%20(1).jpg)
"A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami," hovorí apoštol svätý Ján vo svojom evanjeliu (Jn 1, 14). A to Slovo, ktoré sa vtelilo do ľudskej prirodzenosti, prišlo na svet kvôli našej spáse.
Pán Ježiš Kristus sa dobrovoľne vydal na smrť, aby pozdvihol ľudstvo k večnému životu. Aby každá duša smela vojsť do nebeskej záhrady a tam sa večne radovala. Bez lásky k Bohu a k Pánovi Ježišovi sa nikto nemôže sám spasiť. Vrúcna láska k nášmu premilému Spasiteľovi je preto najlepšou zárukou a najkratšou i najbezpečnejšou cestou k spaseniu a večnému životu.
Nech sú nám tieto rozjímania ohňom, ktorý zapáli naše srdcia láskou k Ukrižovanej Láske a nech sú šípom, ktorý nás zraní rovnakou láskou, ranami uzdraví a poteší choré srdcia a duše povedie k cnostnému, dokonalému životu a potom k blaženému, večnému životu v nebi.
1.
Niet nič užitočnejšieho, ako mať denne na mysli utrpenie a muky, ktoré kedysi Ježiš Kristus podstúpil z lásky k nám. Nie je možné, aby duša, ktorá často rozjíma o smrti svojho Spasiteľa, upadla do ťažkého hriechu. Kristove rany sú žeravé šípy, ktoré dokážu rozpáliť aj najchladnejšie srdce. Mnoho kresťanov hynie večne len preto, že nedokážu oceniť skryté poklady v trpiacom Srdci Spasiteľa. Nikto nedospeje do kresťanskej dokonalosti, kto nebude ustavične nosiť vo svojom srdci Ukrižovaného Ježiša Krista. Byť svätým neznamená nič iné, než vedieť trpieť pre Ježiša a s Ježišom.
Pane Ježišu, môj Boh a Spasiteľ! Z celého srdca ľutujem svoje hriechy, pretože som si nimi zaslúžil tvoj spravodlivý trest; ale najviac ich ľutujem preto, že som nimi urazil a rozhneval teba, najláskavejšie a najhodnejšie Dobro. Nadovšetko ťa milujem a pevne si zaumieňujem, že sa budem s tvojou milosťou chrániť hriechu i každej príležitosti k nemu. Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu!
2.
Náš božský Vykupiteľ kedysi prehlásil, že prišiel na zem len preto, aby zapálil oheň Božej lásky a nežiada si iné, len aby všetky ľudské srdcia horeli týmto svätým plameňom. "Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!" (Lk 12, 49)
Na svete už bolo mnoho tých šťastných duší, ktoré zahoreli týmto posvätným ohňom, keď pozerali na ukrižovaného Ježiša Krista, takže všetko zanechali a celkom sa zasľúbili jeho svätej láske. Zastav sa a premýšľaj: mohol Pán Ježiš vykonať ešte viac, než urobil, aby bol nami milovaný? Veď preto trpel a zomrel v bolestiach na kríži!
Môj najmilší Vykupiteľ, je možné, aby som na teba niekedy opäť zabudol? Je ešte možné, aby som miloval niekoho iného než teba – a to od tej chvíle, čo viem, že si posiaty bolesťami zomrel na potupnom dreve kríža za moje hriechy? Je možné, aby som nezomrel bolesťou pri spomienke na urážky proti tebe, keď pomyslím, že ťa pribili na kríž len moje hriechy? Môj Ježišu, pomôž mi. Len teba si žiadam a nič iné. Pomôž mi milovať ťa. Mária, moja nádej, prispej mi aj ty svojím orodovaním.
3.
Prorok Izaiáš napísal o božskom Vykupiteľovi: "Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí." (Iz 53, 5) Právom! Veď celý život Ježiša Krista bol plný bolestí a útrap. Prečo? Vzal na seba našu vinu. Bola by síce stačila iba jeho modlitba, aby zadosťučinil za všetky hriechy celého sveta, Spasiteľ však chcel zadosťučiniť svojmu nebeskému Otcovi podľa prísnej spravodlivosti. Preto si zvolil život plný opovrhnutí a bolestí a z lásky k hriešnemu ľudstvu znášal s radosťou a ochotou, keď s ním bolo konané ako s posledným a najnižším zo všetkých ľudí.
Môj Ježišu, pravdu mala kedysi svätá Mária Magdaléna z Pazzi, keď ťa nazvala "láskou takmer pochabým!" Veď si trpel pre nás, ktorí ťa tak veľmi urážali. Ó, dovoľ, aby som ťa aspoň teraz miloval, lebo odteraz už chcem milovať iba teba, Láska moja a moje najvyššie Dobro, prijmi a posilni ma. Chcem byť svätým len preto, aby som sa ti zaľúbil. Ty ma chceš mať jedine pre seba, aj ja chcem byť celý tvoj. Ó, Mária, ty si moja nádej, oroduj za mňa.
4.
Priblížila sa chvíľa umučenia božského Spasiteľa. Ježiš opustil Betániu a vydal sa na cestu do Jeruzalemu. Keď prišiel k tomuto nevďačnému mestu, zastavil sa a dlho mlčky naňho hľadel. Slzy mu pri tom pohľade tiekli po tvári. Plakal, lebo v duchu videl hroznú skazu, ktorá mala čoskoro postihnúť mesto a celý národ za to, že usmrtili Božieho Syna.
Ó, môj Ježišu, keď si plakal nad Jeruzalemom, zároveň si plakal aj nad mojou dušou. V duchu si predvídal skazu, do ktorej som sa vrhal, keď som sa dopúšťal ťažkých hriechov a nútil tak tvoju božskú dobrotu, aby ma zavrhla do pekla. Ó, Pane, ktorý si umieral pre moju spásu, daj mi tú milosť, aby som po celý svoj život neprestával oplakávať svoju zlobu a svoje hriechy, ktorými som ťa toľkokrát urážal. Bože môj, buď milostivý mojej duši.
5.
Ježiš vstupuje do Jeruzalemu. Ľud mu vychádza v ústrety a víta ho s jasotom. Aby mu dokázali svoju úctu, kladú na cestu, ktorou kráča, palmové ratolesti a rozprestierajú na ňu svoje rúcha. Zo všetkých strán znie radostné volanie. Kto by bol vtedy tušil, že Spasiteľ, ktorý je teraz tak slávnostne vítaný a všetkými prijímaný s láskou, už o niekoľko dní bude odsúdený na smrť a zaťažený krížom pomaly pôjde ulicami tohto mesta!
Drahý môj Vykupiteľ, i keď ťa nikto nechce prijať, príď aspoň do môjho úbohého srdca. Kedysi som bol taký nešťastný, že som ťa z neho vypudil; teraz si však cením tvoju prítomnosť v mojej duši viac než všetky poklady sveta. Milujem ťa, môj Spasiteľ. Kto ma odlúči od tvojej lásky? Jedine hriech by tak mohol urobiť. A od toho ma, Ježišu môj, svojou milosťou uchovaj. Ó, Mária, prihováraj sa za mňa, aby som vytrval v Božej láske.
6.
Ježiš dobre vedel, že hodina jeho utrpenia už nadišla. Preto ešte posledný raz jedol so svojimi učeníkmi, umýval im nohy a zanechal nám vo velebnej Sviatosti posledný dôkaz svojej božskej lásky. Hneď potom odišiel do Getsemanskej záhrady, kde ho nepriatelia mali zajať. Tam padá na zem a začína sa vrúcne modliť. Zrazu sa ho zmocňuje nesmierny strach, hrôza a smútok. Trasie sa a rmúti. Jeho duša je plná bázne pred trpkou smrťou, ktorá ho čaká na hore Kalvária. V duchu vidí svoju opustenosť a úzkosť, ktorá bude spojená s jeho bolesťami. Rozpína ruky a úpenlivo volá: "Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich!" (Lk 22, 42)
Modlil sa tak, aby nás poučil, že v rôznych utrpeniach, ktoré nás postihujú, môžeme prosiť Boha, aby ich vzdialil, ale tiež to, že sa máme odovzdávať do jeho svätej vôle. Preto tiež napokon dodáva: "No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane." (Lk 22, 42)
Ježiša sa napokon zmocnil taký veľký zármutok, že už sám od seba chcel, aby mu odňali život. Ale nedopustil to, lebo chcel za nás trpieť ešte viac na kríži. "Moja duša je smutná až na smrť!" (Mt 26, 38), zvolal. Čo naplnilo jeho dušu takým veľkým zármutkom? Boží Syn videl v duchu všetok nevďak ľudí, ktorým budú splácať jeho lásku. Videl jasne to ohromné množstvo hriechov, ktorými ho budú urážať. A bol to práve ten pohľad, kvôli ktorému mu na tvár vystúpil krvavý, smrteľný pot.
Môj Spasiteľ, neboli to katani, ktorí ťa tak mučili, ani biče, ba ani tŕne a kríž. Boli to moje hriechy, ktoré ťa na Olivovej hore tak veľmi zarmútili. Ó, daj preto, aby som zakúsil aspoň maličký diel tých bolestí, ktoré si pretrpel v Olivovej záhrade, aby som svoje previnenia oplakával až do konca života. Milujem ťa, môj Ježišu. Ujmi sa z milosrdenstva hriešnika, ktorý ti chce vernejšie slúžiť. Ó, Mária, odporuč ma láske svojho zarmúteného Syna.
7.
Pretože Ježiš vedel, že sa blížia tí, ktorí ho majú zajať, vstal od modlitby, išiel im v ústrety a bez odporu sa dal nimi spútať. Spútaný Ježiš opäť vstúpil do Jeruzalemu. Ospalí obyvatelia, prebudení hlukom besniaceho davu, vybiehajú na ulicu a pýtajú sa, kto je ten zajatec, ktorého vedú. Zberba odpovedá: "Je to Ježiš Nazaretský. Dokázalo sa mu, že je podvodník a zvodca." Priviedli ho pred Kajfáša, ktorý ho privítal s diabolskou radosťou a hneď sa pýtal na jeho učeníkov a učenie.
Ježiš vo svojej božskej dôstojnosti odpovedá, že vždy učil verejne v chráme a dovoláva sa ako svedkov Židov, ktorí stáli okolo. Na túto odpoveď mu však jeden z Kajfášových sluhov dal facku: "Takto odpovedáš najvyššiemu kňazovi?"
Veľkňaz hneď potom v Božom mene zaprisahá nášho Spasiteľa, aby otvorene a zreteľne povedal, či je skutočne Boží Syn. Keď Ježiš na jeho otázku prisvedčil, Kajfáš vstal a namiesto toho, aby pred ním padol na tvár, si tento pokrytec trhá svoje rúcho a obracia sa k veľrade: "Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?" A oni svorne odpovedali: "Hoden je smrti." Hneď potom, ako o preteky, ho začali tupiť, pľuvali mu do tváre, bili ho päsťami, zauškovali ho a posmešne volali: "Prorokuj nám, Mesiáš, hádaj, kto ťa udrel!"
Môj Ježišu, počas tej smutnej noci si sa stal hračkou svojich nepriateľov. Ako je to však možné, že ľudia, pre ktorých si sa tak veľmi pokoril, ťa nemilujú? A čo je bolestnejšie, ja som tiež bol pre svoje hriechy medzi tými, ktorí ťa urážali. Nekonečná Láska, odpusť mi. Nechcem ťa už hnevať. Milujem ťa, najvyššie Dobro, a viac než čokoľvek iné ma mrzí, že som o teba tak málo dbal. Ó, Mária, Matka Božia, pros svojho potupeného Syna, aby mi odpustil.
8.
Len čo sa rozbrieždilo, viedli Židia Ježiša k Pilátovi, aby nad ním potvrdil rozsudok smrti. Pilát hneď spoznal, že je Ježiš nevinný a preto povedal, že na ňom nenachádza nič, prečo by ho mal odsúdiť. Keď sa však presvedčil, že zatvrdnuto stoja na svojom, poslal ho k Herodesovi. Ten sa zaradoval a prial si, aby Ježiš spravil niektorý z tých zázrakov, o ktorých toľko počul. Ježiš však na jeho otázky vôbec neodpovedal. Keď Herodes videl, že mu Ježiš neodpovedá, rozhneval sa a pred celým dvorom ho potupil. A aby Ježiša čo najviac ponížil, prikázal, aby ho obliekli do bieleho rúcha, nazval ho bláznom a poslal späť k Pilátovi.
Bolo to staré židovské právo, že vladár na sviatky prepúšťal zástupu jedného väzňa, ktorého si žiadali. Preto sa Pilát pýtal ľudu: "Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša?" Barabáš bol vrah a zlodej, ktorým každý pohŕdal. Ježiš bol však nevinný. Židia však napriek tomu s krikom odpovedali: "Prepusť nám Barabáša, Ježiš nech zomrie!"
Ach, môj Ježišu, tiež som tak zmýšľal, keď som sa pre biednu rozkoš odvrátil od teba. Aby som sa nemusel vzdať sveta, stratil som teba. Teraz ťa však nadovšetko milujem, viac než svoj život. Milosrdný Bože, zmiluj sa nado mnou. A ty, ó Mária, buď mojou orodovníčkou.
9.
Pilát prikázal pripútať Ježiša k stĺpu a zbičovať. Vzali do svojich ukrutných rúk bičíky a na dané znamenie zasypávajú jeho sväté telo nespočetnými ranami. Najprv sa na ňom objavili veľké krvné podliatiny, čoskoro potom zo všetkých strán strieka jeho svätá krv. Biče, ruky katanov, ba i zem je celkom pokrytá krvou. Celé kusy mäsa boli takto vytrhnuté zo svätého tela. Ježišove telo je už celkom rozodraté, ale katani neprestávajú. A čo robí Ježiš? Nehovorí, nesťažuje sa. Trpezlivo znáša tieto muky, aby uzmieril rozhnevanú Božiu spravodlivosť.
Ó, Bože, keby bol Ježiš z lásky ku mne pretrpel len jeden jediný úder, už to by bol veľký dôvod, aby som roznietený láskou a naplnený úžasom zvolal: "Boh sa dal pre mňa bičovať!" Ale nie, aby nás zbavil hriechov. Dopustil, aby celé jeho presväté telo bolo zranené a posiate ranami ako telo malomocného! Pripomeň si, duša, že Ježiš pri svojom bičovaní myslel na teba a obetoval nebeskému Otcovi svoje muky preto, aby ťa oslobodil od pekelných múk. Ó, Bože lásky, ako som len mohol dosiaľ žiť a nemilovať ťa! Ó, presväté rany môjho Ježiša, zraňte moje srdce láskou k Bohu, ktorý ma tak veľmi miloval! Ó, Mária, Matka milosti, vypros mi túto lásku.
10.
Keď vojaci nadmieru zbičovali Ježiša, viedli ho znovu do vládnej budovy, zvliekli ho zo šiat a ako nepravého kráľa ho obliekli do potupného šarlátového plášťa. Do ruky mu vložili trstinu a na hlavu hroznú tŕňovú korunu, ktorú mu hlboko vtlačili do čela. Tŕne prenikali do hlavy a úbohému Spasiteľovi spôsobili neznesiteľné bolesti.
Mukami, ktoré Pánovi Ježišovi Kristovi spôsobili vojaci a židovská zberba, nenasýtili svoju krvilačnosť a zlobu. Kľakali pred ním a posmešne volali: "Buď pozdravený, židovský kráľ!" A znovu ho s divokým smiechom a krikom zauškovali. Bolesť úbohého Spasiteľa tak ešte zväčšili.
Ach, Pane môj, zabudni na urážky, ktoré som ti doteraz spôsobil. Milujem ťa viac než sám seba. Ta jediný si zaslúžiš celú moju lásku, preto chcem milovať jedine teba. Som slabý, ale ty mi dáš silu, aby som uskutočnil svoje dobré predsavzatie. A ty, ó Mária, prispej mi na pomoc svojím mocným príhovorom.
11.
Zbičovaného a tŕním korunovaného Ježiša opäť priviedli k Pilátovi. Ten, keď ho uvidel, sa zhrozil a užasol. Bol presvedčený, že až ľud uvidí Ježiša, prebudí sa v nich milosrdenstvo. Preto znovu vyšiel na balkón a ukázal zástupu Ježiša: "Hľa, človek!" Akoby tým chcel povedať: "Uspokojte sa konečne tým, čo tento Nevinný až dosiaľ vytrpel. Je taký zúbožený, že nie je možné, aby žil ešte dlhšie. Prepusťte ho na slobodu. Beztak bude žiť už len niekoľko okamihov."
Čo odpovedali Židia, keď uvideli zmučeného Ježiša? Začali kričať: "Ukrižuj, ukrižuj ho!" A pretože videli, že Pilát ho predsa len chce prepustiť, začali ho zastrašovať: "Ak ho prepustíš, nie si cisárov priateľ!" Pilát však aj tak odporuje a pýta sa: "Vášho Kráľa mám ukrižovať?"
"Nemáme kráľa, iba cisára!" odpovedajú mu.
Ó, môj potupený Ježišu, Židia ťa nechcú uznať za svojho kráľa. Nechcú mať iného kráľa, iba cisára. Ja ťa však uznávam za svojho Kráľa a Boha. Aj ja som bol kedysi medzi tými, ktorí ťa za kráľa neuznali. Teraz si však prajem, aby si jedine ty vládol nad mojou vôľou. Bože môj, daj, aby som sa ochotne podroboval tvojim rozkazom. Ó, Mária, pros za mňa. Tvoje prosby nezostanú nevyslyšané.
12.
Keď Pilát odsúdil Ježiša, vydal ho do rúk Židom, aby s ním nakladali podľa svojej vôle. bol vydaný na milosť a nemilosť svojich nepriateľov. Pán pri čítaní nespravodlivého rozsudku smrti pokojne počúva a podrobuje sa mu, celkom odovzdaný do vôle svojho nebeského Otca. "Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži." (Flp 2, 8) T
Ó, dobrý Spasiteľ, berieš na seba smrť, ktorú som si ja zaslúžil? Na veky buď velebené tvoje milosrdenstvo! Z celého srdca ti za to ďakujem. Pretože si však, hoci celkom nevinný, vzal na seba prehorkú smrť, preto sa aj ochotne už teraz podvoľujem každému spôsobu smrti, ktorý mi určíš. Už teraz spájam svoju smrť s tvojou a prosím, aby si v tejto ťažkej chvíli stál pri mne a posilňoval ma svojou milosťou. Ó Mária, moja nádej, pros za mňa.
13.
Len čo bol vyslovený rozsudok nad úbohým Spasiteľom, chopili sa ho zúriví katani. Strhli z neho potupný plášť a obliekli ho do jeho vlastnej tuniky. Mal byť odvedený na horu Kalvária, kde popravovali zločincov a tam ukrižovaný. Vzali preto dve hrubé brvná, rýchlo z neho zhotovili kríž a prikázali mu, aby ho vzal na svoje zoslabnuté ramená a niesol na popravisko.
Spasiteľ, obťažený krížom, uprostred dvoch lotrov opúšťa Pilátov palác. Je to divadlo, na ktoré s úžasom pozerá nebo i zem. Pohľad na Ježiša na jeho krížovej ceste bol taký bolestný, že keď ho židovské ženy uvideli, nemohli zadržať slzy. Z jeho nespočetných rán tečie krv, hlavu mu venčí hrozná tŕňová koruna, na ramenách nesie ťažký kríž. Bolesti jeho rán sa obnovujú pri každom kroku a každú chvíľu klesá pod krížom.
Pane, ty ideš na smrť za mňa? Aj ja chcem zomrieť z lásky k tebe. Predtým som sa o to nestaral. Zomrel by som preto bolesťou. Nechcem ťa už opustiť. Chcem milovať jedine teba. Ó, Mária, vypros mi silu, aby som trpezlivo niesol svoj životný kríž!
14.
Keď Spasiteľ došiel celkom vysilený a ubolený na horu Kalvária, zvliekli ho z tuniky, ktorá sa mu prilepila k jeho zranenému telu a sotili ho na kríž. Ježiš rozpína svoje sväté ruky a obetuje nebeskému Otcovi svoj život za spásu sveta. Hneď potom katani, naplnení diabolskou zúrivosťou, berú klince a kladivá a pribíjajú Ježiša na kríž.
Ak porušíme čo len jediný nerv ľudského tela, bývajú z toho často také prudké bolesti, že človek upadá až do bezvedomia. Aká asi veľká bola Ježišova bolesť, keď mu na kríži prerazili hrubými klincami ruky i nohy a to na miestach, kde je najviac nervov a kde sú najcitlivejšie!
Potom zdvihli kríž s Ukrižovaným a osadzujú ho do jamy, ktorú predtým vyhĺbili v skale. V zemi ho ešte upevnili kamením a kusmi dreva a takto visel Ježiš medzi nebom a zemou celkom opustený. Blízko smrti, celkom osamotený a bez útechy, hľadal niekoho, u koho by našiel úľavu. Nenašiel sa nikto.
Ako veľmi trpí umierajúci Spasiteľ na dreve kríža! Každý jeho svätý úd pociťuje nesmiernu bolesť. Jeho muky sú naozaj smrteľné. Počas tých troch hodín, čo visel na kríži, nedostal ani tú najmenšiu úľavu. Či sa oprel o ruky alebo o nohy, všade ho sprevádzala tá istá krutá bolesť, pretože jeho sväté telo viselo na vlastných ranách.
Ó, krv Kristova, obmy ma od všetkých mojich hriechov a roznieť ma láskou k Ježišovi Kristovi, môjmu Bohu! Bolestná Matka Pána, ktorá si stála pod krížom, pros Ježiša za mňa.
15.
Ježiš je na kríži naplnený bolesťou, ale ešte viac naplnený láskou. Ježiš na kríži ani tak nežiada náš súcit, ako skôr našu lásku. A ak predsa len túži po ňom, tak potom len preto, aby sme ho tým viac milovali. Ježiš je nekonečná dobrota, už preto si zaslúži našu lásku.
Môj Ježišu, je možné, aby ťa nemiloval ten, kto verí v tvoje Božstvo a pozoruje ťa na kríži? Koľko žeravých šípov vysielaš do ľudských sŕdc z tohto trónu lásky! Koľko duší si už k sebe takto pripútal? Ó, Ježišove rany, ohniská lásky, pohlťte ma do seba, aby aj mňa roznietili sväté plamene Kristovej lásky. Môj milý Spasiteľ, ujmi sa mňa, hriešnika, ktorý sa k tebe blíži plný bolestí nad spáchanými hriechmi a ktorý ťa odteraz chce milovať celou svojou dušou. Milujem ťa, môj Ježišu, moja láska, moje všetko!
16.
Čo robil Pán Ježiš, keď ho poštvaný ľud zahŕňal na kríži potupou? Modlil sa za nich: "Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia." Hneď potom sa Spasiteľ obrátil ku kajúcemu lotrovi, ktorý ho prosil o milosrdenstvo a povedal mu: "Ešte dnes budeš so mnou v raji!"
Keď Ježiš nesmierne trpel na kríži a bol zvieraný bolesťami tela i duše, hľadal niekoho, kto by ho potešil. Pozrel na Máriu. Pohľad na jeho bolestnú Matku mu však spôsobil ešte väčšie muky. Rozhliadal sa preto okolo seba, ale nenašiel nikoho, kto by ho v jeho smrteľnom boji posilnil.
Hľadal teda útechu u svojho Otca. Ale i Otec ho opustil, lebo zložil naňho hriechy celého sveta. Vtedy Ježiš zvolal mocným hlasom: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" Práve táto opustenosť od Boha spôsobila, že smrť Pána Ježiša bola tou najtrpkejšou smrťou, akou nikto nikdy netrpel – ani najväčší mučeníci či kajúcnici sveta.
Spasiteľ poznal, že obeť je už dokonaná. Aby sa teda naplnilo všetko, čo o ňom bolo predpovedané, zvolal: "Žíznim!" Jeden z vojakov po týchto slovách namočil hubu do octu, zmiešaného s yzopom, a s kopijou ju priložil k Ježišovým ústam.
Môj Pane, prečo sa nesťažuješ na mnohé bolesti, ktoré ťa sužujú. Prečo voláš: „Žíznim!“ Ach, už ti rozumiem, drahý Spasiteľ, ty žízniš po láske! Pretože nás miluješ, túžiš tiež byť nami milovaný. Pomôž mi, aby som sa zbavil všetkých pozemských náklonností, ktoré ma k tebe neodnášajú. Daj, aby som nemiloval nikoho, len teba, a aby som si neprial nič iné, len čo si praješ ty. Ó, vôľa môjho Boha, buď mojou vôľou. Ó, Mária, Matka Božia, vypros mi milosť, aby som neprial iné, len to, čo chce Boh.
17.
Ježiš na kríži pomaly umiera. Zrak sa mu kalí, svätá tvár bledne, tlkot srdca je čoraz slabší, celé telo sa kŕčovito napína. Keď okúsil ocot, volá: "Dokonané je!" Pán si v duchu ešte raz predstavil všetko, čo musel pretrpieť: chudobu, pohŕdanie, bolesti... Všetko to ešte raz obetoval svojmu Otcovi a dodáva: "Dokonané je! Hľa, Otče, dielo vykúpenia sveta, ktoré si mi nakázal, je mojou smrťou dokonané!"
Ježiš napokon umiera. Spasiteľ porúča svoju dušu večnému Otcovi a potom dovoľuje smrti, aby pristúpila a vzala mu život. Zem sa trasie, skaly pukajú, hroby sa otvárajú, chrámová opona sa roztrhla na dve časti.
Môj Ježišu, ty si teda zomrel z lásky ku mne? Preto ťa aj ja milujem! Milujem ťa, moje najvyššie Dobro. Milujem ťa, pretože si z lásky ku mne zomrel. Ó, bolestná Matka Pána, pomáhaj svojmu služobníkovi, ktorý si nepraje nič vrelšie, než milovať svojho Spasiteľa.
18.
"Pri Ježišovom kríži stála jeho matka." (Jn 19, 25) Na tejto Kráľovnej mučeníkov vidíme vtelený obraz bolesti. Vidíme Matku, ktorá tu stojí, aby bola prítomná pri smrti nevinne odsúdeného Syna. Jeho učeníci ho pri zajatí v Olivovej záhrade opustili. Mária ho však neopustila. Zostala pri ňom a pozerala naňho ako umiera.
Matky utekajú, keď vidia svoje deti trpieť a nemôžu im pomôcť. Rady by vzali na seba bolesti svojich detí, nedokážu sa však bezmocne prizerať na ich bolesti. Preto utekajú a vzďaľujú sa. Mária však tak nerobí. Vidí smrteľné muky svojho Syna. Pozoruje, že bolesti ho pripravujú o život, ale neuteká, nevzďaľuje sa. Ba ešte sa približuje ku krížu, na ktorom umiera jej Syn.
Mária túži, aby zomrel aspoň v jej náručí. Ale ani toto jej nie je dopriate. Rozjímaj, ako Panna Mária stojí pri päte kríža a pozerá na svojho Syna. Ó, Bože, akého Syna? Syna, ktorá je jej dieťa a zároveň i jej Boh! Syna, ktorý si ju už od večnosti vyvolil za svoju matku a ktorý ju vo svojej láske povýšil nad všetkých svätých a anjelov! Syna, ktorý je taký krásny, taký svätý, hodný toľkej lásky! Syna, ktorý jej bol vždy poslušný! Syna, ktorý bol jej jedinou láskou, pretože bol jej Synom a zároveň Bohom! A toho Syna videla pred sebou zomierať.
Ó, Mária, najzarmútenejšia zo všetkých matiek, mám súcit s tvojím zarmúteným srdcom. Úpenlivo ťa prosím, odporuč moju dušu svojmu Synovi, ktorý zomrel za moju spásu. A ty, môj Ježišu, zmiluj sa nado mnou. Volám k tebe so svätým Františkom z Assisi: "Pane, daj, aby som zomrel z lásky k tebe, lebo aj ty zomrel z lásky ku mne."
Masima - Verím a Dôverujem
