%20(1).jpg)
"Tridsiateho dňa mesiaca marca roku tisícdeväťstosedem som v tomto farskom kostole vo Fatime, v okrese Vila Nova de Ourém a v Lisabonskom patriarcháte slávnostne pokrstil dieťa ženského pohlavia a dal mu meno Lucia. Narodilo sa v Aljustrele, v dedinke patriacej do fatimskej farnosti, o siedmej hodine popoludní dňa dvadsiateho druhého marca..." Tak je napísané v protokole o krste budúcej vizionárky.
Rodičia Antonio dos Santos a Mária Rosa žili v Aljustrele. Lucia bola posledná zo siedmich súrodencov. Mala päť sestier a jedného brata. Ako najmladšie dieťa bola rozmaznávaná a mala rôzne výsady. V rodine však nechýbali ani rôzne nepríjemnosti a rodinné nešťastia, ktoré statočne znášala a prekonávala príkladná žena, akou bola Luciina matka. Šesťročná pristúpila Lucia k prvému svätému prijímaniu, a v tomto veku začína pre ňu život pastierky, ako si to vyžadovali potreby jej rodiny. Ešte v roku 1915 mala za spoločníkov chlapcov a dievčatá z Aljustrela a okolia. Od roku 1917 ju sprevádzajú výlučne iba jej bratranec František Marto a sesternica Hyacinta Martová.
Je to rok zjavení Panny Márie. Pri nich má Lucia zvláštne postavenie, lebo je to práve ona, ktorá sa s Pannou Máriou ako jediná rozpráva a dostáva od nej zvláštne posolstvo, aby ho v budúcnosti odhalila. Žije a trpí kvôli zjaveniam spolu so svojimi príbuznými Františkom a Hyacintou. A je tiež jediná z nich troch, čo má na tomto svete zostať dlhší čas, aby mohla vyplniť svoje poslanie.
Medzi 13. májom a 13. októbrom 1917 sa týmto trom portugalským deťom zjavila Panna Mária v Cova da Iria neďaleko Fatimy, mesta 110 km severne od Lisabonu. Svätá Mária požiadala deti, aby sa modlili ruženec za svetový mier, za koniec prvej svetovej vojny, za hriešnikov a za obrátenie Ruska.
13. mája 1917, keď pásli svoje stádo v Cova d'Iria v oblasti Fatimy, 10-ročná Lucia, 9-ročný František a 7-ročná Hyacinta videli zjavenie dámy oblečenej v bielom. "Nebojte sa, neublížim vám," povedala Pani. Potom odpovedala na otázku Lucie, "hovorkyne" troch pastierov, ktorá sa jej spýtala, odkiaľ pochádza: "Prichádzam z neba." A požiadala malých pastierov, aby "prichádzali sem šesť po sebe nasledujúcich mesiacov, 13-teho v túto hodinu. Poviem vám, kto som a čo chcem. Potom sa sem vrátim po siedmykrát."
Podľa detí išlo o zjavenia Panny Márie, ktorá sa predstavila ako "Panna Mária Ružencová". Počas týchto zjavení Panna Mária odovzdala deťom niekoľko posolstiev a vízií, medzi ktoré patrili prosby o pokánie, modlitba ruženca a tri významné tajomstvá týkajúce sa budúcnosti sveta a Cirkvi. Posledné zjavenie 13. októbra vyvrcholilo tým, čo svedkovia opísali ako "zázrak slnka", čo bol jav, pri ktorom sa zdalo, že slnko tancuje na oblohe, čoho svedkami boli desaťtisíce ľudí.
Bezprostredné následky zjavení sa stretli so zmesou skepticizmu a viery. Zatiaľ čo mnohí boli presvedčení o pravosti detí, iní o ich tvrdeniach pochybovali, čo viedlo k ich dočasnému zadržaniu miestnymi úradmi. Cirkev však nakoniec vykonala vyšetrovanie a v roku 1930 oficiálne vyhlásila zjavenia za hodné viery. Životy detí boli poznačené týmto božským stretnutím: František a Hyacinta podľahli pandémii chrípky v rokoch 1918 – 1919, zatiaľ čo Lucia sa stala karmelitánskou mníškou a naďalej zdieľala posolstvo Fatimy až do svojej smrti v roku 2005.
Francisco (František) Marto sa narodil 11. júna 1908 Manuelovi a Olimpii de Jesus Marto a bol starším bratom Hyacinty a bratrancom Lucy dos Santos. V čase zjavení mal deväť rokov. Počas zjavení anjela a Panny Márie všetko videl, ale na rozdiel od svojich dvoch spoločníčok nesmel počuť slová, ktoré boli vyslovené.
Keď sa Lucia počas prvého zjavenia opýtala na Františka, či pôjde do neba, Panna Mária odpovedala: "Áno, pôjde tam, ale bude sa musieť mnohokrát modliť ruženec." František, vediac, že bude čoskoro povolaný do raja, neprejavoval veľký záujem o školu a účasť na vyučovaní. Často, keď prichádzal do blízkosti školy, hovoril Lucii a Hyacinte: "Choďte vy. Ja idem do kostola, aby som sa stretol so skrytým Ježišom" (výraz, ktorý sa vzťahuje na Najsvätejšiu sviatosť). Mnohí súčasní svedkovia potvrdzujú, že dostali dary milosti po tom, čo požiadali Františka, aby sa za nich modlil.
V októbri 1918 František ťažko ochorel. Členom svojej rodiny, ktorí ho ubezpečovali, že chorobu prežije, pevne odpovedal: "Je to zbytočné. Panna Mária ma chce mať so sebou v nebi!" Počas choroby neustále prinášal obety, aby utešil Ježiša, ktorého urazili toľké hriechy. "Zostáva mi už len málo času, kým pôjdem do neba," povedal jedného dňa Lucii. "Tam hore budem veľa utešovať nášho Pána a Pannu Máriu; Hyacinta sa bude veľa modliť za hriešnikov, za Svätého Otca a za teba. Zostaneš tu, pretože si to Panna Mária želá. Počúvaj, rob všetko, čo ti povie."
Ako sa jeho choroba zhoršovala a podlomila jeho predtým pevné zdravie, František už nemal silu modliť sa ruženec. "Mami, už sa nemôžem modliť ruženec," zvolal jedného dňa nahlas, "je to, akoby som mal hlavu v oblakoch..."
Aj keď mu telesné sily upadali, jeho myseľ zostala upretá na Večného. Volal na svojho otca a prosil ho, aby mohol prijať nášho Pána v Najsvätejšej sviatosti (v tom čase ešte neprijal prvé sväté prijímanie). Pripravoval sa na spoveď a naliehal na Luciu a Hyacintu, aby mu vyrozprávali hriechy, ktorých sa dopustil. Keď František počul o nejakých drobných žartoch, ktoré spáchal, začal plakať: "Vyznal som sa z týchto hriechov, ale vyznám sa z nich znova. Možno práve preto je Ježiš taký smutný. Obaja tiež proste, aby mi Ježiš odpustil všetky moje hriechy."
Jeho prvé (a zároveň posledné) sväté prijímanie sa odohralo v malej izbe, v ktorej umieral. Keďže už nebol dosť silný na modlitbu, požiadal Luciu a Hyacintu, aby sa nahlas pomodlili ruženec, aby mohol nasledovať rytmus svojho srdca.
O dva dni neskôr, keď sa jeho život na zemi blížil ku koncu, zvolal: "Pozri, mami, pozri, svetlo, také krásne, tam pri dverách." Okolo desiatej hodiny večer, 4. apríla 1919, po tom, čo požiadal o odpustenie všetkých svojich hriechov, zomrel pokojne, bez akýchkoľvek známok utrpenia, bez agónie, s tvárou žiariacou anjelským svetlom. Sestra Lucia vo svojich pamätiach opísala smrť svojho mladého bratranca slovami: "Odletel do neba v náručí našej Nebeskej Matky."
Jacinta (Hyacinta) Marto sa narodila 11. marca 1910. V čase zjavení mala sedem rokov. Počas zjavení všetko videla a počula, ale neprehovorila ani s anjelom, ani s Matkou Božou. Na inteligentné a veľmi citlivé dievčatko hlboko zapôsobilo, keď počula Pannu Máriu vyhlásiť, že Ježiša veľmi uráža hriech. Po zjavení pekla sa rozhodla úplne sa obetovať za spásu duší.
V noci prvého zjavenia Panny Márie (13. mája 1917) to bola Hyacinta, ktorá napriek sľubom, ktoré dala Lucii, odhalila svojej matke tajomstvo zjavenia: "Mami, dnes som videla Madonu v Cova da Iria. Ó, aká je krásna Panna Mária!"
Nebo neskôr ešte viac poctilo Hyacintu dvomi silnými víziami Svätého Otca. Pápeža, trpiaceho za prenasledovanie Cirkvi a tiež za vojny a ničenia, ktoré otriasali svetom. "Chudák Svätý Otec," povedala Hyacinta, "je veľmi potrebné modliť sa za neho." Odvtedy bol Kristov námestník vždy prítomný v modlitbách a obetiach všetkých troch malých vizionárov, ale najmä Hyacinty.
Aby Hyacinta oslobodila duše z pekelných ohňov, dobrovoľne sa podrobila obetiam. V prudkých letných horúčavách sa vzdala pitia vody. Ako obetu na Božiu slávu ponúkala svoje popoludňajšie občerstvenie deťom, ktoré boli ešte chudobnejšie ako ona sama. Aby zachránila duše, vzala na seba bolesť z nosenia hrubého kusu zauzleného lana na holej koži. Znášala vyčerpávajúce výsluchy a urážky neveriacich bez najmenšieho náreku. "Keby som len mohla ukázať peklo hriešnikom!" povedala a dodala: "Aká by som bola šťastná, keby všetci mohli ísť do raja."
Rok po zjaveniach v Cova da Iria u nej začala choroba, ktorá ju zviedla k smrti. Najprv prišiel bronchiálny zápal pľúc, potom absces na pľúcach, ktoré jej spôsobovali intenzívne utrpenie. Napriek tomu z nemocničnej postele veselo vyhlasovala, že jej choroba je len novou príležitosťou trpieť za obrátenie hriešnikov.
Po dvoch mesiacoch v nemocnici sa vrátila domov, kde jej na hrudi objavili otvorenú a vredovú ranu. Krátko nato jej diagnostikovali tuberkulózu. V priebehu nasledujúceho roka ťažko trpela pre Pannu Máriu. "Bude Ježiš spokojný s obetou môjho utrpenia?" pýtala sa Lucie.
Vo februári 1920 ju previezli do inej nemocnice, tentoraz v Lisabone. Chátrajúc prakticky na kostru a umierajúc bez prítomnosti svojich milovaných rodičov alebo Lucie, utešovala sa myšlienkou, že aj toto je ďalšia šanca obetovať svoje utrpenie za hriešnikov. V lisabonskej nemocnici ju navštívila najmenej trikrát Matka Božia.
Nakoniec sa v noci 20. februára 1920 naplnil prísľub "Pani žiarivejšej než slnko". Prišla po Hyacintu, aby ju vzala so sebou do raja. Obaja súrodenci František a Hyacinta sú pochovaní vo veľkej Bazilike Panny Márie vo Fatime.
Lucia Dos Santos sa narodila 22. marca 1907 Antoniovi a Marii Rosa dos Santos. Vďaka otvorenej, veselej povahe a živej inteligencii organizovala hry, modlitby, tance a iné iniciatívy medzi deťmi v dedine.
Jej utrpenie sa začalo hneď po prvom zjavení Panny Márie. Stala sa hlavným terčom kritiky zo strany svojej rodiny a priateľov do takej miery, že sa veľmi zdráhala vrátiť sa do Cova da Iria na stretnutie s Pannou Máriou 13. júla. Farár z Fatimy dokonca naznačil, že by mohla byť "malým nástrojom diabla". Až na naliehanie ostatných prekonala svoje obavy a vydala sa do Cova, ako ju žiadala Panna Mária.
Luciin ďalší veľký okamih utrpenia nastal, keď jej Panna Mária povedala, že čoskoro prenesie Františka a Hyacintu do neba a oznámila jej, že má zostať sama na zemi, aby šírila úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Márie. Božia Rodička ju však zároveň utešila: "Moje Nepoškvrnené Srdce bude tvojím útočiskom a cestou, ktorá ťa dovedie k Bohu."
Bola to Lucia, ktorá hovorila s Kráľovnou nebies, ktorá predniesla žiadosti mnohých ľudí o priazeň a ktorá prosila o zázrak, aby všetci uverili zjaveniam. Bola to tiež Lucia, ktorá, keď boli pastierikovia 13. augusta 1917 uväznení, zorganizovala odpor proti hrozbám a lichôtkam úradov, ktorého cieľom bolo odhaliť "tajomstvo" zjavené Pannou Máriou. A keď František a Hyacinta ochoreli, bola to opäť Lucia, ktorá im s láskou pomáhala až do konca.
V roku 1921 bola Lucia na základe rozhodnutia biskupa z Leirie (diecéza Fatima) poslaná preč z jej dediny Aljustrel a okamžite odvedená k sestrám Doroteánkam z Villaru v Porte. Verilo sa, že jej prítomnosť vo Fatime by mohla narušiť nestrannosť vyšetrovania, ktoré sa vtedy vykonávalo na určenie platnosti zjavení. Okrem toho bola 14-ročná Lucia predmetom takmer neustáleho obťažovania a výsluchu zo strany priateľov aj nepriateľov zjavení.
V roku 1928 sa Lucia stala mníškou u Sestier svätej Doroty a neskôr v roku 1946, po krátkej návšteve Fatimy, vstúpila do kláštora karmelitánok v Coimbre pod menom sestra Mária Lucia od Nepoškvrneného Srdca.
Matka Božia, ktorá ju požiadala, aby zostala vo svete a šírila úctu k jej Nepoškvrnenému Srdcu, prišla svoju služobnicu ešte niekoľkokrát navštíviť, okrem iného 10. decembra 1925, keď ju v Pontevedre Panna Mária požiadala o praktizovanie piatich prvých sobôt, a tiež o päť rokov neskôr v Tuy, kde mala 13. júna 1929 videnie, počas ktorého jej Panna Mária povedala: "Nastala chvíľa, v ktorej Boh žiada Svätého Otca, aby v spojení so všetkými biskupmi sveta zasvätil Rusko môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a sľúbil, že ho týmto spôsobom zachráni."
Sestra Lucia bola niekoľko rokov pred svojou smrťou slepá, hluchá a chorá. Zomrela v karmelitánskom kláštore Santa Teresa v Coimbre, kde žila od roku 1948.
Masima - Verím a Dôverujem
