%20(1).jpg)
Stanisława Leszczyńska bola drobná, jemná, s nežným pohľadom, fialkovými očami a úsmevom Mony Lisy. Manželka, matka, babička a pre mnohé budúce matky tá najnežnejšia opatrovateľka. Zaľúbená do svojich detí a tých najmenších, ktorým pomohla na svet. Jej život nebol ľahký, všetko nebolo jednoduché a krásne. Osud ju zrejme nešetril slzami, strachom či dokonca hrôzou. Rozdával však aj veľké chvíle šťastia, dojatia a radosti. A veľkú silu. Sila, ktorú čerpala z modlitby a z Máriinej bezhraničnej dôvery.
Keď jej lekár koncentračného tábora prikázal, aby zabíjala novorodencov, rázne odpovedala: "Nie, nikdy. Deti sa zabíjať nesmú!" Takmer dva roky sa snažila zachraňovať novorodencov. Riskovala tak svoj vlastný život. Aj ona patrí k miliónom ľudí, ktorí dokázali konať dôsledne ako kresťania aj v tých najťažších podmienkach.
V koncentračnom tábore v Osvienčime platil rozkaz okamžite zabíjať novonarodené deti. Keď funkciu pôrodnej asistentky začala vykonávať Stanislawa Leszczyńska, rázne tento rozkaz odmietla a táborový lekár Josef Mengele sa na ňu zúrivo rozkričal.
Nasledujúci opis stretnutie Stanislawy a Mengeleho pochádza od jej syna Bronislava. Mama nám to popisovala takto: "Videla som len približujúce sa a vzďaľujúce sa lýtka, potom jeho odvrátenú tvár a počula som jeho krik: ,Befehl ist Befehl!' (, Rozkaz je rozkaz ! ')" Mama bola menšej postavy a okrem toho mala vo zvyku sklopiť oči, keď o niečom premýšľala. Keď teda Mengelemu povedala, že deti sa zabíjať nesmie, zostala pokojne stáť pred ním, a to bez ohľadu na nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo ...
Stála so sklopenými očami, a preto videla jeho vysoké čižmy, ktoré pred ňou nervózne poskakovali. Aj napriek trestu smrti, ktorý jej za neposlušnosť hrozil, zostala verná zásadám evanjelia a až do oslobodenia koncentračného tábora hrdinsky vykonávala svoje zamestnanie v súlade s vlastným svedomím. Odvážna pôrodná asistentka Stanislawa Leszczyńska asistovala počas svojho pobytu v koncentračnom tábore v Osvienčime u viac ako tritisíc pôrodoch.
Možno viacerých napadne myšlienka - máme čo do činenia so svätou, ktorej dôvera v Boha a Pannu Máriu prispela k tomu, že sa v osvienčimskom pekle stal každý deň zázrak: zázrak lásky uprostred nenávisti a zloby. Navyše ak po celý svoj život, vyprosovala skrze orodovanie Panny Márie svojimi modlitbami matkám pôrod bez osudných komplikácií. A Boh jej prosby aj v Osvienčime mimoriadnym spôsobom plnil - tak ako ich plnil už skôr, keď svoje povolanie vykonávala mimo ostnaté drôty koncentračného tábora.
Stanislawa sa narodila 8. mája 1896 v Lodži. Pochádzala z ôsmich detí, z ktorých päť zomrelo v útlom veku. Okrem nej prežili dvaja mladší bratia. Počas jej detstva musel jej otec narukovať do ruskej armády, v ktorej strávil päť rokov. Ťarcha starostlivosti o rodinu prešla na matku, ktorá si našla zamestnanie v Poznani v továrni, kde musela denne odpracovať 14 hodín. Počas matkinej neprítomnosti sa o mladších súrodencov a chod domácnosti starala Stanislawa.
V roku 1908 vycestovala celá rodina do Brazílie s nádejou na lepšie materiálne zabezpečenie. Po dvoch rokoch sa však všetci vrátili do Poľska a usadili sa na predmestí Lodže v štvrti Baluty. Stanislawa začala opäť navštevovať školu a zároveň pomáhala rodičom v malom obchodíku. Počas prvej svetovej vojny pracovala vo výbore na pomoc chudobným. Už vtedy mohla v praxi uskutočniť svoju túžbu pomáhať blížnym.
V rodnom dome sa naučila milovať Boha. Predovšetkým matka jej vštepila vieru v Božiu ochranu a naučila ju čerpať silu z pravidelnej vrúcnej modlitby. Jej otec mal príjemnú a pokojnú povahu a bol otvorený voči ľuďom. Stanislawa po ňom zdedila pokojnú povahu a zvedavosť, ktorá ju poháňala poznávať svet. Rodičia dali svojej jedinej dcére príklad rodiny spojenej hlbokými putami lásky a dôvery, ktorý neskôr uskutočnila aj vo svojom živote.
V roku 1916 sa Stanislawa vydala za Bronislava Leszczynského, s ktorým mala štyri deti. Ich láska bola silná a romantická. Stanislawe sa podarilo vytvoriť "rodinný krb", v ktorom vládla atmosféra tepla, lásky, dobroty a vzájomnej starostlivosti a záujmu o druhého.
Veľmi dôležitá bola spoločná modlitba, počas ktorej sa od Ježiša a jeho Matky učila múdro milovať svoje deti. Uvedomovala si, že najlepšiu náboženskú výchovu získavajú deti doma. V jej spomienkach sa veľmi často vynáral obraz modliacej sa matky.
Spoločné stolovanie zase vytváralo príležitosť k rozhovorom o zážitkoch každého dňa. Jeden z jej synov na to po rokoch spomína takto: "V našej rodine vládla láska. Prejavovalo sa to okrem iného krásou našich vzájomných vzťahov. Keď sme boli doma, celý svet sa kamsi strácal. Doma vládla iná atmosféra: piesne, spev, humor, bozky, pohľad do očí, kvety. Malé nebo."
Stanislawin dom bol vždy otvorený pre tých, ktorí potrebovali pomoc. Starala sa o všetkých, ktorých jej Boh posielal. Bieda a utrpenie, ktoré videla, ju viedli k pomoci každému, kto to potreboval, a to bez ohľadu na jeho spoločenské postavenie, národnosť alebo náboženské vyznanie.
Potom, čo sa Stanislava vydala a narodili sa jej dve deti, začala študovať a následne pracovať. Tieto povinnosti musela skĺbiť s rodinným životom. V rokoch 1920 až 1922 študovala v štátnej pôrodníckej škole vo Varšave odbor pôrodná asistentka. Musela svoju rodinu na dva roky opustiť a žiť po väčšinu času v hlavnom meste.
Po ukončení školy začala pracovať a svoju prácu vykonávala 38 rokov. Do vypuknutia vojny asistovala pri pôrodoch v domácnostiach. K svojim pacientkam chodila najčastejšie pešo - mestská doprava ešte nebola. Cestou sa modlila. Volali ju aj k akútnym prípadom, kde zasahovala ešte pred príchodom lekára. K rodičkám chodila v akúkoľvek hodinu. Pri akútnych a nebezpečných situáciách vzývala pomoc Panny Márie slovami: "Panna Mária, príď aspoň jednou nohou!" A Panna Mária vždy vypočula jej modlitbu.
Jedna z pacientok na ňu spomína takto: "11. augusta 1933 sa narodila moja dcéra Julita a pri pôrode asistovala Stanislawa Leszczyńska. Hneď, ako vošla dnu, prežehnala sa a urobila znamenie kríža tiež nado mnou. Keď sa dieťa narodilo, vzala ho do náručia a tiež nad ním urobila znamenie kríža a povedala: ,Máte krásnu dcérku.' Po pôrode sa o mňa starala, dala mi potrebné rady a poučila ma o dojčení a o výchove dieťaťa. Mala som dojem, akoby do môjho domu vošiel anjel dobroty, aby v tejto dôležitej chvíli pomohol mne i môjmu dieťaťu."
Stanislawa vykonávala svoje zamestnanie ako službu. Práca, ktorú vykonávala, bola jej osobnou modlitbou a každé dieťa, ktorému pomohla prísť na svet, bolo pre ňu ako malý Ježiško. Takto to opisuje syn Henrich: "Rozprávala, že keď brala dieťa do rúk, mala pocit, akoby držala malého Ježiša. A Dieťa Ježiš s ňou bolo tiež v Osvienčime, preto sa jej nič nemohlo stať. Takého postoja sa bojí aj diabol a uteká pred ním."
Silu pracovať čerpala Stanislawa z modlitby. Modlila sa ráno, pred odchodom z domu, pred každým pôrodom, počas bdenia u rodičky. Stále pri sebe nosila ruženec. Bola to pôrodná asistentka, ktorá nikdy nepodľahla rutine, ale vždy s veľkou radosťou vítala novonarodené dieťa.
Každú dennú i nočnú hodinu dňa sa mohla bezpečne pohybovať po Lodži, pretože si ju vážilo aj podsvetie. Raz v noci sa Stanislawe pokúsili ukradnúť tašku, s ktorou chodila k rodičkám. Okamžite však zasiahli dvaja iní darebáci, ktorí jej vrátili tašku so slovami: "Prepáčte, boli z inej štvrti. Nepoznali vás."
Najťažšie obdobie v živote Leszczynských začalo 1. septembra 1939. V novembri sa ich mesto stalo súčasťou tretej ríše, v ktorej okupanti považovali Židov za obyvateľov druhej kategórie. Každý deň bol bojom o prežitie. Chýbali potraviny, oblečenie a kurivo. Aj za ten najmenší priestupok hrozili dva tresty: smrť alebo koncentračný tábor. Koncom roka 1939 sa hitlerovci rozhodli vytvoriť v Lodži židovské geto. Na neveľkom priestore muselo naraz žiť 160 000 ľudí. Vďaka povoleniu pohybovať sa po meste aj po policajnej hodine, mohla Stanislawa naďalej pracovať ako pôrodná asistentka a navštevovať svoje pacientky. Tiež nosila tajne potraviny židovským rodinám, ktoré žili v lodžskom gete. Jej manžel a synovia spolupracovali s podzemnými organizáciami.
18. februára 1943 ju zatkli. Gestapo prišlo do domu Leszczynských a odviedlo aj jej synov Henricha a Stanislawa a dcéru Sylviu. Uväznili ich, kruto vypočúvali a potom ich poslali do koncentračných táborov.
Matka s dcérou sa od 17. apríla 1943 ocitli v ženskom tábore Osvienčim-Brezinka. Synovia boli v koncentračnom tábore Mauthausen-Gusen. Manželovi a tretiemu synovi Bronislavovi sa podarilo vyhnúť sa útekom z väzenia, ale počas celej okupácie ich hľadalo gestapo. Stanislawa sa so svojím manželom už nikdy na tejto zemi nestretla - zomrel pri varšavskom povstaní.
Koncentračný tábor Osvienčim-Brezinka existoval od roku 1940 do januára 1945 a bol najväčším táborom, ktorý počas druhej svetovej vojny vznikol. Životné a pracovné podmienky boli nastavené tak, aby v nich väzni vydržali nanajvýš tri mesiace. Človek, ktorý prišiel do Osvienčimu a nezomrel hneď v plynovej komore, okamžite stratil meno a priezvisko a stal sa číslom. Stanislave pridelili číslo 41335. Jej dvadsaťštyriročnej dcére Sylvii vytetovali číslo 41336.
Keď Stanislawa prekonala typické táborové choroby, prihlásila sa u miestneho lekára a predložila mu dokumenty o svojej pracovnej kvalifikácii, vďaka ktorým dostala súhlas vykonávať svoju profesiu aj na území koncentračného tábora. Od tej chvíle sa snažila urobiť každý deň aspoň niečo, čím by zabránila ohavnému zločinu, ktorý sa tu páchal priamo pred jej očami. Začala bojovať o život rodičiek a ich detí.
Keď nemohla zachrániť život človeka, snažila sa zachrániť aspoň jeho dôstojnosť. Táborovú nemocnicu, v ktorej Stanislawa pracovala, tvorilo viac ako desať barakov. Boli to budovy postavené z drevených dosiek, bez podlahy, bez stropu, bez kanalizácie a bez vody.
Ílovitý terén spôsoboval, že počas väčších dažďov tiekla voda do barakov a miestami dosahovala výšku desiatok centimetrov. Vnútri barakov boli na oboch stranách trojposchodové špinavé prične, na ktorých holých doskách ležali väzeňkyne natlačené tesne k sebe. Rýchlo umierali vyčerpaním, hladom, zimou alebo na následky mučenia a chorôb. Počet chorých v jednom bloku bol 1000 až 1200. Všadeprítomný bo aj dotieravý hmyz.
Pôrodná miestnosť sa nachádzala v jednom z nemocničných blokov, v ktorom boli umiestnené tiež ženy s infekčnými chorobami: úplavicu, týfusom, pemfigusom... Hlavnou obživou chorých bola zhnitá, rozvarená zelenina. Obsahovala veľké množstvo potkaních výkalov. Potkany útočili na ženy aj na novorodencov, zraňovali ich na lícach a hrýzli im ruky i nohy. Okrem povinností spojených s asistenciou pri pôrodoch, strávila Stanislawa mnoho hodín odháňaním potkanov od rodičiek.
Sama im musela zháňať základné lieky, obväzy, oblečenie a plienky pre deti a neraz na tento účel obetovala aj svoje vlastné skromné potravinové porcie. Vybavenie, ktoré mala k dispozícii, sa skladalo z nožníc a plechovej misky a bol tam stály nedostatok vody. Priniesť jedno vedro vody trvalo 20 minút a iba Stanislawa mohla opustiť územie nemocnice a ísť pre vodu. Bola jedinou pôrodnou asistentkou v koncentračnom tábore, a preto musela neraz asistovať pri niekoľkých pôrodoch súčasne.
Aj v tejto hroznej situácii slúžila táto štíhla, skromná žena utýraným väzenkyniam a ich deťom, pričom tým neraz ohrozovala svoj vlastný život. Dokonca aj po ťažkej chorobe riadila práce pri pôrode tak, že ležala vedľa rodičky a dávala pokyny. A aj cez to, že mala veľa práce, nechýbal jej vnútorný pokoj a dobrá nálada. Napriek zlu a každodennému zabíjaniu vytvárala atmosféru nádeje v podmienkach, kde zdanlivo nebola šanca na ľudskú žičlivosť a súcit.
Keď nemohla zachrániť dieťa, zachraňovala matku. Odovzdávala im svoje skúsenosti a schopnosti. Charakterizovala ju spontánna a mimoriadna láska k rodičkám a k ich deťom: "S pocitom súcitu a ľútosti sa pozerám na svoje spoluväzenkyne a uvedomujem si, že každá z týchto trpiacich bytostí mala donedávna svoj dom, svoju rodinu, milujúcich príbuzných, priateľov, mohla sa radovať z lásky a zachovať si svoju dôstojnosť... Zrazu sú zavreté v tmavom baraku plnom špiny, hmyzu a potkanov, na smrť hladné, prechladnuté, odlúčené od svojich rodín, zbavené cti a všetkých ľudských práv. Ich utrpenie ma hlboko dojímalo. Milujem ich a práve to mi dáva každý deň a tiež noc silu ťažko pracovať, pričom táto námaha a obetavosť bola len prejavom lásky predovšetkým k tým maličkým a ich matkám, ktorých životy som sa snažila za každú cenu zachrániť. Inak by som to nedokázala vydržať."
A toto sú slová Stanislawinho syna: "Väzenkyne jej vraveli, mami. V hlbokom duchovnom zmysle bola skutočne matkou im samotným aj ich novonarodeným deťom. Vybrala si úlohu, ktorú by bez lásky k nim nebola schopná vykonať."
Stanislawa svojim spoluväzeňkyniam a ich deťom nemohla sľúbiť, že prežijú, ale láskou, ktorú im preukazovala, mohla ich nesmierne útrapy zmierniť.
Keď radikálne odmietla vykonávať krutý rozkaz a zabíjať novonarodené deti, vykonávali ho nemecké zdravotné sestry Klara a Pfani, ktoré boli rovnako väzenkyne: "Po pôrode počuli rodičky z izby tých žien hlasné bublanie vody a niekedy dosť dlhé špliechanie. Krátko nato mohla matka vidieť telo svojho dieťaťa vyhodené pred blok, ako ho trhajú potkany."
Stanislawa, ktorá deti milovala a každý deň videla tieto ohavné zločiny, neopísateľne trpela pri pohľade na nahé telíčka tých, o ktorých sa ešte prednedávnom starala a ktoré teraz ležali pred barakom. Do mája 1943 boli takto zabíjaní všetci novorodenci, neskôr sa situácia zmenila: deti s árijskými črtami - s modrými očami - zostávali nažive. Odobrali ich matkám a odviezli.
Napriek špine, hmyzu, potkanom, infekčným chorobám, nedostatku vody a neľudskému zaobchádzaniu s väzenkyňami sa tam každý deň stalo čosi neopísateľné. Keď táborový lekár Josef Mengele Stanislawe prikázal, aby podala správu o smrti novorodencov a rodičiek, odpovedala, že sa nič také nestalo. Keď to Mengele počul, nedôverčivo sa na ňu pozrel a s hnevom a s nenávisťou v očiach jej povedal, že takých výsledkov sa nedosahovalo ani na najlepších nemeckých klinikách!
Napriek tomu, že Stanislawa sa sama nachádzala v dramatických podmienkach, vlievala svojim postojom nádej na prežitie iným. Od tej doby, kedy zostávala časť detí nažive, označila každé dieťa tetovaním, aby ho zúfalá matka mohla po skončení vojny nájsť. Každé novonarodené dieťa pokrstila alebo o to požiadala človeka, ktorému dôverovala.
Stanislawa dokázala zachovať pokoj v každej chvíli a o rodičky sa starala veľmi nežne. Všade okolo sa odohrávali tragédie tisícov ľudí, ale ona pracovala vytrvalo a pokojne. Hovorili jej "anjel dobroty". Pospevovala si náboženské piesne a k spevu povzbudzovala aj ostatné väzenkyne. Často počuli, ako šepká modlitby, ako prosí Boha o pomoc alebo mu ďakuje za úspešný pôrod.
O jej hlbokej viere, ktorá mala vplyv aj na väzenkyne iných národností, svedčí tiež opis lôžka, ktoré pripravila pre rodičky. Sama ho opisuje nasledovne: "Z ruženca som vytvarovala srdce Panny Márie a položila som ho na deku pokrývajúcu lôžko. Na záhlavie lôžka som umiestnila obrázok Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorý amatérsky nakreslila väzenkyňa Henrieta. Z bieleho papiera som vyrobila girlandu ruží, ktorou som ozdobila hlavu Panny Márie."
Stanislava ešte hovorí: "V máji spievali väzenkyne pieseň O, Maryja, witam Cie!. V tej dobe sa totiž nekonali večerné prehliadky pôrodnej sály. Väzenkyne sa zhromaždili pri lôžku a spievali. Prichádzali tiež Židovky z toho istého bloku a hovorili: ,Chceme sa modliť k vášmu Kristovi.'"
Hrdinské skutky tejto pôrodnej asistentky pramenili z lásky k Bohu a k ľuďom: "Pracovala som s modlitbou na perách a v podstate po celú dobu, kedy som vykonávala svoje zamestnanie, som sa nestretla so žiadnym smutným prípadom." Všetky nebezpečné situácie vždy dopadli šťastne. Modlitba bola pre Stanislawu prameňom pokoja a nádeje. Zachraňovala väzenkyne pred zúfalstvom, pomáhala im znášať útrapy koncentračného tábora a učila ich pozerať sa na utrpenie z perspektívy viery.
V januári 1945 vyhlásili evakuáciu tábora. Stanislawa sa rozkazu nepodriadila, hoci jej za to hrozil trest smrti. Zostala u chorých a naďalej pracovala. Nemci, ktorí sa ocitli tvárou v tvár porážke, začali páliť baraky. Stanislawa však i napriek tomu neúnavne zotrvala u pacientok až do oslobodenia tábora - teda do 26. januára 1945.
Konečne 2. februára opustila spoločne so svojou dcérou koncentračný tábor. Obe vošli do osvienčimského kostola, kde poďakovali Bohu za slobodu a prijali sviatosti.
Po návrate do rodnej Lodže čakal Stanislawu bolestný úder - dozvedela sa, že jej manžel zahynul počas varšavského povstania.
Stanislawa teraz musela tvrdo pracovať, aby zabezpečila deťom živobytie. Často zdôrazňovala: "Boh šťastne priviedol všetky moje deti domov, pretože som nikdy nezabila cudzie dieťa." Synovi, ktorý vyštudoval medicínu, povedala: "Verím, že nikdy nevykonáš umelý potrat, pretože inak by si sa nemohol nazývať mojím synom."
V roku 1957 napísala Správu pôrodnej asistentky z Osvienčimu, v ktorej stručne popisuje krutú táborovú realitu, v akej pracovala. V tomto texte zanechala veľké posolstvo ochrany ľudského života: "Verím, že ak by sa raz aj napriek smutnej vojnovej skúsenosti začali v mojej vlasti rozvíjať tendencie namierené proti životu, tak zaznie hlas všetkých slušných matiek a otcov, všetkých slušných občanov, ktorí sa zasadia o ochranu života a práv dieťaťa." V roku 1956 zaviedli v Poľsku zákon povoľujúci umelý potrat, a preto Stanislawa týmito slovami apelovala na svedomie všetkých zodpovedných za počaté deti.
Zomrela 11. marca 1974 po ťažkom nádorovom ochorení. Svoje utrpenie obetovala za obrátenie hriešnikov. Roku 1992 začal proces jej blahorečenia.
