%20(1).jpg)
Svätá Koleta (Colette) patrí medzi záhon zázračných kvetín, rozširujúcich nebeskú vôňu, ktorá prijala rúcho svätej Kláry a stala sa obroditeľkou klarisiek.
Nicolette Boëllet, jediné dieťa tesárskeho majstra z benediktínskeho opátstva Corbie, Roberta Boëlleta a jeho manželky Marguerite Moyon, sa narodila 13. januára 1381 a pri svätom krste dostala za ochrancu svätého Mikuláša (Nicolasa), po ktorom aj vlastne dostala meno. Dievčatko bolo odmala vychovávané v zbožnej kresťanskej viere, pokore a kajúcnosti.
Dávala si pozor pred všelijakými márnosťami, ale popritom sa aj vyhýbala detským hrám a radšej sa utiahla do tichého kúta v dome, kde premýšľala o Bohu, modlila sa a konala aj iné pobožnosti. Ostatní ju hodnotili ako mravné, mierne a skromné dieťa, pričom obdivovali jej neustále bdenie nad zmyslami. Neskôr, keď podrástla, podrobovala svoje útle telo kajúcnym cvičeniam, postila sa, spala na doskách a okolo pásu si omotala drsnú látku.
Koleta bola veľmi krásna, dalo by sa napísať, že bola krv a mlieko, ale dlho o svojej kráse netušila. Až keď sa na ňu začali valiť lichôtky, preľakla sa a prosila Boha, aby ju zbavil krásy. Bola vypočutá, jej červené líca zbledli. Aj rodičia sa tešili z dcérinej zbožnosti a povzbudzovali ju na ceste k svätosti s vďakou Bohu, že im doprial také omilostené dieťa a nebo im za to požehnalo nadprirodzenými statkami. Jej otec dostal od Boha zvláštny dar zmierovať nepriateľov. Len čo sa dozvedel o nejakom spore, hneď utekal k nepriateľským stranám a takmer vždy sa mu podarilo ich zmieriť. Ale ani tak rodičia neušli výčitkám niektorých ľudí, že svojej útlej dcére povoľujú viesť taký život, vraj je to veľmi škodlivé pre zdravie.
Áno, Koleta bola trochu oneskorená vo vývine rastu, preto bola malá a slabá. Ale výčitky, adresované jej rodičom ju boleli, videla, že majú pre toto mnohé nepríjemnosti a tak sa modlila: "Pane, azda ma nenecháš takú malú?" A opäť dostala milosť. Len čo vstala od modlitby, zosilnela, bola dospelá panna a zmohutnela na tele i na duchu. Zmizla aj jej hanblivosť a zhromaždila okolo seba ženy a panny, ktoré nadšenými slovami podnecovala k milovaniu Boha a pohŕdaniu svetom. Obrátila aj niektoré zhýralé ženy, mala dar preniknúť slovami ako meč do srdca, takže sa polepšili aj najzatvrdnutejší hriešnici.
Po smrti rodičov rozdala Koleta zdedený majetok chudobným a pretože sa vo svojej pokore nepovažovala za hodnú pridať sa k nevestám Ježiša Krista v niektorom kláštore, prijala miesto slúžky v dome zbožných žien, ktoré sa živili prácou svojich rúk. Zostala však u nich iba rok a na radu svojho spovedníka vstúpila do tretieho rádu svätého Františka, pričom si zvolila spojenie prísneho pustovníckeho života s kláštorným, zatvorená iba v maličkej cele, do ktorej prijímala potravu iba cez zamrežované okienko, z ktorého však bolo vidieť do kostola, takže aj keď nevychádzala z cely, mohla byť účastná na svätej omši a prijímať sväté prijímanie.
Koleta tu žila prísny, svätý život, zamestnávala sa iba modlitbou a kajúcnymi skutkami. V cele nemala ani slamník, spala na holej zemi, okolo tela si opásala tri železné reťaze a nosila aj drsnú kajúcnu košeľu. Zo svojho okienka často hlásala Božie slovo s takým úspechom, že sa obracali aj najzarytejší hriešnici. Jej horlivosť o spásu zvlášť posilnilo toto videnie: Uvidela pred sebou otvorenú priepasť a v nej muky, ktoré čakajú na onom svete na jednotlivé druhy hriechov. Vtedy sa tak preľakla, že sa osem dní chvela pred spomienkou na tú priepasť a potom celý život mala pred očami jej hrôzy.
Koleta mala aj ďalšie videnie, pri ktorom uvidela svätého Františka úpenlivo prosiac Pána Ježiša a blahoslavenú Máriu, aby dal Kolete úlohu reformovať jeho rády, ktoré ochabli v prísnosti. Pán Ježiš vypočul jeho prosby a zároveň sľúbil, že Koletine snahy prinesú hojné ovocie. Koleta sa pre toto ocitla v ťažkostiach.
Najprv sa obávala, že je všetko klam a mámenie zlého ducha, veď sľúbila, že bude žiť v kajúcnej cele a tam aj zomrie a napokon sa považovala za neschopnú a nehodnú pre také dielo. Pýtala sa však spovedníka a múdrych otcov na radu a tí ju uisťovali, že videnie pochádza od Boha. Napriek tomu dlho váhala a vtedy zrazu oslepla a onemela. Tento stav trval tri dni a až keď sa dokonale podrobila Božej vôli, vrátili sa jej zrak aj reč. Plán nápravy jej zjavil sám Boh.
Koleta najprv išla za pápežom, ktorý požehnal jej zámer, schválil aj zamýšľanú nápravu a dal jej splnomocnenie. Sám ju potom prijal do rádu svätej Kláry, opásal jej cingulum a podal jej závoj, pričom ju tiež menoval predstavenou a abatišou všetkých reformovaných kláštorov. Koleta potom usilovne prechádzala diecézy, aby v rehoľných domoch oživila ducha svätého Františka a svätej Kláry. Lenže niektorým sa to nepáčilo, poštvávali proti nej ľudí a nikto sa jej nedovážil poskytnúť prístrešie. Preto odišla do Savojska, kde ju aj niekoľko jej spoločníčok vľúdne prijala ženevská vojvodkyňa Blanka, ktorá jej darovala polovicu lebeaumeského zámku, aby si ho upravili na kláštor. Teraz sa Koletinmu dielu začalo dariť. Zo Savojska sa rozšírila reforma do Burgundska, Španielska aj Nemecka a tiež aj do Francúzska. Celkovo takto založila 17 kláštorov.
Medzi Koletine cnosti nepochybne patrí aj rozjímanie o trpiacom Spasiteľovi na kríži, ktoré v nej podnecovalo predovšetkým vrelú lásku k dokonalej chudobe. Veľmi hrubý rehoľný habit, ktorý predpísala svojim sestrám, nebol pre ňu dosť chudobný a drsný, nikdy si neobliekla nový habit, ale radšej zvolila zošitý z niekoľkých kúskov starých habitov. Kým sestry chodili obuté v sandáloch, Koleta bola vždy bosá a keď bola nútená uchýliť sa do lepšieho domu, necítila sa komfortne. Najvoľnejšia bola iba v chudobných príbytkoch.
Okrem toho prísne strážila a ctila anjelskú cnosť nepoškvrnenej panenskej čistoty. Hoci nenávidela každý hriech, zvlášť mala nenávisť voči nečistote. Aj preto prijímala do kláštora iba panny a nikdy vdovy. Jej láska k panenstvu zašla tak ďaleko, že menej milovala a ctila svätice, ktoré boli vydaté a ešte menej, ktoré vstúpili druhýkrát do manželstva. Preto veľmi nectila svätú Annu, ktorá bola podľa ústneho podania trikrát vydatá a spasiteľova babička ju za to pokarhala. Raz sa jej zjavila v sprievode svojho presvätého potomstva - okolo nej stáli jej tri dcéry: Bohorodička Mária s Ježiškom na rukách, Jakubova Mária so svojimi štyrmi synmi Jakubom mladším, Šimonom, Júdom a Jozefom a Mária Salome so synmi Jakubom starším a Jánom Evanjelistom. Svätá Anna sa prihovorila Kolete: "Bola som síce trikrát vydatá, ale bojujúca a víťazná Cirkev má dosť príčin radovať sa z môjho trojitého manželstva a velebiť jeho ovocie!" Odvtedy bola Koleta horlivou ctiteľkou svätej Anny a zasvätila k jej úcte mnoho chrámov svojej rehole.
Koleta sa vo všetkých protivenstvách, ťažkostiach a nehodách utiekala k pokornej modlitbe, zvlášť mala dôveru a úctu k litániám Všetkých svätých, ktoré sa buď modlila sama, alebo kázala sa ich modliť svojim kláštorným sestrám. A jej dôvera nebola nikdy sklamaná. Keď bolo Francúzsko zmietané vojenským nepokojom a rozbrojmi a vznikali z toho nebezpečenstvá, Koleta, hoci bola svojou prirodzenosťou a povahou plachá a ustráchaná, vydávala sa predsa na dlhé cesty do vzdialených krajín z lásky k Bohu a pre spásu duší. Ale prv, než sa na takú cestu vydala, bola prítomná na svätej omši a sotva vykročila z kláštora, nôtila litánie k Všetkým svätým a na ich príhovor skutočne neraz vyviazla aj so sestrami z hroziaceho nebezpečenstva.
Raz prišla do krajiny, ktorej jazyk nepoznala. Pretože cesta bola neschodná a sestry boli oslabené, bola Koleta prinútená najať niekoľko povozov. Počas cesty ich prepadli lupiči, no keďže im Koleta so sestrami nerozumeli, nahnevane začali kliať a vyhrážali sa. Vtedy sa pokorná služobnica pomodlila litánie Všetkých svätých a zázračne porozumela jazyku lupičov a vľúdne, zato rozhodne im odpovedala. Lupiči potom tak skrotli, že im dokonca ponúkli ochranný sprievod, ktorý však Koleta odmietla.
Inokedy bola na vizitácii vo svojich kláštoroch v územiach, kde vyvádzali početné bandy lúpežníkov. Svätica o tom vedela, odovzdala sa Božej ochrany a sestrám kázala modliť sa litánie Všetkých svätých. Zanedlho ich napadli suroví ozbrojenci, oplzlo na nich pokrikovali a hrozili, že niektoré z nich zabijú, niektorým urežú uši, vezmú im kone aj ostatné veci. Služobnica, spoliehajúc sa na Božie milosrdenstvo sa chcela z lásky sama obetovať, než by dopustila, aby jej zverenkyne utrpeli pohanu či smrť. Spomenula si na Spasiteľova slová a vyriekla: "Ak mňa hľadáte, nech tieto odídu," pričom sestrám nakázala odstúpiť. Boh vtedy prepožičal jej srdcu takú silu a odvahu, že sa banditi už neodvážili ublížiť ani jej, ani sestrám, ale prosiac o odpustenie im vrátili všetko, čo ukradli. O týždeň sa ocitli v rukách spravodlivosti a na popravisku pod šibenicami verejne a kajúcne vyznali, že žiadny zo spáchaných zločinov ich neťaží tak, ako prepadnutie Kristových služobníc, vraj sú presvedčení, že to je asi príčina, prečo na nich najvyšší Sudca dopustil takú smrť.
Ale svätica vynikala aj vrúcnou zbožnosťou k umučeniu Pána Ježiša. Mama ju kedysi naučila dlhú modlitbu k utrpeniu Ježiša Krista, ktorú sa potom modlila s najvrúcnejšou zbožnosťou. Súcit s trpiacim Spasiteľom bol hlavnou zámienkou jej modlitieb. Každý deň sa na hodinu uchýlila na osamelé miesto, kde rozjímala o Pánových mukách. V piatok praktizovala toto cvičenie od šiestej hodiny ráno do šiestej večer, pričom počas cvičenia nejedla ani nepila. Nebo ju za to odmenilo v zlate osadenom ostatkom Svätého kríža, ktorými mnohých ľudí zázračne vyliečila.
Ale mnoho zázrakov vykonala aj obyčajným znamením svätého kríža. Na začiatku zmienenej reformácie prinášali k nej často rodičia alebo priatelia choré deti, ktorým nedokázali pomôcť ani najlepší lekári. Svätica na nich iba kládla ruku, žehnala ich svätým krížom a deti boli hneď uzdravené.
V jednom kláštore bola rehoľníčka s prudkými bolesťami hlavy, uchýlila sa ku Kolete s pokornou prosbou, aby jej vložila ruku na hlavu a pokrižovala ju. Koleta sa nad ňou zľutovala a spravila, čo sestra prosila. Hneď po tom bola uzdravená.
Alebo, keď putovala v záležitostiach svojho rádu, došli k hlbokej a prudkej rieke. Nebolo však pri nej ani jednej loďky, ktorá by ich odviezla na druhý breh. Koleta, s dôverou v Božiu dobrotivosť, požehnala rieku svätým krížom a poprosila spovedníka, aby tiež tak spravil. Potom smelo vstúpila do vody a spolu so sestrami sa šťastne prebrodili. Potom sa tam prihnala na bujných koňoch tlupa pánov, ktorí sa tiež chceli prebrodiť cez rieku: "Keď modlitebníčky a pokrytci šťastne prešli, prečo by sme sa báli," vysmievali sa chudobným rehoľníčkam, vošli do rieky a všetci sa utopili.
Povestná bola aj Koletina láska k Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Denne sa spovedala a počas svätej omše počas pozdvihovania zvyčajne upadala do vytrženia, čo sa tiež stávalo aj pri svätom prijímaní, ale keď precitla, jej tvár žiarila nadprirodzeným leskom.
Raz nalial kňaz nedopatrením do kalicha vodu namiesto vína, Koleta sa vtedy neklaňala, lebo nebeský zmysel jej hovoril, že Pánova krv nie je prítomná. Ale pri svätej omši sa diali aj iné zázraky. Koleta poznala duševný stav obetujúceho kňaza, alebo raz kňaz zabudol posvätiť pre ňu hostiu a vtedy jej Spasiteľ vlastnou rukou podal chlieb života.
Zázračná bola aj jej horlivosť o spásu duší, ktorá neochladla od zmieneného videnia priepasti a každým sa stávala ohnivejšia. Akou silou nenávidela Koleta hriech, ešte viac milovala úbohých hriešnikov. Žriedlom tejto lásky bolo pomyslenie na Božieho Syna, ukrižovaného za hriešnikov. Aj preto sa ňu obracali s prosbou o príhovor a modlitby.
Jej vrstovník, svätý Vincent Ferreský, uzrel raz vo videní kľačiacu Koletu pred rozhnevaným Sudcom sveta, prosiac o zmilovanie nad hriešnym svetom. Toto videnie pohlo svätca, aby sa vydal zo Španielska do Francúzska a stretol sa s Koletou.
V jednej dedine mali byť popravení dvaja bezbožní manželia pre rôzne zločiny. Obaja zostali zatvrdnutými a zdalo sa, že zo šibenice pôjdu rovno do pekla. Keď sa o tom dozvedela Koleta, pomodlila sa iba žalm Mizerere (Ž 51) a odsúdení boli v tom okamihu zasiahnutí lúčom Božej milosti. S ľútosťou sa vyspovedali a kajúcne zomreli. Počet zástupu duší, ktoré Koleta vyslobodila modlitbou a kajúcnymi skutkami z večnej záhuby vie spočítať iba Vševedúci.
Svätá Koleta zomrela 6. marca 1447 v Gente. Jej telo zažiarilo nebeskou krásou a v niektorých kláštoroch, ktoré táto svätica založila, počuli rehoľníčky spievať anjelské zbory. Aj na jej hrobe sa často udiali zázraky a pápež Pius VII. ju v roku 1807 prehlásil za svätú.
Svätá Koleta je patrónkou pocestných, veľmi je vzývaná ako patrónka žien, ktoré sa snažia otehotnieť, budúcich mamičiek, ale aj chorých detí.
Modlitba svätej Kolety
Blahoslavený Ježišu, zasväcujem sa Ti v zdraví, v chorobe, v živote, v smrti, vo všetkých túžbach, vo všetkých skutkoch. Aby som vždy pracovala na Tvoju slávu, pre spásu duší a pre to, na čo si si ma vyvolil. Ó najdrahší Pane, od tejto chvíle nie je nič, čo by som nebola pripravená urobiť z lásky k Tebe. Amen.
Svätá Koleta, oroduj za nás!
