povinnosti rádového brata. Niekedy v tom čase napísal: "Boh to chce, ja to rovnako chcem." Jeden zo spolubratov spomínal na toto obdobie: "Čím viac chradlo jeho telo, tým viac priťahovalo, ako magnet, jeho spolubratov. Bolo to niečo viac než bratská láska, že ho tak veľmi túžili ošetrovať. Skutočnou príčinou bola neodolateľná radosť chorého."
Takto trpel Gabriel - s úsmevom - niekoľko mesiacov, až si ho Pán 27. februára 1862 povolal k sebe. Gabriel ešte krátko predtým požiadal všetkých zhromaždených o modlitbu a odpustenie a potom zvolal ešte k tej, ktorej obrázok so siedmimi zabodnutými mečmi v srdci mal po celý čas na hrudi: "Mária, Mamička, ponáhľaj sa!" Tento obrázok nosieval zbožne na hrudi neustále, veď na druhej strane bola napísaná modlitba - Vyznanie a lásky k Matke Božej, ktoré zložil a napísal svätý Gabriel od Bolestnej Matky počas svojho noviciátu. (text modlitby nájdete TU)
Gabriel Possenti, ktorý je patrónom študentov, bohoslovcov a mladých rehoľníkov, bol prehlásený za blahoslaveného v roku 1908 pápežom Benediktom XV. a Pius XI. ho v roku 1920 nielen svätorečil, ale vymenoval aj za patróna mládeže Katolíckej akcie a o čosi neskôr ho Pius XII. menoval za patróna diecéz Teramo a Atri.
Jeho ostatky sa nachádzajú v chráme svätého Gabriela v Isola del Gran Sasso. Je to len jeden z tisícov kostolov, ktoré sú zasvätené svätcovi s úsmevom. V roku 1892 bol pokus jeho telo exhumovať a preniesť do nového kláštora passionistov, no zhromaždený dav veriacich tomu zabránil a tak jeho ostatky zostali nastálo v Isola del Gran Sasso.
Okolo Gabriela koluje príbeh, v ktorom svätec zachraňuje mesto Isola pred lúpežnými banditmi pomocou zručností z lovu, ktoré sa naučil ako chlapec. Táto príhoda sa podáva v rôznych obmenách, rovnaké je azda len to, že Gabriel vystupuje proti banditom. Ani v jednej, nezávisle skúmanej životopisnej črte, sa však taká príhoda zo života svätého Gabriela nevyskytuje a preto sa dá povedať, že je to apokryfný príbeh. Navyše, v čase údajného incidentu (1860) bol Gabriel už v neskorom štádiu choroby, ktorá znemožňovala také namáhavé pohyby pre človeka v takom stave.
Masima - Verím a Dôverujem
